Trasa

Hačava – Hačavské sedlo – Osadník – Metlisko – Matesova skala – Zádielská dolina – Bezvody – Hačavské sedlo – Hačava

Domov zimy - Hačava

Ako vždy, dohodli sme sa na skorý ranný termín. Veď je zima a netreba to podceňovať. Skoro sa stmieva, môže sa predsa pokaziť počasie. Čokoľvek. No ako vždy, na túru nakoniec vyrážame až niečo po deviatej hodine z Hačavy. Zaparkovali sme na konci dediny a ako sme z auta vyliezli, tak sme aj hneď zaliezli späť. Zrejme sa tu zima rozhodla mať svoj prechodný domov. Podľa teplomeru je tu rezkých -17 °C. A pofukuje. V aute si teda obúvame návleky, pripijeme si teplým čajom a rátame si do troch, aby sme z auta donútili vystúpiť. Na planinách býva problém so sledovaním značenia už lete, v zime to je potom hra na slepú babu. Skontrolujem si preto, či mám náhradné batérie v batohu. Neverím, no sú tam. Aj tie do čelovky.

V tom vetre je naozaj rezko a tak pridávame, nech sa zahrejeme. Žltá značka stúpa nad Hačavu lesnou cestou, ktorá vedie priamo na Hájsku planinu. Prachového snehu je v priemere tak 20 - 30 cm. Radosť si ním vykračovať - suchý, sypký a studený. Zima nám zalieza doslova všade. Po 10-tich minútach prichádzame ku prameňu. Chcem si toto miesto zdokumentovať, no namiesto toho vidím vo vzduchu doslova zamrznutú hlasnú nadávku a letiaceho kamaráta. Síce neskoro, ale tým sme si spomenuli, že v teplom počasí voda tohto prameňa preteká cez betónovú obrubu. Pre zachovanie nálady si odpustím pseudo-vtipné "pozor, nech sa nešmykneš!". Plán bol pokračovať z Hačavského sedla zelenou nad Zádielsku tiesňavu (Na skale), potom zostúpiť dole modrou ku Horárni a odtiaľ vystúpať na Osadník zelenou.

Zelenou nad Zádiel

Prežívajúc všezmyslové orgie z toľkého snehu minieme (ako neraz predtým) rázcestník Hačavského sedla. Keď už 20 minút nemíňame žiadnu značku, padne návrh skontrolovať GPS-ko a mapu. Brgh! Takmer som sa urazil! Veď kam inam môžeme prirodzene ísť, ako po vyjazdenej ceste jemne sa stáčajúcej doľava, ktorá na 100 % vedie nad Zádiel? Upokojujem ho, nech je kľudný, smer je istý, určite istý. To, že nie sme na zelenej, nič neznamená, veď onedlho sa na ňu napojíme. Som si úplne istý. Pokračujeme v debatách, inhalujeme ten mráz a nevieme, kam skôr pozrieť. Vľavo, vpravo, všade zima ukazuje svoje umenie. Umenie všetkých druhov. Nikde ani stopy po zveri, všade nedotknutý les. Sneh jemne prikrýva konáre stromov a kríkov. O ďalších 20 minút nám treba zastaviť za účelom istej potreby, ktorú si už zrejme každý z nás v treskúcej zime vyskúšal na vlastnej koži (doslova). Ešteže nie som dievča. Pokračujeme a míňame žltú značku. Výborne, dobre ideme. Žltú?! Krátky pohľad do mapy a GPS-ko potvrdzuje, že namiesto do Zádiela smerujeme pekne žltou priamo na Osadník. Kamarát taktne mlčí a obaja sa z chuti smejeme.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Žltou na Osadník

Kráčame teda ďalej po žltej značke, typickou krajinou planín Slovenského krasu. Raz míňame ihličnatých chlapov v najlepších rokoch, raz listnatých starcov, neskôr borievkových mladíkov. A niekde všetkých naraz. Všetko odpočíva zakryté snehom. Počuť, ako príroda spí. Lesy striedajú lúky a konečne nám cestu križujú prvé stopy zvierat. Terén je vyrovnaný a mierne stúpa. Očami hľadáme výduchy prípadných jaskýň. Tieto pohľady do bieleho nekonečna zvlneného reliéfu a listnatých lesov planín dokážu až nadpozemsky ukľudňovať. Zastaneme. Je úplné ticho. Žiadny spev vtákov, či šum listov. Úplné Ticho. Nič sa nehýbe. Sem-tam praskne konár, či sa zosype sneh zo stromov. Mrzne nám dych. Doslova ho vidno, ako sa zhmotňuje a stráca. Zima si ho berie. Ani neviem, prečo, takto si predstavujem život predkov starých Slovanov. Studený, ťažký a bez kompromisov. Osady tepla v mori bieleho chladu. V zime vždy cítim väčšiu pokoru. S letom je to iné. Vtedy sa dá vždy dohodnúť - ponúkne vám prímerie v tieni stromov, či nechá napiť z prameňa. Jar a jeseň sú v tomto síce skúpejšie na slovo, avšak tieto sestry nie sú odľudmi. Ľudí majú na počudovanie radi. No zima je iná. Tvrdá, skúpa na slovo a pochopenie. Neberie kompromisy, nevyjednáva.

