Úvod

Je ponuré ráno a sám vystupujem na zastávke SAD v Belej. Po 9 mesiacoch opäť s ťažkým batohom na chrbte. Za tie mesiace sa udialo veľa – narodila sa a trošku odrástla dcérka a zbavil som sa (aspoň dúfam) pätnej ostrohy, ktorá takmer ukončila moju turistickú kariéru. Kondícia mizerná, odhodlanie veľké. Sám neviem, kam sa mi podarí zájsť. Jedno je však isté, dnes konečne prespávam na horách. Predsa som zimný spacák nekupoval len tak.

Trasa

Belá-Dulice – ústie Slávkovej doliny – Belianska dolina – Chata Havranovo – salaš na Košariskách – Chata pod Borišovom – Ploská – Chyžky (Kýšky), nocľah – Koniarky – salaš pod Suchým vrchom – Suchý vrch – Ostredok – Frčkov – Krížna – Líška – Majerova skala - Staré Hory

V Belianskej doline

Belianská dolina sa ničím nelíši od ostatných nekonečných turčianskych dolín Veľkej Fatry. Ba predsa, z jedného miesta vidieť na Lysec a pred jej záverom je rekreačná osada Havranovo. Po 2,5 hodine po asfaltke, teraz prikrytej čerstvým páperím, som pri nej. Chata je v prevádzke. A nielen to. Okrem páru, ktorý sa tesne predo mnou doviezol autom, sa formuje aj ďalšia výprava na výstup smerom na Borišov. Pridám do kroku, v horách hľadám skôr samotu ako uvravenú spoločnosť. Cesta zabočí strmo vpravo a po prvýkrát okúsim zemskú príťažlivosť na zafúkanom ľade.

Košariská

Cesta pomedzi stromy je čoraz strmšia, len toho snehu je na december ako šafranu. Okrem iných rároh mám na chrbte aj snežnice – na nohách by im to pristalo lepšie. Po hodnej chvíli sa vynorím na horskej lúčke pri salaši na Košariskách a zamierim rovno k nemu. Tesne po mne sem dorazí aj výprava z Havranova. V kolibe je dosť neporiadku a je aj dosť „vetropriepustná“. Piecka je len kus šrotu. Búda mi však poskytne závetrie na zohriatie konzervy. Pri odchode stretnem chalana, ktorý sa zaujímal hlavne o stav piecky. Veď v ich výprave sú aj baby a to sú tvory teplomilné. Vraj práve kvôli nefunkčnej piecke vzdali nocľah na Kýškach. A ja sa chystám práve tam.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Chata pod Borišovom

Z lúčky nad kolibou je krásne vidno, aké počasie vládne na hrebeni. Aj pri spätnom pohľade na Lysec asi od 1200 m visia ťažké mraky. V tejto časti Veľkej Fatry neplatí, že všetky cesty vedú do Ríma, ale na borišovskú chatu. Pomerne pohodové stúpanie traverzami Borišova len občas vedie zaľadnenými korytami strží, či prekračuje spadnutý strom. Moje tempo je však dosť zúfalé, oproti sa už vracia starší pár, ktorý ma míňal v Havranove – pán ma povzbudzuje do blízkeho cieľa. Dnes sa však nikam neponáhľam.
Pri rázcestí pod borišovskou chatou je hnusný zafúkaný ľad. Keď dvakrát padnem, nakreslím do tenkej vrstvy snehu výstražné smrtky. Cesta na chatu je tiež pod ľadom. A potom že mačky sú určené len na ľadovcovú turistiku? Na chate je takmer plno, chlapi z Havranova už popíjajú a popisujú svoje odvážne turistické činy. Dám si sladkosť (dve balenia musli tyčiniek som zabudol doma), Borišovský punč (sunquick, veľký rum, malá borovička a čaj) a spýtam sa na stav hrebeňa. Pani hovorí, že to nie je na turistiku, chlap jej oponuje. Keď poviem, že mám mačky, tak ma pustí aj pani. Za chvíľu som opäť na nohách, či skôr na oceľových pazúroch.

Ploská

Odhodlane vyrazím na hrebeň. Našťastie sa rýchlo zbadám, že idem nesprávnym smerom na Šoproň. Zbehnem po lúke na správnu značku – chodník je jeden ľad. Pomaly stúpam v depresívnom počasí na Ploskú. Sem-tam sa opona mrakov zdvihne a na pár sekúnd je vidieť aspoň kúsok čierno-bielej krajiny či samotnú hranu Ploskej, ktorá je až príliš ostrá. V polovici klesania stretnem dvoch mladých Čechov, jeden v ruke zviera „prkno“ a druhý má na chrbte lyže. V duchu sa teším, že nelyžujem a prenášam len snežnice. Ani jeden z nás však nerátal so skvelými 5 cm vo výške 1500 m. Na vrchol Ploskej sa dotiahnem asi už po západe slnka, vlastne dnes ani pre bežných smrteľníkov nevyšlo. Stál som tu naposledy v novembri 2006 a viditeľnosť bola rovnaká – od tyče po tyč. Odpustím si panoramatický záber a idem dole smerom do sedla Kýšky.

Noc na Kýškach

V sedle je už vidieť trochu viac a napodiv aj snehu pribudlo. Z búdy – maringotky sa dymí a ide odtiaľ aj veselá vrava. Poberiem sa doprava – k salašu. Ten má dvere zvesené z pántov a vetracie okienko zakryté PVC fóliou. Tá je odtrhnutá a s poryvom vetra prudko plieska. Vnútri je však pohodlná pričňa a pomerne čisto. Dvere opriem zvnútra do zárubní, podopriem doskou a prichystám niečo pod zub. Piecku mladí rozkurovali zbytočne, lebo dymovod je vytrhnutý. Ja sa o to ani nepokúšam, však mám spacák do zimy. Prezlečiem sa do spodného termoprádla a šup do spacáku. Postupne však priberám hrubú flísovú bundu ako aj chemický ohrievač na kríže. S nimi to už je celkom fajn. Skutočný hlboký spánok sa však nedostavuje, fólia plieska, dosky škrípu, pričňa tlačí a ja rozmýšľam, kade zajtra zleziem najkratšie dole. Na Liptov či späť do Turca? Nad ránom (v spacáku som bol rekordných asi 14 hodín, dlhšie som ležal len ako kojenec) vykuknem von. Cez sivé chmáry na východe presvitá trochu svetlejšej oblohy, hádam sa trochu vyčasí. Keď sa rozmrazím (je – 6°C), najem a vychystám, vonku je už azúrové nebo a slnko sa práve štverá ponad hory. Ružovkasté svetlo zaplavuje snehovú pláň okolo salaša. To je ten najkrajší darček z nebies po sivom bezfarebnom dni!

Suchý vrch a Ostredok

Keď sa vynadívam na susedov Borišov a Ploskú, vydám sa zo sedla smerom na Ostredok. Chodník stúpa do zalesneného strmáčiku pokrytého ľadom. Pochrámanú nohu si nemôžem dovoliť, obujem si mačky. Nasleduje čiastočne zalesnená krajinka s nádhernými pláňami a výhľadmi najmä do vnútra pohoria. O chvíľu sa zjaví impozantný Suchý vrch. Ten sa obchádza lesným traverzom sprava, ktorý opäť preverí moje pľúca. Nikam sa však neponáhľam, za každou zákrutou objavujem nové uhly pohľadov smerom na Turiec. Po vystúpaní na hrebeň sa ocitnem na rozhraní mohutného hôľneho hrebeňa a skalísk Suchého vrchu. Podídem kúsok do skalísk, pohľad vyráža dych. Ako na plastickej mape môžem pozorovať množstvo pohorí v jasných kontúrach. Zvláštnosťou je snehová pokrývka asi až od 1400 m, ale niekde aj vyššie. Okrem pohorí na krajnom severe, kde visí oblačnosť, sú okolité hory vidieť jasno až do vzdialenosti 100 km. Stačí otočiť hlavou a možno vidieť Vtáčnik, Malú Fatru, Západné a Vysoké Tatry, Nízke Tatry, Poľanu a medzi nimi dokonca rozoznám aj Klenovský Vepor. Hory okrem vlastnej pamäti uschovám aj do pamäti aparátu. Nedbám, že mi mrznú prsty.
Pokračujem po hrebeni na nemenovaný vrchol, ďalej cez sedlo až na Ostredok. Až v sedle stretám prvých turistov. Na Ostredku opäť fotím kruhový záber. Technicky sa mi síce vydarí lepšie, ale ten pohľad zo Suchého vrchu bol výstižnejší, viac zobrazoval premenlivosť veľkofatranskej krajiny.

