Trasa

Hrdovo – rázc. pod Bystrou – Bystrá dolina – Dolné (Nižné) Bystré pleso – sedlo Kobyla – Bystrá – Bystré sedlo – Banistá – Gáborovo sedlo – Gáborova dolina – koliba pod Klinom (útulňa) – Račkova dolina – Nižná lúka – Úzka dolina – ústie Račkovej doliny (ATC Račkova)

Vyrazili sme podľa plánu, niečo pred siedmou a auto sme zaparkovali pred chatovou osadou Hrdovo pri žltej turistickej značke. Osadu sme prebehli celkom rýchlo. O 20 minút neskôr sme sa pískajúc vybrali hustejším ihličnatým lesom do ústia Bystrej doliny. Keď sme prišli na rázcestie žltej s Tatranskou magistrálou (červená), pri ktorom bola tabuľka medvedie teritórium, do 3 sekúnd som dojedol ten výborný salámou voňajúci kúsok rožka a zvyšok som hermeticky schoval v batohu. Brat už tých medveďov aj začal cítiť a prestalo mu chutiť. Nepovedal nič, ale výrazom to "fest" (tak sa hovorí u nás v Martine) potvrdzoval.

Bystrá dolina je nádherná. Úzka a najskôr voňajúca ihličnatým lesom a počuteľná šumením potoka Bystrá, neskôr voňajúca kvetmi a počuteľná tichom. A dalo by sa povedať, neporušená, pôvodná. Nejako tak si predstavujem pôvodné pastierske, pytliacke a banícke Tatry. Koľko je ešte takých miest? A bolo ohromné dusno. Prvýkrát v živote sa mi pot lial z brady. Z brata sa lial vodopád. Aj sme sa chceli ísť namočiť do potoka, no kto by ale chcel vyplašiť maca pri rannej hygiene, že? Chodník vo vyšších častiach doliny takmer zarástol všade kvitnúcimi kvetmi, lesy ustúpili a spoločnosť nám začala robiť kosodrevina. A medvedí revír sa zmenil na kamzíčí. Tie nás určite nezjedia na raňajky, hovoríme si. Len či tie naše medvede poznajú revírne hranice. Ak by boli ako ľudia, určite by ich ignorovali.

Prichádzajú prvé mraky, zahaľujúc masív Grúňa a Hrbáča. Ježovú a Nižnú Bystrú však, aspoň nateraz, nechávajú tak. Bočné hrebene Kobyly a Nižnej Bystrej sú nádherné. Ako všetko v Západných Tatrách. Obidvom sa nám tieto Tatry páčia viac ako ich Vysoký súrodenec. Vždy a navždy. Nevieme sa dočkať, kedy už budeme pri Nižnom Bystrom plese. Potoka už niet, ani jeho zdroja, malého plieska – je úplne suché. Dolinou sa ozýva krik ticha. A ešte pískanie. Vedia o nás, už sa schovávajú. Ale po chvíľke sa na 15 m od nás niečo pohne. Jeden svišť, druhý svišť a onedlho ďalšia trojica. Stojíme potichu, je to krásny pocit, že sa neboja. Buď s ľuďmi nemajú skúsenosti, alebo si už zvykli. Skôr to druhé. Po krátkom stúpaní serpentínami, lemovanom norami, sme hore, v sedle na hrebeni Kobyly. Snažím sa dať všetkým ICE kontaktom vedieť, že sme v poriadku. Keď nedvíha ICE-5, definitívne odkladám telefón. Brat podáva hlásenie priateľke. Ale tak to má predsa byť. Je to výborný pocit, mať komu zavolať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Troška oddychujeme. Oblaky už zakryli aj Ježovú a Nižnú Bystrú. Náš chodník je už len tenkou sivou čiarkou, miznúcou niekde 20 metrov pred nami v bielej mliečnej dráhe Tatier. Sem-tam to mlieko redne a priamo pod nami, po pravej ruke, vidíme záver krásnej Kamenistej doliny. Mierne stúpame mliečnou cestou. Výborný pocit. Je chladno a pofukuje, všade naokolo oblaky. Človek je sám so sebou. A po prvýkrát s bratom! Bál som sa, ako nám to spolu pôjde. Kto chodí, vie, že nie s každým sa dá. A tam nerozhoduje kto, ako, čo, prečo. Jednoducho to buď ide alebo nie. Nie je žiadne medzi. A úprimne mi odľahlo, že s bratom, práve s bratom to ide! Po viac než štyroch hodinách prichádzame na Bystrú (2248 m). Chýba tu vrcholová tabuľa. Na najvyššom bode Západných Tatier. Je tu len smerovník na rázcestie pod Klinom. GPS-ko však potvrdilo, že sme správne. Sme sami. No počas 10-tich minút je nás tu zrazu 9. Ľudia sa v tých oblakoch postupne zjavujú ako prízraky. A všetci s otázkou: "Toto je Bystrá?" Sedíme, už v suchom prezlečenom oblečení, za drobným kamenným valom s výhľadom do peknej bielej hmly a snažíme sa vymyslieť si, akoby to mohlo dookola vyzerať. A neústupčivo nás obletuje osa.