Po 1,5 hodine (od oblasti Hačavského sedla) sa dostávame na hranicu Slovenského krasu a Volovských vrchov. Tento prechod medzi Slovenským krasom a Volovskými vrchmi je ako z učebnice. Doslova sa dá stáť jednou nohou na planine a druhou už vo Volovských vrchoch. Bohužiaľ s Volovskými vrchmi sa mi spájajú hlavne ťažba dreva, polomy, vývraty a výseky. Nie je tomu inak ani v tejto ich časti, Pipitke. V jednom nám ľuďom zima vychádza v ústrety. Na čas všetko, čo sme v lesoch napáchali, zakryje a dá nám šancu pozrieť sa, ako by to mohlo vyzerať. Bohužiaľ s miznúcim snehom nám mizne aj pamäť.

Rovinaté časti sa končia, stúpanie sa zväčšuje a križujeme prvé holé pláne. Oblačnosť plná snehu nám bráni vo výhľade na hrebeň Volovských vrchov, no vidieť aspoň časť hrebeňa Pipitky - Osadník pred nami a Skorušinú (1028 m) s Tupým vrchom (1041 m) po pravej strane. Naľavo od nás sa nám odkrýva výhľad na Matesovu skalu (925 m), dominantný Chvost (851 m) a časť skaliska patriaceho do komplexu NPR Havrania skala. A taktiež jeden pre nás neznámy, v mape nepomenovaný vrch. Bohužiaľ, ich svahy sú takmer bez stromov, sem-tam vidno nejaký ležať na zemi. Kalamita či ťažba? Neviem, no vyzerá to deprimujúco.

Niekde vľavo dole pod nami začína svoju cestu Šajbovou a neskôr Zádielskou dolinou Chotárny potok. Turistickú značku pretínajú lesné cesty umožňujúce zísť dolu či už k Chotárnemu potoku alebo na druhú stranu cez Širokú planinu dolinkami k počiatkom rieky Bodva, pretekajúcej v týchto častiach Volovských vrchov dolinou Čierna Moldava. V polomoch (či oblastiach ťažby) sa našťastie nie je problém orientovať, držíme sa lesnej cesty, ktorú značka neopúšťa. Stromy, na ktorých je značenie, akoby zázrakom odolali. Po 2 a 3/4 hodiny prichádzame pod zatiaľ najväčší polom. K žltej značke sa tu pridáva aj zelená a spolu pokračujú hore na Osadník. Ťažko sa nám kráča, lebo sneh ukrýva popílené konáre a vetvy. A sem tam malé stromčeky. K Osadníku nám ostáva odhadom približne 30 minút strmšieho stúpania. Pod jeho vrcholom je opäť veľmi pekný výhľad na Chvost. V diaľke vidieť Grečov vrch (891 m) na Hájskej planine. Keď už to vyzerá, že sa dostávame na Osadník, strácame značku. Mizne niekde v mladých, ako ľudia vysokých smrečkoch. Pokračujeme v smere, v ktorom sme prišli, s tým, že musíme preťať hrebeňovú červenú značku Cesty hrdinov SNP. Po štvrťhodinke sme však opäť na zelenej.

Z Osadníka cez Metlisko do Zádielskej doliny

Skontrolujeme si to na GPS-ku. Minuli sme Osadník a dostali sme sa na zelenú, smerujúcu dole popod Hajdúchov vrch (1120 m) na Metlisko. Značenie je relatívne pravidelné, no úplne iné, ako si pamätám z internetových máp. Napočudovanie však značka v teréne korešponduje s tou v GPS (SlovakiaTopo2). Z ihličňanov sa dostávame späť do listnatých lesov. Les je plný popadaného dreva, stromov, spilkov a konárov. Dosť sa nám na konároch šmýka, musíme si dávať pozor. Je to dosť zdĺhavý zostup. Slnečných lúčov už niet a dosť to cítiť. Pri zostupe sa veľmi nezahrejeme. Po 45-tich minútach prichádzame na cestu, ktorou sa dá pokračovať cez sedlo pod Matesovou skalou až do Bôrky. Hľadáme si miesto, kde aspoň trošku vidieť slnko, aby sme si navarili polievku na zahriatie. Zima nám dáva čoraz viac najavo, že sme len jej poddanými.

Cesta má svoj význam, vedie k chate lesníckej spoločnosti. Pri zadebnenej chate je prameň s tečúcou vodou aj pri týchto nízkych teplotách. Zima sa dá doslova krájať. Vypínam GPS-ko, aby som aspoň trošku šetril batérie, ktorým už do konca veľa nechýba. V novom krytom prístrešku si varíme polievku a sme vďační za aspoň tých pár lúčov slnka, ktoré tu sú. Aspoň nám nemrznú ruky. "Rýchla šálka" mi svojimi účinkami pripomína čarovný nápoj druida Panoramixa.