Krížna

Pre viacerých je Krížna symbolom Veľkej Fatry. Nebyť vojenského objektu na jej vrchole, pridám sa k nim. Teraz sa v protisvetle javí ako ľadovec, zľadovatelé snežné pláne sa jagajú v poludňajšom slnku. Cesta cez Frčkov smerom na Krížnu ubieha rýchlo. Pribudlo aj turistov, ktorí si ráno radi pospia. Stále je krásne slnečno, ale prituhuje. Keď zaduje studený severák, znesiem veru aj kuklu. Na Krížnej absolvujem povinnú prestávku, posadím sa na chvíľu a hladím dolu svahmi Ramžinej, najlavinóznejšieho terénu pohoria. Pri 10 cm zmrznutého snehu však môžu obyvatelia Tureckej spokojne spávať.
Z Krížnej sa diaľkový pohľad na sever čiastočne stráca, objavia sa však južnejšie pohoria: Ostrôžky, Kremnické vrchy, Štiavnické vrchy. Ba vidno aj viac na juh – z nízkej oblačnosti sa vynárajú pohoria maďarského severu a na západe možno pozorovať aj stĺpy vodnej pary z AE v Mochovciach.
Hoci by ma lákal prechod hrebeňom Japňa, ktorý ma pred časom očaril, nemám šancu ho prejsť do súmraku a pochod s čelovkou v tej divočine neprichádza do úvahy. Rozhodnem sa pre klasický únik cez Líšku, nie však do Tureckej ako volí väčšina, ale cez Majerovu skalu na Staré Hory.

Majerova skala

Nenápadný kopec, akoby vyrážka na konci hôľneho výbežku Krížnej, si ma získal už v minulosti. Zo skalnej plošiny, na ktorú vedie krivolaký chodníček, je nádherný pohľad do minulosti – na hrebeň od Ostredku - až do budúcnosti – Staré Hory sa tu javia ako z lietadla, v hĺbke vyše 700 m. Samozrejme, vidieť je viac – najkrajší je pohľad na Starohorské vrchy. Na plošine je bezvetrie, tak zhodím zo seba príliš teplé spodné prádlo a pokračujem v zostupe. Ten nie je príliš príjemný, ale nohy v mačkách mám isté. Napodiv, je tu najviac snehu z celej prejdenej trasy. Cestou sú stále hlbšie pohľady na hrebeň od Ostredku až po Rakytov a na nízkotatranský hrebeň Prašivej. Ale všetko má svoj koniec, neskôr zo zvážnice možno vidieť už len Staré Hory, stále v riadnej hĺbke. Je čas zhodiť mačky. Presne ako som tušil a zažil viackrát, najhorší ľadovec je v zákrute tesne nad obcou. Našťastie, záverečný pád nebol až taký tvrdý a môj hnev príliš krátky na to, aby mi pokazil náladu tohto nádherného dňa – vlastne dvoch dní, pre aké sa oplatí zniesť trochu nepohody.