Pri Innichen/San Candido odbáčame na cestu do dedinky Sexten/Sesto a ešte pred ňou do doliny Val Campo di Dentro. V strede doliny je parkovisko a mapa, na ktorej si vyberáme najkratšiu cestu. Je pol tretej a pred nami cca 900 výškových metrov. V septembri sa stmieva o pol ôsmej a tak dlho nemudrujeme a naľahko vyrážame. To by mohlo vyjsť na západ slnka a dole už len nejako zídeme.

Prvý úsek cesty, asi dvadsať minút, vedie po rovinke riedkym lesom. Paralelná je možná aj šotolinová cesta, vedúca k Dreischusterhütte/Rif. Tre Scarperi. Je tu viac turistov a najmä takých oddychových, tento prvý úsek je krásnou prechádzkou. Oproti sú krásne štíty, ktoré zo seba zosypávajú obrovské množstvo bielej sutiny, vyzerá to trochu ako snehové záveje. Pred chatou nás chodníček privádza na cestu a dolina sa otvára. Vyzerá to tu úžasne. Z každej strany strmé štíty, rovinka, zelená trávička, prameň. Kaplnka, drevený plot. Fotíme. Za plotom bývajú ovečky, ale teraz sú očividne niekde viac v teréne. Križujeme pasienok, na jeho vzdialenejšom konci sú skupinky stromov s besiedkami. V lete to tu musí byť plné rodiniek. Aspoň ja by som sem určite chodila.

Pokračujeme ďalej pravým okrajom doliny. Jej stred je doslova zaliaty suťou. Z nej smutne sem-tam trčia ihličnaté stromčeky. Nechápem, čo bľačiace ovečky, ktoré sa tam motajú, žerú. Jedine ak to ihličie. Blížime sa k skalnému prahu a zároveň smerovníku. Keby sme mali dosť času, urobili by sme si pekný okruh. Z oboch ciest práve prichádzajú turisti a pokračujú po sutinovom poli, ktoré tu pripomína deltu rieky, dolu. My svižne prekračujeme potok a stúpame. Skalný prah je strmý, ale nemáme čas sa tým zaoberať, lebo všetka naša pozornosť sa sústredí na slalom medzi ovčími hovienkami. Do akej výšky sa až tie zvery chodia pásť??? Potme to tu bude veselé. Míňame ďalších zostupujúcich turistov, ktorí sa čudujú nášmu opačnému smeru. Napokon prekračujeme bráničku označujúcu koniec pasienka a onedlho sa dostávame na ďalšie čarovné miesto, lúku skrytú medzi skalami. Dlho sa tu nezdržiavame, lebo čas sa kráti.

Prichádzame do sedla vo výške 2285 m n. m. Je tu viac svetla než v doline a konečne vidno aj nejakú "čimu". Pokračujeme po skalnatom teréne už len miernym stúpaním, sypkejšie úseky sú spevnené rebríkmi a la Slovenský raj. Za skalným prahom už vytŕčajú špičky Tre Cime. Na našu veľkú radosť spoza mrakov vykúka aj slnko a začína to tu vyzerať prudko fotogenicky. Pôvodne sme chceli zísť až k chate Rif. Tre Cime A. Locatelli, 2405 m n. m., ale to už nestíhame. Chatu ani nie je vidieť, je schovaná za svahom kopca Toblinger Ridel/Forc. di Toblin. My sa nachádzame na rozľahlej skalnej plošine, cca vo výške 2400 m n. m., odkiaľ máme úchvatný výhľad na Tre Cime a Paternkofel/Monte Paterno. Pod nami je dolina so zelenou trávičkou, vyformovaná ľadovcom. Okolo nás vidieť vojenskú minulosť, zvyšky múrov bunkrov, zásobárne na vodu a ktovie čoho všetkého. Rakúska mapová spoločnosť Kompass vydala dokonca mapu vojnovej línie v Dolomitoch za 1. svetovej vojny.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Západ slnka sme stihli. Vybláznili sme sa s foťákom a navečerali. Odchádza sa fakt ťažko. Určite sa sem ešte niekedy vrátime, urobíme si okruh a pôjdeme na ferratu Innerkofler na Paternkofel. Zostup je rýchly, už takmer za tmy prichádzame k chate Dreischusterhütte, napodiv bez voňavej míny na podrážkach. Za svetla hviezdičiek vo večernom tichu schádzame širokou cestou k autu. Ochutnávka Sixtínskych Dolomitov vyšla na jednotku.