Posedíme si ešte polhodinku a potom pomaly pokračujeme ďalej, klesaním modrou turistickou značkou, popod Blyšť (2169 m). Podľa mapy naň však z Bystrého sedla vedie červená značka. No naším smerom je chodník neoznačený a v oblakoch. Nevieme, ako tam hrebeň prebieha. Tak sa naň ani nesnažíme dostať. Nad Bystrým sedlom sa oblačnosť už konečne začína trhať. Gáborova dolina je nádherná. Malá a schovaná medzi Bystrou, hrebeňom Banistá, Šikmou vežou (1945 m) a masívnym Klinom (2176 m).

Kráčame ďalej ponad Gáborovu dolinu hrebeňom Banistá smerom na Gáborovo sedlo. Je to príjemná, takmer vodorovná časť v tráve vychodeným chodníkom. Vpravo od nás sú už Tatry našich poľských susedov. Siwe skaly a sady nás lákajú zmeniť naše plány. Pre tentokrát odolávame a v Gáborovom sedle sa stretávame s poľskou rodinkou. Milé pozdravy, fotografie. Zelenou značkou, ktorá sa nám obom podobá na modrú, schádzame popod Klin (2176 m) dole Gáborovou dolinou. Klin nás láka, ale vieme, že hrebeňom Otrhancov by sme sa v rozumnom čase nevedeli vrátiť. Alebo predsa? Nie, áno? Dilema trvá. Opäť piskot. A hneď troch kráľov. A vedľa nás tri mladé! Krásny zážitok. Čušíme, ani nefotíme. Niektoré veci majú ostať neverejné. Pod Klinom sa napájame na žltú značku, vedúcu z Račkovho sedla dole Račkovou dolinou. Povyše útulne pod Klinom rodinka masívne zbiera lesné plody. Neodpustíme si obligátne: "A potom sa čudujú, že medvede nemajú čo žrať." Pekné je aj sledovať, ako sa tu zlieva Račkov a Gáborov potok. Oblačnosť sem-tam mizne a tak je na chvíľku vidieť hrebeň Otrhancov. Škoda, nabudúce však tadiaľ.

Prechádzame kalamitnými úsekmi Račkovej doliny. Lavíny a vietor spravili svoje. Značka je v neprehľadných úsekoch vynesená zelenými stuhami, takže orientácia je relatívne pohodlná. Len nás irituje, že keď sa vie ťažit v celých Tatrách, prečo nie je niekto schopný zobrať jednu pílu a aspoň zhruba uvoľniť chodník? Postupne pribúdaju stopy po lesných robotníkoch ako PET fľaše, olejové škvrny a "nakladené" exkrementy po chodníku.

Cesta je v dolných pasážach vyslovene nudná a monotónna. Ťapkáme sa dole spevnenou cestou, míňajúc rôzne autá rôznych "ochranárov". Neskôr dávame prednosť lesnému traktoru, ťahajúcemu drevo naprieč Gáborovým potokom. Konečne prichádzame na Nižnú lúku (945 m), kde sa stretávajú doliny Račkova a Jamnícka (kde ešte predvčerom hasili požiar) so zelenou značkou, vedúcou z hrebeňa Otrhancov. Sedíme, oddychujeme a dojedáme rožky. Mňam. Stretávame už prvých výletníkov z ATC Račkova a za 20 minút sme dole pri asflatke na rázcestí v ústí Račkovej doliny. Bolo výborne.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek