Keď sme niekedy okolo roku 1979 odišli z Chaty pod Suchým a začali chatárčiť na Chate pod Kľačianskou Magurou, naša hlavná činnosť bola v tom, že sme sa starali o robotníkov, ktorí rekonštruovali chatu. Všetko bolo rozkopané, rozpílené a rozbúrané a tak chata nebola schopná poskytovať služby verejnosti. V tom čase ma prišiel pozrieť môj brat s manželkou a tak aby sme sa neváľali v rozvalinách, ale trošku sa potúlali aj po horách, vybrali sme sa za našimi kamarátmi, chatármi na Chate pod Suchým.

To leto tam bol detský tábor a chatár, aby dodržal literu zákona a hygienické povinnosti, ale aby na druhej strane aj niečo utŕžil a uspokojil turistov, uzavrel hlavný vchod do chaty a občerstvenie predával cez tzv. bufet. V tom čase to bol oblok z lyžiarne, kde nechal pristaviť stôl, nanosiť debne s pivom, alkoholom, kolou a ostatný bufetový tovar a postavil tam svojho švagra Edina, môjho kamaráta zo Skalice. Okrem Edina pracovali na chate ešte dve kuchárky Majka a Betka, a jedna pomocná sila, mierne povedané, trošku jednoduchá Maňa, ktorá v čase svojej najväčšej mozgovej aktivity dosahovala IQ až 31. Umývala riady, čistila zemiaky, upratovala a stále si čosi šomrala. Nech sa dialo čo chcelo, Maňa si stále mlela svoje a všetkým liezla na nervy.

K chate sme išli traverzom a keď sme sa dostali na Javorinu nad chatou, zastavil som našu štvorčlennú výpravu a hovorím: „Počúvajte, to prídeme ako normálni "dederóni" (turisti z NDR) a nič im tam nevyvedieme? Tak to teda nie. Tu si sadnime a hneď niečo vymyslime, lebo Tóno si bude myslieť, že som chorý.“

Vymýšľali sme, špekulovali a nakoniec sme sa dohodli, že ja budem robiť drzého nemeckého turistu a potom už uvidíme, ako sa to vyvinie. A tak som sa zamaskoval. Brat mi požičal jeho silné okuliare (ja som bol vtedy ešte bez okuliarov), vetrovku som si obrátil naruby, čím získala cudzokrajný vzhľad, nasadil som si žltú čapicu jeho ženy, pod líca som si strčil po dve servítky, aby som vyzeral ako zajac a na prsia som si zavesil dva foťáky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Treba povedať, že v tej dobe boli dederóni hlavnou silou, ktorá plnila pokladne horských chát v Malej Fatre. Boli natlačení v kempe pod Sokolím, v Terchovej a na Starom dvore vo Vrátnej. Hrebeňovku z Vrátnej do Strečna či Varína doslova milovali. Každý deň sa sila dederónov nechala vyviezť do Snilovského sedla, prebehla hrebeň, potom sa takmer cieľovo pripili na Chate pod Suchým a zostúpili dolu. A odtiaľ sa autobusom dopravil nazad do Vrátnej. No a ja som urobil zo seba jedného z nich.

Zostúpili sme zjazdovkou ku chate, kde pred okienkom bufetu-lyžiarne stála fronta asi šiestich ľudí, ale ja, akože drzý Nemec, postavil som sa rovno dopredu z druhej strany fronty a začal som lámanou slovenčinou, prešpikovanou nemeckými slovami rozprávať na Edina: „Grúss Gott, ja prózim tri bohovoricka hovorcova und draj Bír-pivó.“ Do tohto galimatiášu som samozrejme silne ráčkoval všetky „R“, aby som bol čo najviac autentický. Edin sa na mňa pozrel krivým okom a zahlásil: „Pakuj do rady, Nemčúre.“ Musím pripomenúť, že Edin bol rovnaký Záhorák ako ja a tak sa so spisovnou slovenčinou príliš nepáral a mlel po záhorácky. Lenže ja som bol vtedy za Nemca a tak som sa len usmial a zasa trepem to svoje: „Ja, ja, ganz sicher, draj hovorcova und draj Bír.“

„No určite, už mja vidíš, jak ti nalévám, ale jak si nestúpneš do rady, tak to okno preskočím a hneď ti jednu ubalím, abys pochopil, co je to rada. Vojnu prohráli a fčíl sa tu rozťahujú“, kypel Edin.

Hostia v rade mu pritakávali, ale boli ešte stále zdržanliví voči mne a tak som pritlačil na pílu: „Und drajmal víneršnicl mit kartofel, ja? Aber šnel, šnel“, provokoval som ďalej, lebo som dobre vedel, že v okienku predávajú tak nanajvýš nejaké tatranky.

„Ale di, ty parchante nemecký, šnicel sa ti zachcelo,“ zúril Edin.

„Ja, ja, víneršnicel, drajmal und gurkensalat,“ hovorím a strkám mu pred oči tri prsty.

"Kurva,“ nevydržal Edin, „povedzte niekto tomu drblému Nemcovi, nech mja nesere a pakuje do rady. Ináč mu nedám ani hovno."

„Ja, ja, chovno,“ opakujem ja a debilne sa na neho škerím, „Und draj Bír und hovorcova borovička.“

To už ale nevydržali ani turisti, poctivo čakajúci v rade a keď Edin zahlásil, že: „Tie svine skopčácké sú drzé ako vši“, tak si hneď jeden český turista priložil a povedal: „A taky nám tu voserou všechny naše hory“, čo bolo už naozaj veselé.

Dusil som sa od smiechu, a spoza rohu na mňa vykúkal brat s našimi babami a tiekli im slzy. A ja som hral ďalej a nasadil som svoje najväčšie eso. Z bundy som vytiahol fúkaciu harmoniku a začal som mu priamo v okienku hrať „Tancuj, tancuj, vykrúcaj“. Edin menil farby a ja som hral, až sa mi chlpy ježili. Keď som dohral, otočil som sa k čakajúcim a povedal som s úsmevom: „Ich líbe slovensky pesnicka“, a Edinovi som povedal: „Ty spífat a ja muzika, gut???"

Trošku som sa zatackal, aby som naznačil svoj pripitý stav a rozložil som sa lakťami do okienka a ešte som Edinovi povedal niečo, čo znelo asi takto: „Jasfýrten gešnýsen ablaufkuchten und nicht ausfýlen, dort nicht, aber ja??? Und tri borovička und draj Bír, selbsferštendich. Šéén hata, zéhr šéén."

To už ale Edina brali mory a ja som videl, že možno aj preskočí cez to okno von a jednu mi naozaj vypáli. A tak som vytiahol mocné zbrane a hovorím: „Ajn borovička fýr dich, und draj fýr mich. Ich líbe Slovak borovička und Mala Fatra.“ Celé som to samozrejme rozposunkoval a Edin pochopil. Lenže, tak bol zo mňa vynervovaný, že sa vykašlal na borovičkový úplatok a zareval: „Já ti seru na tvoju skurvenú nemeckú borovičku a ja už na ťa nemám nervy.“ Na to buchol oknom a vybehol hore schodmi do kuchyne. A na to som čakal ja. Rýchle som obehol chatu a cez zadný vchod, vedúci chodbičkou priamo do kuchyne, som vbehol dnu a tak som počul Edina, ako kričí: „Kurva, ja sa na to vyseru. Mám tam dole jedného drblého Nemca, kerý mja tak vytočil, že ja už nemám na neho nervy a ket ho nepujde nekdo z vás obslúžit, tak ho asi zabiju.“

A tak som zasa nasadil úsmev drblého Nemca a vstúpil do kuchyne, kde sedeli chatári a aj dve kuchárky a Maňa a s priblblým úsmevom pozdravil: "Grúss Gott."

Edin sa otočil a zareval: „Dívajte sa, ten hajzel nemecký už je tu!!!“

Celá kuchyňa stuhla v neznámom očakávaní. Chatár sa začal hrozivo dvíhať zo stoličky a vtedy sa ozvala tá máličko retardovaná Maňa a vraví: „Veď je to Boro.“

A bolo dokončené. Rehotali sme sa ako blázni, Edin neveril vlastným očiam, kuchárky sa docikali a chatári začali nalievať. Ihneď sme si urobili aspoň pár fotiek a potom sme sa dlho a dlho bavili. A bolo nám fajn a boli sme šťastní, že sme sa zasa stretli.

Chata pod Suchým, r. 1979

Knižky Karpatské horské a Kapor Fatranský a iné príbehy od Bora Tomisa si môžete objednať cez elektronický formulár.