Onedlho pokračujeme po ceste rýchlym tempom, aby sme k zádielskej horárni prišli za šera. Zahriali sme sa až pri Metlisku, kde sa nachádza aj rázcestník, ktorý na Osadník posiela zelenou značkou, no úplne iným smerom, akým sme prišli. Tu jej priebeh sedí s www.turistickamapa.sk. Mením batérie v GPS-ku. Od chaty sem je to približne 15 minút. A ďalších 10 minút do sedla pod Matesovou skalou, kde zelená značka opúšťa cestu. Slnko začína zapadať a krajina sa pomaly, ale neúprosne sfarbuje do červena. Ten kontrast červenej odchádzajúceho slnka a predstavujúcej teplo a bielej mrazivej a predstavujúcej v tejto chvíľke noc núti človeka zastať a chvíľku postáť. Tešíme na večer. Vieme však, že to môže priniesť komplikácie súvisiace s chabým (resp. letným) značením na planinách.

Obrovská pláň medzi Matesovou skalou a skaliskami Havranej skaly berie dych. Kraľuje jej jeden osamotený mohykán. Značenie zelenej značky nevidno a podľa GPS-ka má viesť južným okrajom pláne. Pokračujeme však po ceste vedúcej na Chvost, z ktorej odbočíme až niekde v strede a brodíme sa naprieč do sedla po Vŕšokom a skaliskami Havranej skaly. Uprostred pláne sa človeku až točí hlava. Slnko definitívne mizne. Máme takých 20 minút, kým bude v týchto miestach úplná tma. Zostup príkrou zelenou ku horárni v Zádielskej doline je utrpením. Všade pováľané a zasnežené stromy. Žľabom sa pri každom pošmyknutí nesie istý druh verbálneho, jedným slovom sumarizujúceho popisu danej situácie.

Zo Zádielskej horárne do Hačavy

Horáreň nie je opustená, z komína sa dymí. Niekedy je to dobrý pocit vedieť, že nie všetky miesta sú opustené. Už je úplná tma. Na verande sa zasvieti svetlo a ten svetelný lúč sa nás pýta, či mu s nami neutiekol malý pes. Od horárne sa až do Hačavského sedla pokračuje modrou turistickou značkou. Urobíme si krátku prestávku a zjeme zopár na kameň zmrznutých tyčiniek. Klobása a syr v rožku totiž stratili svoju chuť a zmenili sa na chuťovo neurčité voľačo. Šajbovou dolinou opäť pridáme, nech sme čo najskôr pri stúpaní na Hájsku planinu. Zatiahlo sa a sneží, zapíname si preto čelovky. GPS-ko nám oznámilo koniec batérii. Výborne. Čaká nás zábava v tme hľadať modré značenie, alebo aspoň správny smer. Potešilo by nás, keby sme omylom neprišli do Hája. Odbočka zo Šajbovej doliny hore na Hájsku planinu je našťastie strmá, čiže rýchla. V približne polovici stúpania žľabom značka vedie do mladiny, no je dobre značená, takže nemáme problém sa orientovať. To je dobre, pretože v tejto zime v lúči svetla vidieť akurát náš dych a padajúci sneh, pripomínajúci kedysi klasický šetrič obrazovky monitorov. Aj mesiac dnes spolupracuje s pani Zimou. Je uzučký a takmer ho nevidno.

Na prvej lúke, hore na planine zastavíme. Vypneme čelovky, vydýchavame sa. Na lúku prenikajú pomedzi oblaky slabé lúče mesiaca. Nádherný pocit, hoci sme unavení, vychutnávame si tú samotu. Obdivujem všetkých tých, čo v ešte väčších zimách bivakujú niekde v miestach nikoho, len sami so sebou, vetrom, mrazom a zimou. Zapneme lampy a všetko okolo sa trbliece. Chvíľku hľadáme pokračovanie značky. Máme šťastie. Začína sa nočné predstavenie pána Mrazu. Tá hra svetiel na kryštálikoch vločiek ma nekonečne veľa dejstiev. Sledujem divadlo a vlastné myšlienky ohraničené v opare dychu svetlom čelovky. Pokračujeme takmer akoby na istotu smerom na Bezvody. Na lúkach trčia ledva viditeľní žltí navigátori s bielo-modro-bielym značením. Tých nám na dnes Zima nechala. A oni hrajú s nami. Vedú nás priamo na miesto, kde sa stretáva modrá značka so zelenou, vedúcou nad Zádielsku tiesňavu (Na skale) - Bezvody. Po chvíľke križujeme naše ranné stopy, ktoré nás privedú priamo ku zmrznutému autu.

Túra sa uskutočnila 20. decembra 2009.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek