Po turisticky aktívnom lete prišiel krutý návrat do reality v podobe začiatku semestra, no abstinenčné príznaky nenechali na seba dlho čakať, a tak som sa, využijúc pekné počasie, na začiatku októbra rozhodol pre túru Kremnickými vrchmi. Moje putovanie sprevádzali zväčša žlté turistické značky a milióny žltých značiek na stromoch a popadaných pod nimi.

Trasa

Banská Bystrica, časť Kremnička – Horné Pršany – Košiare - Horná skala – sedlo Tri kríže – Velestúr – Smrečník – Chata Hostinec – Trojica – Kremnický štít – Kremnica

Kremnička – Tri kríže

Túru začínam v Kremničke, mestskej časti Banskej Bystrice, ktorá je v mojom povedomí uložená aj tým, že tu sídli firma, ktorej bionátierky sú v mojej turistickej strave alfou i omegou (no najmä alfou). Rezkým krokom, umocneným ranným chladom, sa uberám lesom Kremničianskej doliny už ošateným v jesennom šate. Pribúdajúce výškové metre spôsobujú, že začínajú „kúriť“, a tak zhadzujem bundu.

Postupne sa dostávam k budove veľkochovu hydiny, odkiaľ sa ozýva nevľúdny psí štekot, a tak pridávam do kroku a zanedlho som v Horných Pršanoch, v obci s veľmi pekným výhľadom nielen na Banskú Bystricu. Takto zrána je akási vymretá, a tak ňou len prefrčím a stúpam ďalej do kopca, okolo lúky a lesy. Za obcou stretávam pastiera oviec, s ktorým prehodím pár viet a dozvedám sa, že včera sa varil na Troch krížoch guláš. Nuž čo, idem neskoro. Onedlho na lúkach vrchu Lažtek míňam jeho stádo. Od tohto momentu sa mi ako taká mantra preháňa mysľou pesnička "Pasáček ovcí" od skupiny Květy. Tunajšie lúky sú balzamom na dušu a hrajú všetkými farbami – červené šípky, zelené smreky, zlaté brezy, hnedá jesenná tráva.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Prichádzam k poľovníckej chate na Vysočine na pršianskych lazoch, kde je k chate natiahnutá voda z prameňa s runovým nápisom; (poz. red.) pod strmším zalesneným svahom, kde chvílu idem po nesprávnej ceste, no potom sa zbadám a vraciam sa ku chate. Takže od chaty rovno strmo hore užšou cestou, a nie širšou k rampe. Lúk ubúda, pribúda lesov prežiarených jesenným slnkom. Okolo jedenástej sa dostávam na Hornú skalu, parádny vyhliadkový bod. Môj zrak padá na protiľahlú Poľanu, potom na malinké domčeky Banskej Bystrice, dokonca aj ten hlúpy mrakodrap (nákupné centrum Europa) v strede mi pripadá taký roztomilo malý. Nízke Tatry sú zahalené závojom oparu. Zato identifikujem Krížnu, Čierny kameň a Rakytov vo Veľkej Fatre. Na hrebeni Kremnických vrchov moju pozornosť púta vysielač na Suchej hore (Skalka), a za ním Flochová rovná ako pravítko – tunajší Nemci ju volali údajne Flachenberg, čiže plochý kopec. Každopádne v mojej mysli je uložená ako najčučoriedkovejší kopec na svete. Onedlho sa dostávam na sedlo Tri kríže, kde fotím trojramenný kríž, odtiaľ sa vyberám za výhľadom na Velestúr.

Tri kríže – Kremnica

Na vrchole Velestúru je skala s runovým nápisom, no musel by som byť tak o dva metre vyšší, aby som videl ponad koruny stromov. Skúšam preto šťastie poberajúc sa na neďaleký Smrečník, na ktorého svahu je rúbanisko. Okrem toho by malo byť na Smrečníku kultové miesto ctiteľov starých Slovanov, no malinčie spomaľuje môj postup natoľko, že kultové miesto oželiem a uspokojím sa s výhľadmi – ponad hrebeň Kremnických vrchov vidno pekne hrebeň Veľkej Fatry. Schádzam k Chate Hostinec, kde stretám cyklistov. Ináč veľa ľudí som za celý deň napriek víkendu a peknému počasiu nestretol. Poberám sa ďalej k rázcestníku Trojica a odtiaľ na zarovnaný povrch Kremnického štítu. Tieto miesta sú očarujúce. Náhorná plošina v horách, lúky, pomedzi ne stromy pomaly meniace farby k tónom teplejším, zatiaľ čo dni sú chladnejšie a chladnejšie. Kulisu týmto zákutiam tvoria Štiavnické vrchy a Vtáčnik.

Vyvalím sa do trávy a naobedujem sa. Som spokojný, že som 200 kilometrov od svojej vzdelávacej inštitúcie, myšlienkovo aspoň 200 svetelných rokov, časovo bohužiaľ len jeden deň. Po obede sa poberám na samotný vrchol Kremnického štítu, no názov sa mi trochu štíti, lebo kopce ako tento nie sú štíty. Ale ináč nič proti. Ďalej sa žltá značka stretáva s náučným chodníkom s peknými novými panelmi. Nasleduje zostup popri Alžbetinej skale, pomenovanej na počesť uhorskej kráľovnej. Úprimne povedané, tento zostup nie je veľmi priateľský pre kolená. Okolo druhej poobede už križujem železničnú trať a zanedlho sa ocitám v jesennej Kremnici, cieli môjho putovania.