Tak aj bolo. „Pinkel“, ako inak, zbalený už od piatku, som si prehodil cez plece, ešte som zakýval Milke, ktorá ma vyprevádzala z domu a preč z Bratislavy. Zaparkoval som v Plaveckom Podhradí. Už sa len „nahodiť“ do tých správnych topánok, vyzbrojiť krk foťákom a GPS-kom a prvý autobus ma vezie do Plaveckého Mikuláša. Hneď, ako som vystúpil a nadýchol sa toho čerstvého lesného vzduchu, vedel som, že to je ono. To je to, čo potrebujem skoro každý víkend. Vzduch, hory, vôňu lesa a hlavne - božské ticho. Vždy ma neskutočne upokojovalo to ticho, ktoré bolo v každom lese akoby iné. Moje oči aj s optikou už boli nabudené na fotenie všetkého, čo ma zaujme. Stačili obyčajné listy zo stromu, ktoré boli porozhadzované po ceste a ja som už presne vedel, ako bude vyzerať kompozícia tejto fotky. Tie fotky predsa musia v sebe zachytávať nielen obraz, ale aj emócie a tých je v lese neskutočne veľa. Kráčam po mokrom chodníku, dávajúc pozor, aby som sa nepošmykol na napadanom lístí a rozmýšľam nad všetkým a nad ničím. Ale tým vás nechcem zaťažovať. Radšej sa poďme spolu pozrieť na to, ako sa mi táto túra vydarila.

Cieľ mojej cesty ostane pre vás nejasný, o ňom vám už, žiaľ, nepoviem. No myslím, že je to tak aj dobre pre vás. Aspoň sa môžete túlať v mojich šľapajach a zároveň dôjsť kamkoľvek, kam vás srdce potiahne. Ukážem vám však, ako sa k tým mojim šľapajám priblížiť.

Ako som hovoril, začal som v Plaveckom Mikuláši, odkiaľ som sa vydal na západ smerom na Polámané a rovná čiara na Mon Repos. Pod Trnavou skalou som odbočil z modrej značky a vydal som sa hore. Celý Mon Repos som si obišiel a kochal som sa krásou toho všetkého okolo mňa. Usmieval som sa, bol som spokojný. Kráčal som po mokrých listoch a keď som chvíľu nevládal, tak som už podvedome používal svoj osvedčený trik: zastavím, vytiahnem foťák a fotím. Čo na tom, že to robím aj preto, aby som sa vydýchal? Zatiaľ mi na to nikto neprišiel. A tak som odpočíval aj pri poľovníckej chate na Mon Repose. Po chvíli som už kráčal ďalej po modrej, z ktorej som zišiel na cestu, ktorú sme pred týždňom prešli s Milkou. Chcel som jej odfotiť hydrometeorologický padáčik. „Milka, našiel som ho, hurá.“ Bude mať radosť. Minule sa nám nepodarilo objaviť ho. Ďalej som sa však vydal opačným smerom, na Majdán. Jemné stúpanie na Starý plášť (643,9 m n. m.) ma oslovilo, tak som sa pomalým tempom vybral hore. Aby som sa veľmi nezadýchal, však mám pred sebou ešte nejaký ten kus cesty. Pri zostupovaní ma však v diaľke zaujalo, niečo, čo farebne do lesa neladí – niečo strieborné na bielom povrchu v tvare erbu? Hm, to bude pekná fotka. A rovnako aj fotka tejto cesty, po ktorej sa vydám ďalej, má niečo do seba. Kráčam. Pomaly, kráčam ďalej. Nikam sa neponáhľam a užívam si všetku tu krásu, čo mi život v tejto chvíli prináša. Krásu, o ktorej jeden horár povedal, že je to najkrajšie miesto Malých Karpát a musím s ním súhlasiť. Je to skutočne jedno z najkrajších miest. Obyčajné a pritom tak krásne. Je to miesto, s ktorým ostanem naveky spojený. Miesto, kde sa skončilo moje pozemské putovanie a nechávam na vás, či som teraz v nebi, vo večných loviskách, alebo na najkrajších kopcoch (tam by som chcel byť asi najradšej). Som však rád, že sa to skončilo tu. Akoby moje srdce, ktoré ma v ten deň zradilo, vedelo, čo tak veľmi milujem - kopčeky. No a pre vás všetkých, neseďte doma, nechal som vám na tomto najkrajšom mieste odkaz.

Horám zdar!

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

FeriBa

(v jeho mene napísala dcéra Zuzana)

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek