Ráno štartujeme z kempu v Arco a po cykloceste okolo kopca pripomínajúceho kus taniera Monte Brione do Riva del Garda. Cesta má cca 8 km. Je sparno a vrcholky kopcov sú v opare. V meste si dáme tradične zmrzlinu a bicykle s dôverou zamykáme na stojanoch na námestí. Odtiaľto sa vydávame po vlastných. Lovím z hlavy, kadiaľ nás Maťo počas nášho prvého pokusu v roku 2007 viedol hore. Obchádzame kúsok mestečka po asfaltke a pri Vile Anna alebo Annamaria, neviem teraz presne, odbáčame na strmo stúpajúcu cestičku. Tá sa o chvíľu lomí prudko vľavo na ešte strmší chodník a vieme, že sme dobre. Stúpanie pri vinohrade je neuveriteľne kolmé. O chvíľu sme v lese a už miernym chodníkom prichádzame k Bastionu.

Bastione je strážna veža, resp. jej zrekonštruované pozostatky. Ľuba chytá tulenia nálada, v tomto teple sa mu nechce šliapať 1200 výškových metrov a ešte k tomu na takom krátkom úseku, a najradšej by sa vrátil dole. Teda už menej, Bastione je vo výške 211 m n. m. Mesto má 66 m n.m, takže už odtiaľto je pekný výhľad. Ale ja sa tak teším na rebríky, že ho ukecám, aby sme ďalej pokračovali podľa plánu. Cestička označená ako turistická trasa 404 stúpa prudko borovicovým lesom. Pekne to tu vonia, ale je príšerne dusno. Ľubova tulenia nálada sa stupňuje. Nemá rád dhé nástupy na ferraty. Prichádzame chate Rif. Santa Barbara vo výške 560 m. Ak niekto nechce ísť na ferratu, dá sa tu urobiť pekný turistický okruh a vrátiť sa do mesta. Dáme si po malom pivku a chlebík. Odskočila by som si aj ku kaplnke sv. Barbory, nech mám odtiaľto aj neupršanú fotku, ale čas nás tlačí. Ešte sme len v 560 metroch a vrchol čimy má 1260.

Na rázcestí teda odbočujeme vpravo a o chvíľu sme pri tabuli s názvom ferraty. No konečne! Obliekame si výstroj a hybaj ďalej. Zatiaľ je to dosť nezáživné, skaly sú ešte dosť ďaleko pred nami, vyzerá to tu čudne. Kde je ferrata? Lezieme hore úzkym chodníkom, občas sa treba zaistiť, ale inak nuda. Dokonca o chvíľu lano mizne a my zase kráčame chodníkom medzi kríkmi a stromami. Ľubo hovorí, že keby vedel, že to bude taká agroturistika, vymyslí niečo iné. Ja už mám toho tiež dosť, je dusno, neustále stúpame, ferrata nikde, zato muchy všade okolo, na sebe zbytočne navlečený sedák a ferratový úväz. Konečne! Prichádzame ku skale a k dvojici rebríkov. Uvažujem, či sú to tie dva, 45 a 70 m, z čoho jeden je previsnutý, ale neviem to odhadnúť. Ľubo medzitým už hopsá hore. Keď je na plošinke medzi rebríkmi, idem aj ja. Mohla som ísť aj hneď, max. je 3 osoby, ale pre istotu. Na plošinke sa mi už trochu kýve žalúdok. Nemám strach z výšky, ale tu vidím až na jazero a predstavivosť funguje naplno. Rozmýšľam, aký je pocit, keď sa s človekom odkloní rebrík od skaly a padá dolu. Na druhom rebríku ma naozaj odkláňa, gravitácia, lebo je trochu previsnutý. Ale všetko drží, ako má, aj keď rebrík už má svoj vek. Hore končí oblúkmi ako rebrík z bazéna. Pri troche fantázie tak s Lagom aj vyzerá. Neskočíme si hlavičku?

Teším sa, že som z rebríka dole, už mi aj celkom stačí. "Veď boli len dva, chcela si rebríky, tak čo," rýpe Ľubo. Skenujem očami ďalšiu cestu, lebo pred nami sú kríky a za nimi ďalšie skaly. A veruže tadiaľ aj pôjdeme. Po pár metroch už jasne rozoznávam obrovitánsky rebrík cez celú stenu. Uff. Tak už vidím, čo je 70 metrov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vyhopsáme menší rebrík, prelezieme kus zaistený lanom a sme pri zlatom klinci programu. Po rebríku postupujeme nechutne pomaly, istenie o lano je asi každý meter. Stokrát si môžem povedať, že je dobre zaistený do skaly a keby niečo, lano je zachytené extra. Ale ten vzdušný pocit je silnejší. Navyše sa rebrík v hornej časti stáva stále previslejším. Pohľad dole je ohromujúci. Škoda, že opar stále postupuje. Po dolezení nás čaká ďalší rebríček. Vyliezame na akýsi skalný hrebienok, pre istotu nezaistený. Nasledujeme červené šmuhy na skale. Potom lesík, tu sa tiež neistíme, nie je o čo, aj keď je to tu poriadne strmé a pád s odtrhnutou zeminou by mohol skončiť až...fantázia opäť pracuje. Celkom sa poteším, keď zase prídeme k lanu. Čakajú nás kramle a krátky, zato doteraz najprevisnutejší rebrík. Priečky chytáme tak, že sa o ne zakvačíme rukou zospodu. Hore ďalší strmý rebrík. Uff, koľko ich ešte bude?

Slnko už sa začína schovávať. Opäť rebrík. Mestečko pod nami začína vyzerať ako ortofotomapa. Keď si predstavím, že to budem musieť celé zliezať...o čo jednoduchšie by to bolo, keby sme mali krídla. Stačilo by na cestu dole, aby som nebola príliš náročná. Nad červenými strechami a modrým jazerom vo večernom opare by sa nádherne plachtilo... Ešte jeden rebrík a ferratka, a konečne vrchol! Trepoce sa na ňom talianska vlajka. Chvíľu oddychujeme, ale je dosť zima. Fúka a slnko je už niekde u susedov. Ľubo nás ešte zapíše do vrcholovej knihy, natlačíme tyčinky a ideme dolu. Dolu znamená...po ferrate. Fakt zaujímavé. Vyšmýkané ako na Pajštúne. Pod skalou už mám toho vážne dosť. Prichádzame k miestu pre vrtuľník a začíname schádzať po chodníku.

Väčšina cesty 418 vedie v lese alebo na svahu pokrytom kríkmi. Klesanie až po výšku 470 metrov je síce hutné, ale vedie po chodníku v serpentínach a tak to ide pomerne rýchlo. Prichádzame na širokú cyklocestu, míňame zbytok ďalšej, menšej strážnej veže Torrione S. Giovanni, potom odbočíme na asfaltku vľavo. Klesá na asfaltku neskutočne strmo. Vchádzame do rozsvieteného mesta a po dobrej večeri sadáme na naše biky. Pozvoľna prechádzame popri jazere krásnou promenádou až k tanierovému kopcu a potom známou cyklotrasou do Arca.

Náročnosť ferraty je stredná, dlhokánsky nástup, výhľady sú excelentné, ale trvá dlhšie, než uvádzaných 5 hodín v sprievodcovi. Na rebríkoch sa postupuje pomaly, a to tam ani neboli iní ľudia. Nám to trvalo celé od mesta do mesta bez cyklovložky asi 8 hodín, alebo niečo pod.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek