Svet Kanada - okolie Londýna
Ako som spomínal v mojom predchádzajúcom článku, už viac ako tri roky žijeme v kanadskom meste Londýn, ktoré sa nachádza asi dvesto kilometrov južne od Toronta. Do najbližších hôr, ktoré sotva prevyšujú Malé Karpaty, to máme niekoľko hodín autom a do naozajstných hôr na západe Kanady štyri hodiny lietadlom. Čo má teda človek, čo sa rád túla prírodou, robiť, keď sa ocitne na takomto mieste? V tomto článku chcem čitateľov zaviesť na tri zaujímavé miesta v blízkosti Londýna, kde sa dajú absolvovať zaujímavé pešie túry zalesnenou rovinatou krajinou.
Priehrada Fanshawe Lake
Ochrana prírody v Kanade je na rozdiel od Slovenska zastrešená na troch úrovniach:
1. federálnej (narodné parky),
2. provinčnej (provinčné parky) a
3. miestnej (maloplošné chránené územia).
Dnes navštívime dve miesta, ktoré sú chránené na miestnej úrovni a jeden provinčný park.
Keďže žijeme v Londýne (London), tak našim mestom preteká rieka Temža (je veľká asi ako Váh v Ružomberku) a na jej toku sa na východnom okraji mesta nachádza priehrada Fanshawe Lake. Toto vodné dielo bolo vybudované ako zásobáreň pitnej vody pre Londýn a zároveň ako ochrana pred povodňami, ktoré sú, napriek tejto priehrade, dosť vážnym problémom. Vodná nádrž má zhruba tvar srdca. O ochranu prírody a obnovovanie značenia na turistickom chodníku, ktorý okolo celej priehrady vedie, sa starajú miestne samosprávy miest a dedín, ktoré v blízkosti rieky ležia.
Po pol hodine jazdy pomedzi farmy za mestom vchádzam do údolia Temže. Cesta prekročí rieku, hneď za mostom odbočím doprava a auto nechám na malom neupravenom parkovisku. Čaká ma dvadsaťkilometrový pochod okolo celej priehrady, trvajúci necelé štyri hodiny. Chodník je vyznačený modrými značkami a používajú ho peší turisti aj cyklisti. Tí majú zaujímavé pravidlo na pohyb po chodníku, keďže jeden deň jazdia okolo nádrže v smere hodinových ručičiek a ďalší deň proti smeru. Smer pohybu cyklistov v daný deň je na internete a je dobré sa mu prispôsobiť, aby človek išiel opačným smerom ako cyklisti. Zaujímavé sú aj tabuľky prvej pomoci s číslami (pozri foto), ktoré sú rozmiestnené asi každých 500 metrov. Ak by človeku prišlo zle, treba zavolať prvú pomoc a udať príslušné číslo, aby záchranári vedeli, kam presne majú ísť. Viem, že slovenským turistom sa to asi bude zdať smiešne a prehnané, ale prejsť peši dvadsať kilometrov je pre priemerného Kanaďana priam heroický výkon a aj preto tie tabuľky prvej pomoci.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Prvý kilometer chodníka od parkoviska vedie mokraďou v hustom poraste. Terén je hlavne po daždi dosť blatistý a na jednom úseku sú na chodníku položené dosky. Z ničoho nič potom chodník opustí porast a ďalších 500 metrov pokračuje po asfaltke. Tá vedie niekoľko desiatok metrov nad údolím rieky s možnosťou pekného výhľadu na údolie. Zaujímavé je to hlavne na jeseň, keď listnaté stromy hrajú všetkými farbami. Neviem povedať prečo, ale údolie rieky mi na tomto mieste pripomína africkú krajinu, hoci Afriku poznám iba z filmov a z rozprávania bývalých kolegov.
Prichádzam na ďalšie malé parkovisko, opúšťam asfaltku a vchádzam na krásnu rozľahlú lúku. Pri rieke rybári skúšajú svoje šťastie a teším sa z pohľadu na jesenné farby. Ani sa nenazdám a som v zmiešanom borovicovo-brezovom lese, ktorý ma bude sprevádzať na niekoľkých kilometroch. Chodníček vedie tesne popri brehu, sem-tam sa brodím napadaným lístím a na rieke už badať spomaľovanie a rozširovanie toku.
Les postupne prechádza do smrekového, potom prídem na čistinku s lavičkou, odkiaľ vidno na druhý breh teraz už priehradného jazera. Po ľavej ruke mám pole s nepokosenou zoschnutou kukuricou, prejdem pár sto metrov a som v malom borovicovom hájiku. Opäť nasleduje úsek, kde chodník vedie po asfaltke. Cesta vedie pomedzi chaty, ktoré využívajú ľudia hlavne v letných mesiacoch. Teraz je október a nie je tu takmer nikto. Po necelom kilometri prekročím po oceľovom moste potok, ktorý sa do priehrady vlieva a vchádzam do listnatého lesa.
Terén zrazu začal byť trochu viac členitý, hoci o veľkých stúpaniach a klesaniach nemôže byť ani reči. Po mostíkoch prekročím niekoľko potôčikov, ktoré končia v priehradnom jazere svoju púť. Po ľavej ruke mám golfové ihrisko a keďže neďaleko je aj londýnske letisko, môžem pozorovať odlietajúce a pristávajúce lietadlá. Po pravej ruke sa mi postupne otvára výhľad na veľkú časť priehrady a okolité lesy. V diaľke už vidím aj priehradný múr. Vo vode sú vyznačené veslárske dráhy, je tu aj malý amfiteáter a veža pre rozhodcov. Konávajú sa tu preteky a aj kanadská veslárska reprezentácia tu má tréningové stredisko.
Ani sa nenazdám a som pri priehradnom múre. Čaká ma jednotvárny úsek, opäť po asfaltke. Kráčam po ceste, ktorá slúži ako hlavný vchod do rekreačného areálu, ktorý využívajú ľudia z mesta na pikniky. Po nudnej dvadsaťminútovke konečne opúšťam asfaltku a prichádzam na upravený trávnik. Z katedry sem chodievame v lete opekať klobásu, vypiť nejaké to pivo, zahrať si futbal a prediskutovať chémiu, s ktorou sa po iné dni trápime v laboratóriu.
Posledných asi päť kilometrov vedie chodníček viac-menej stále listnatým lesom, takmer bez výhľadov. Na konci tohto úseku je však miesto, z ktorého je pekný pohľad na Temžu. To som už takmer na konci putovania okolo priehrady Fanshawe Lake. V tráve sa mihne poriadne veľký exemplár nejedovatého hada “garter snake”, po kameňoch preskočím malý potôčik, vyjdem na cestu a o pár minút som pri aute.
Rašelinisko Sifton Bog
Hoci toto chránené územie zaberá len veľmi malú plochu, je to zaujímavé miesto. Na jeho návštevu nepotrebujeme auto, keďže je od našej bytovky vzdialené asi dva kilometre. Na informačnej tabuli pri vchode si návštevník môže prečítať, že ide o uhoľné ložisko vo veľmi skorom štádiu vývoja. Celé močarisko sa dá z jednej strany obísť, trvá to asi pol hodiny. Navyše do stredu mokriny vedie asi 500 metrov dlhý chodník zbitý z dosiek. Pri vysokej hladine vody v močiari sa človek cíti, akoby sa prechádzal po móle v prístave. Vody postupne ubúda a stromy sa menia z listnatých na ihličnaté. Úplne na konci už nie je žiadna voda. V strede tejto suchej plochy sa však nachádza malé jazierko. Hoci Londýn leží v nadmorskej výške 250 metrov nad morom a zemepisná poloha zodpovedá zhruba hranici medzi Francúzskom a Španielskom, rastú tu rastliny, ktorým sa bežne darí vo vyšších horských polohách, napríklad čučoriedky. Rastie tu aj niekoľko druhov mäsožravých rastlín. Aj z charakteru krajiny má človek pocit, akoby bol ďaleko na severe a musel dávať pozor na losy a medvede. Samozrejme, žiadne tu v Londýne nie sú a navyše hukot áut na blízkej výpadovke každého rýchlo vyvedie z omylu.
Provinčný park Komoka
Toto chránené územie Vláda provincie Ontário zriadila na opustených farmách v povodí Temže. Okruh parkom má 12 kilometrov a jeho prejdenie trvá asi dve a pol hodiny. Do Komoky chodíme s Maťou dosť často, možno aj preto, že autom to sem trvá necelých 15 minút. Sú tu dve parkoviská a tak máme možnosť napojiť sa na okruh z rôznych miest.
Krajina sa podobá tej pri priehrade Fanshawe Lake, je to zmiešaný les, kde miestami prevládajú listnaté stromy, miestami borovice. Krátke úseky chodníka vedú aj po lúkach. Na jednej z nich stojí nádherná osamelá borovica, ktorej v roku 2009 jedna z početných búrok zlomila konár. Chodník vedie v jednej časti dosť vysoko, odhadom 50 metrov nad riekou. Odtiaľto sú na niekoľkých miestach výhľady na blízku dedinu Komoka. Neskôr chodník klesá a vedie tesne popri brehu Temže. Na celom chodníku boli nedávno vymenené drevené mostíky ponad početné jarčeky, vlievajúce sa do rieky. Aj keď je nepriaznivé počasie, stále je tu dosť ľudí, ktorí prišli vyvenčiť psov, či si vychutnať pobyt v prírode.
Určite by som klamal, keby som povedal, že mi hory tu v Londýne nechýbajú. Ako však vidieť z práve prečítaného článku, možnosti na prechádzky lesom, či cykloturistiku tu našťastie sú a to viac, ako opisuje tento článok. Kto má vzťah k prírode, poteší sa aj tomu, čo bezprostredné okolie tohoto juhokanadského mesta poskytuje.
