I. Chachani – základný tábor

Po zoznámení sa skontrolujeme ešte vzájomne, či máme všetky veci potrebné na výstup. Veľký dôraz dával Juan na vodu, aby mal každý na hlavu aspoň 5 litrov. Vyrážame jeepom s kompletnou horskou výbavou z Arequipy z výšky 2325m asi do výšky 4900m, odtiaľ už pôjdeme po vlastných. Za mestom prechádzame cez chudobné štvrte, kde ľudia žijú v kamenných malých domčekoch bez elektriny, vody a inžinierskych sietí. O rozvod vody v tejto suchej pustatine na úpätí sopky sa stará mesto. O ostatné sa musia postarať samotní obyvatelia. Cestou pozorujeme kopce Chachani, El Misti a Pichu–Pichu. Mená týchto vrcholov majú pôvod v kečuánštine. Pichu znamená ostrý, špicatý vrchol, no a Pichu–Pichu je názov hory, ktorá má dlhý hrebeň s množstvom špicatých vrcholov. El Misti je v preklade pán, resp. majster a Chachani znamená pekne oblečený, čiže čačaný kopec, podľa večne bielej snehovej pokrývky, ktorá dominuje vo vyšších polohách. Náš jeep uháňal stále vyššie v sedle medzi horami El Misti a Chachani. Asfaltovú cestu vystriedala prašná s čoraz príkrejším stúpaním. Náš intenzívny pitný režim v jeepe má za následok vynútené zastavovanie každú pol hodinu. Pri ceste pozorujeme vikune, pre ktoré je domácim prostredím práve táto vysokohorsky položená oblasť. Netrpezlivo sledujeme Petrov stúpajúci výškomer. V jednom mieste jeep tak zapadol do piesku, že musel veľký kus vycúvať a zvoliť hore inú trasu. Nakoniec prichádzame po 3 hodinách jazdy na veľké pieskové plató, kde vo výške 4900 m definitívne vystupujeme z jeepu. Rozdeľujeme a balíme si veci do ruksakov. Výšku zatiaľ nepociťujeme, vďaka našej 2 týždennej aklimatizácii v oblasti Cusco a Titicaca. Cesta do základného tábora vedie dlhými serpentínami po skalno-pieskovej moréne. Napriek pomerne ťažkým ruksakom sa nám šľape dobre. Svieti horské slnko a nás motivuje pocit, že väčšinu vecí nesieme iba po základný tábor vo výške 5230m. Výstup, ktorý bol plánovaný na 2 hodiny, zdolávame za 1hod 40min. Skladáme ruksaky a hľadáme vhodné miesto pre stan. Na pieskovej plošine medzi skalami, kde je priestor pre veľa stanov už stoja 2 stany talianskej výpravy, ktorá sem prišla asi hodinu pred nami. Dvaja Taliani s horským vodcom majú podobný zámer ako my, nasledujúci deň útočia na vrchol Chachani. Náš stan staviame kvôli vetru pod veľkou skalou asi 30m povyše Talianov. Náš vodca Juan si stavia svoj stan vedľa nášho. V zápätí na to rozkladáme pri stane pod skalou kuchyňu a začína sa s varením. Juan má tiež varič s bombou a pripravuje polievku. Varíme kokový čaj a jeme konzervovú šunku, syr, cibuľu, cesnak a žemle. Dôležité je dostať do seba čo najviac tekutín a jesť kým to žalúdok prijíma. Slnko zapadlo za hrebeň Chachani asi o pol štvrtej poobede. Hneď ako sme sa dostali do tieňa hory citeľne sa ochladilo a vietor zosilnel. Začal sa zápas so zimou. Obliekol som si na seba 3 vrstvy dole, 5 hore a teplé goratexové rukavice, ale stále mi mrzli prsty na nohách. Neustále som podupkával, prijímal teplé tekutiny, ale nepomáhalo to. Po šiestej hodine sme sa začali ukladať spať. Mal som úplne premrznuté prsty na nohách a tak som si ich v stane pred spaním rozohrieval trením. Veľmi som sa teraz tešil, že mám špičkový spacák s kritickou teplotou - 30 oC. Spacák nesklamal, po rozohriatí som mal na sebe iba 1 vrstvu pyžama a bosé chodidlá. V stane sme spali štyria a tak naša tepelná kapacita vyhriala stan natoľko, že nikomu nebola zima. Sean mal problémy s bolesťami hlavy a ja som mal problémy s “chytenými” prieduškami. Vonku bolo -7 oC.

II. Chachani – vrchol 6075m

Budíček máme o 3.30, vonku je tmavá noc. Všetky potraviny a vodu sme na odporúčanie vodcu Juana uložili do jeho stanu, aby nezamrzli. Pomaly sa zobúdzame a obliekame. Varíme čaj a prijímame nevyhnutnú potravu. Na veľké varenie nie je veľa času. Do ruksakov balíme iba nevyhnutné veci. Vodu, sladkosti, jablká, čelovky, mačky, čakany, okuliare, opaľovacie krémy, náhradné tričko, fotoaparát, kameru a statív. Naobliekaní s paličkami v ruke vyrážame o 4.50 za brieždenia zo základného tábora. Šľapeme pomaly hore smerom do sedla asi 200 výškových metrov. Cestou nás predbehujú Taliani s vodcom. 8 ľudí spoločne smeruje dnes k vrcholu Chachani. Cítim, že nie som úplne v kondícii, nečisté priedušky sa začínajú nepriaznivo prejavovať na mojej výkonnosti. Akoby som strácal energiu a začínam spomaľovať. V sedle nasadzujeme mačky a čakany. Traverzujeme masív Fatima v hrebeni Chachani. V jednej ruke čakan v druhej palička, na nohách mačky. Ideme nenaviazaní, každý individuálne. Terén nie je extrémne príkry, nad nami sú skalné a ľadové zrázy Fatimy, ktoré môžu byť nebezpečné poobede pri zostupe. Ideme pomaly z kroka na krok, traverz nie je náročný stúpaním, napriek tomu stále zaostávam. Po traverze Fatimy sa čakáme v ďalšom sedle, kde skladáme z nôh mačky. Vzhľadom na moju krízu sa rozhodujem, že ruksak ďalej neberiem, ale ho nechám v sedle. Kameru dávam Juanovi a ďalej pokračujem úplne naľahko iba s mačkami, čakanom a paličkou. Vo vetrovke-klokanke mám jabĺčko a sladkosť. Zo sedla začína strmý výstup serpentínami po pieskovo-prachovej suti. Aj keď idem bez ruksaku, kríza pokračuje. Je mi jasné, že s ruksakom by som dnes nemal šancu dostať sa na vrchol, otázka je či mám šancu dôjsť až na vrchol bez neho. Snažím sa nájsť si pri stúpaní nejaký optimálny dýchací režim, ale márne. Neviem spraviť viac ako 10 krokov bez prestávky. Najhoršie je že ani prestávka nepomáha, iba dychčím a chce sa mi spať. Každý ďalší krok je pre mňa vecou vôle. Juan ma stále čaká, sleduje a trpezlivo mi rukou dáva pokyn, aby som pokračoval. Ostatní 3 kamaráti sú tiež kus predo mnou. Hore na snehovom poli znovu nasadzujeme mačky. Pre mňa je to vykúpenie, keď si môžeme dlhšie posedieť a oddýchnuť. S fixáciou mačiek nemám problém. Pokračujeme ďalej. Cestou stretávame jedného Taliana, ktorý sa vzdal výstupu na Chachani a rozhodol sa, že vystúpi iba na predvrchol Chachani - Angelos 6010m, ktorý sme traverzovali pár desiatok metrov nižšie. Za snehovým a ľadovým poľom dávame mačky dole a Juan naznačuje, že ich už k vrcholu nebudeme potrebovať. Necháme ich ležať na kope, na okraji snehového poľa a šľapeme ďalej. Je krátko pred desiatou hodinou, vrchol treba dosiahnuť pred poludním. Čas zatiaľ nie je kritický, ale energia sa stráca ako riedky vzduch. Už sa nesnažím prispôsobovať dych krokom, ale kroky dychu. Stojím na mieste, rýchlo dýcham a keď mám pocit, že je možné spraviť krok, vykročím a znovu postojím. Pľúca mi ide roztrhnúť. Asi po trištvrte hodine mi Peter kričí nado mnou, že už to nie je ďaleko. Chcem mu niečo zakričať, ale nemám hlas. Môžem iba šepkať. Asi po ďalšej štvrť hodinke sa objaví predo mnou Juan a kýva na mňa, aby som šiel ďalej. Chcem sa ho spýtať, či už je na vrchole, ale nejde mi to. Prejdem pár krokov a zbadám ostatných chalanov ako sedia okolo nejakého kríža. S Juanom si padáme do náručia. Dosiahli sme všetci vrchol Chachani 6075m pred jedenástou, za 6 hodín výstupu zo základného tábora. Z talianskej výpravy dosiahli vrchol iba vodca s jedným Talianom. Stisky rúk a objatia s ostatnými. Naša prvá šesťtisícovka je pre každého z nás aj osobným výškovým rekordom. Ja sa po pár minútach na vrchole preberám z letargie po výstupe a snažím sa na kameru zrežírovať vrcholové momenty. Pár slov od Jana v slovenčine, od Seana v angličtine a od Juana v španielčine. Počasie je jasné až polooblačné, vidíme El Misti, Ampato i ďalšie vrcholy. To, že sme na vrchole sopky pripomínajú iba zelené polia tesne pod vrcholom, ktoré páchnu po síre. Po 20 minútach začíname zostupovať tou istou cestou do základného tábora. Moja kríza a nedostatok energie sa začínajú prejavovať aj pri zostupe a akékoľvek malé prevýšenie je pre mňa neprekonateľný problém. Juan ma trpezlivo čaká a poháňa. Keď prídeme k ruksaku uvedomujem si, že nemám na to, aby som ho niesol. Juan mi ho ochotne berie aj so svojimi vecami. Poobedňajší traverz Fatimy je ďaleko „vzrušujúcejší“, lebo zo svahu sa vplyvom tepla uvoľňujú skaly a ľady. Niektoré úseky by bolo vhodné prejsť veľmi rýchlo, ale vo výške 5400m sa nikomu z nás šprintovať nedarí. Naša skupina sa drží pokope, ja za nimi zaostávam asi 30m. Oddychujem pod zrázom. Sean na mňa kričí, aby som sa pohol ďalej. Po pár krokoch počujem nad sebou pukot. Z ľadových žľabov sa odtrhla časť ľadu a padala dolu povedľa mňa. Dokázal som spraviť 4 rýchle kroky na stranu a padol som udychčaný tvárou dolu. Ľadová lavína nemala pre mňa kritický smer ani intenzitu, ale dala mi jednoznačne najavo, že tento úsek nie je vhodný na oddychovanie. Z posledných síl vyšľapem do sedla nad základným táborom. Skladám mačky. Čaká ma tam Juan a Peter. Peter mi dáva piť a tiež má toho plné zuby. Schádzame do základného tábora, balíme stany, kuchyňu a ruksaky. Zostup z vrcholu do základného tábora mi trval 4 hodiny. Zo základného tábora obchádzame serpentíny a za 40 minút sme pri jeepe, ktorý tam na nás čaká. Pri jeepe mi Juan podáva ruku a gratuluje k zostupu. Ja mu dávam 10 SOL extra za jeho nosičskú podporu. V jeepe si konečne vydýchneme a pijeme ďalšie tekutiny. Ako zostupujeme, začína sa mi zdravotne výrazne polepšovať a vracia sa mi energia. Pred pár hodinami sme boli na vrchole Chachani. Až teraz sa ma začína zmocňovať pocit šťastia. Nad Arequipou pozorujeme impozantný západ slnka. Napriek našim predsavzatiam, že ideme z jeepu rovno do postele, zostup do 2325m spravil svoje a dohadujeme si ešte spoločný večer. Oslavná večera v mexickej reštaurácii po dobití vrcholu bola skvelou bodkou za náročným dňom. Po nej si už zaslúžime dlhé spanie v „hustom“ vzduchu.

Expedícia Peru 2000

Kompletné zápisky z akcie sú tu.


[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]