Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Dargovský priesmyk – Bogota – Slanec

Chladným ránom sa s Mirom blížime k autobusovej stanici, kde si pri okienku pre istotu nechám potvrdiť, že „náš“ spoj naozaj zastane v Dargovskom priesmyku. Keď som sa v okienku spýtal na zastávku „Dargov-Ružový sad“, evidentne som informátora priviedol do pomykova. Nuž, pomyslel som si, nejdeme predsa do Tatier, ideme na okraj civilizácie, má právo nevedieť.

Vzdialenosť
24 km
Prevýšenie
+857 m stúpanie, -827 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 16.01.2010
Pohoria
Slanské vrchy (časť Bogota)
Trasa
Voda
prameň Poľana, prameň pri chate Rakaťa
Nocľah
Košice
Doprava
Košice (vlak, bus) - Dargov, Ružový sad (bus)
Slanec (vlak, bus) - Košice (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1110 Košice juh (1:50.000)
Doplňujúce súbory
GPX súbor: dargov_slanec_cela.gpx

Trasa

Dargovský priesmyk – Chata Poľana – Maliniak – Bogota – Maliniak – horáreň Okrúhly vrch – Zvernica-Črepník (Chata Rakaťa) – horáreň Regeta – Slančík-výhybňa ŠRT – Slanec – ruiny hradu Slanec – Slanec

Autobusom

Sobota ráno, a do nášho autobusu okrem nás dvoch nastúpili už len dvaja cestujúci, tak sa cesta nesie v komornom duchu. Košické Oľšany, Ďurďošík, Bidovce, Svinica, Košický Klečenov, potom už len tiahle stúpanie do jedného z najužších miest Slanských vrchov, do Dargovského priesmyku. Vystupujeme do nádherného, tichého, jasného rána práve v čase, keď sa slniečko začína štverať nad okolité stromy.

Významný priesmyk

O tomto mieste sme sa v škole učili pomerne často. Na prvom mieste boli boje na Dukle a potom hneď nasledovali príbehy o ťažkých a dlhotrvajúcich bojoch v Dargovskom priesmyku, ktorý nemeckí vojaci považovali za strategické miesto pre obranu svojich západných pozícií. Nie nadarmo sem rok čo rok v januári smerovali delegácie pamätníkov, aby si pripomenuli tú dobu a vzdali hold padlým 22 000 sovietskym vojakom. Po vojne, v roku 1955, tu bol vybudovaný monštruózny pamätník, pripomínajúci boje II. svetovej vojny. Na severnej strane cesty sú umiestnené dva tanky T-34 a na južnej strane je skulptúra sovietskeho vojaka s robotníkom a roľníčkou od Vojtecha Löfflera. Neďaleko od sochy je budova Pamätnej izby bojových tradícií, ktorá je však už dlhú dobu zavretá. Pred pamätníkom bol vysadený sad s 22 000 ružami. Dnes z neho neostalo zhola nič.

Rušná cesta a nevybuchnutá munícia

Prechádzame okolo smerových tabúľ, ktoré sú v dezolátnom stave. Spod hrdze sa dá vydedukovať rok 1983 a hrdý nápis, že ide o medzinárodnú európsku diaľkovú trasu E3 (Atlantik – Pyreneje – Ardény – Krušné hory – Karpaty – Čierne more). Okolie pôsobí spustnutým dojmom, o čom svedčia i kopiace sa hory odpadkov, ktoré nikomu nepatria. Ticho je prerušované len agresívnym brechotom psov, ktorí sú však bezpečne za plotom. Červená značka sa nás snaží doviesť kúsok ďalej a tam „kamikadzeovským“ spôsobom prebehnúť rušnú cestnú komunikáciu E50. Rozhodujeme sa prejsť cez priechod pre chodcov, ktorý je presne v strede oproti pamätníku. Virtuálne zamávame kamennému vojakovi a vydávame sa do lesa, ktorý je vraj ešte aj dnes plný zbytkov zbraní. Míňame tabuľu s upozornením pre cyklistov, aby pri prechode cez cestnú komunikáciu zosadli zo svojich tátošov. Hneď na začiatku lesa si po ľavej ruke všímame malý pamätníček usmrteným vojakom, ktorí tu v roku 1947 čistili lesy od nevybuchnutej munície. Začína putovanie po asfaltovej ceste, ktorá nás bude sprevádzať takmer po celý čas.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Poľana

Les je tichý, vietor si dal tentokrát pauzu. Všade v okolí je jemný poprašok snehu a my sme radi, že Mrázikovi sa podarilo dať blato do pevného skupenstva. Slnko sa akurát predralo spoza lesa a jeho zubaté lúče nám spríjemňujú ďalší presun. Ešte pohľad späť, kde vidíme celý Dargovský priesmyk ako na dlani. Po krátkej chvíli sa pristavujeme v malom lome hneď pri ceste a fotíme si cencúle na skalách. Červená značka sa objavuje len sporadicky, avšak niet kam zablúdiť, nakoľko cesta nás stále vedie ďalej. Míňame studničku hneď pri ceste. Vodu nám nie je nutné dočerpať. Jedine, ak by z nej tiekol horúci čajíček. V tejto zime si tak dáme svoje zásoby z termosiek. Po pravej ruke sa v lese zbavenom lístia začína rysovať stavba. Je to Chata Poľana, ktorá je vo vlastníctve Štátnych lesov. Podídeme bližšie, pofotíme, chata je pozamykaná a tak sa poberáme ďalej. Pokojná prechádzka v krásnom počasí pokračuje ďalej. Jemný snehový poprašok mi pripomína babkine buchty bohato posypané práškovým cukrom.

Pytliaci

Pomaly prichádzame na hrebeň a pred nami sa rozprestrie široká lúka, z ktorej sú pekné výhľady do Východoslovenskej nížiny s rozosiatymi dedinkami. Na lúke si spravíme odpočinok a naplníme žalúdky, ktoré sa už začali svojim „spevom“ ozývať krátko predtým. Popílené stromy nám poslúžia ako jedálenská súprava. Na druhom konci lúky si dedinskí chlapci rozkladajú oheň a ja si neodpustím uštipačnú poznámku, že prečo radšej neostali doma pri telke a počítači. Vidieť pubertiakov v prírode (bez tašiek plných chľastu) je totiž v poslednej dobe tak trochu rarita. Skočím na kus reči do murovanej lesníckej chaty, kde dvaja „zelení“ niečo majstrujú. Drzo sa približujem, úsmev na tvári a zrak mi padne na krvavú igelitku, z ktorej trčia sivočierne štetiny. To bola už len hlava diviaka. Prezrádzajú mi, že ho „strelili“ včera poniže chaty. Lúčim sa s nimi a pokračujeme ďalej. O týždeň neskôr som tade šiel opäť a iný spoluturista sa len pousmial nad tým, ako som mu o tom rozprával. Prezradil mi totiž, že lovná sezóna diviaka je len do konca decembra. Takže páni v zelenom evidentne pytliačili.

Kolumbia a balistické rakety

Po 600 metroch prichádzame k smerovníku „Maliniak“, kde končí zelená TZT č. 5890, vedúca od Zemplínskej Teplice. Na strome je tabuľka a vedľa nej insitný obraz Madony s dieťaťom. Pokračujeme ďalej a na chvíľu som v pomykove. Napravo sa vinie luxusná, nová, kvalitná, asfaltová komunikácia, ktorá však na žiadnej z máp nie je vyznačená. Krátky pohľad do GPS-ka, ktoré ma zmiatlo ešte viac. Tam bola trasa zaznamenaná ako zelená TZT, vedúca na vrch Bogota. Doma následne zisťujem, že aj podľa zoznamu turistických trás KST tam figuruje tajomná trasa 5890V. Zbytočne nešpekulujem a vydávame sa do Kolumbie, teda na vrch Bogota. Cesta je osadená stĺpikmi, zvodidlami i dopravnými značkami a, pravdupovediac, pripadá mi to tak trochu humorné. V ostrej zákrute je vyasfaltovaná obrovská plocha, akoby sa tu mali otáčať ťažkotonážne ťahače balistických rakiet. Ale na tomto mieste ostávame dlhšie. Pred sebou máme totiž úžasné výhľady. Na hraničné pohorie, na Vihorlat a v diaľke sa tiež belejú ukrajinské Karpaty. Fotíme a krochkáme blahom nad toľkou krásou. Toto miesto si zaslúži, aby ste sa tu zastavili. Po čase balíme fotoaparáty a pokračujeme ďalej. Po jednom kilometri od rázcestia sa približujeme ku vojenskému objektu, obohnanému ostnatým drôtom. V jeho areáli je veža, ktorá bola pred rokmi ešte voľne dostupná ako rozhľadňa. Dnes je to už nemožné. Dlho sa tu nezdržíme a po myšlienkach, čo to všetko vlastne asi stálo, sa spúšťame späť ku Maliniaku a pokračujeme po červenej TZT – E3. Veľa toho nie je, čo vidieť, len staré statné duby, do ktorých dutín sa pohodlne zmestí celý človek. Niekde za značkou „Okrúhly vrch“ červená TZT nelogicky opúšťa cestu a mieri si to krížom cez les. Na tom by nebolo nič také interesantné, okrem faktu, že sa miestami ušetria rádovo len desiatky metrov, ale chodník vedie cez takmer neudržiavaný terén lesným porastom, niekedy len kopíruje cestu pomimo a niekedy turistu privedie do močaristého terénu s ťažkou orientáciou bez značiek.

Zverník-Črepník-Rakaťa

Prichádzame ku smerovníku „Črepník“, ktorý je na niektorých mapách označovaný i ako „Zvernica–Črepník“. Na stĺpe absentuje smerová tabuľa označujúca zelenú TZT č. 5743 Ruskov – Zvernica-Črepník. Obďaleč je krásna lúka, kde na jej spodnom konci je kŕmidlo pre divú zver a na opačnom konci je rozložená chata Štátnych lesov Rakaťa. Chata je vo veľmi dobrom stave. V jej blízkosti využívame drevené stoly a lavice na krátky oddych. Neďaleko od tohto miesta je v mape naznačený prameň a tak idem na prieskum. Na lúke je vidieť betónovú skruž, prikrytú drevom. Všade navôkol je povylievaná voda. V skruži je voda, ale podľa zbežného pozorovania zhodnocujem situáciu tak, že v lete by som sa z nej nenapil.

Prebehnutie cez štyri koľaje

Pokračujeme ďalej, čaká nás ešte dlhá cesta. Po chvíli sa opäť napájame na asfaltku, ktorá je značenou cyklotrasou Veľká Izra – Herlianske sedlo. Ideme ďalej na juh a z diaľky si všímame statné storočné dubiská. Niektoré v dobrej kondícii, avšak väčšina už poznačená časom, či ohňom. Hneď za prvým z dubov je po ľavej strane, asi 20 metrov od cesty, schátraná budova. V núdzi však môže pomôcť krátkodobo prečkať nečas. Duby podľa môjho predpokladu nasadila rodina Forgáčovcov, ktorým patrili okolité zeme, a niekde v blízkosti Maliniaka mali postavený poľovnícky zámoček, či kaštieľ. Táto časť sa volá Regeta. Sú tu postavené tri osamelé budovy. Dostávame sa na hlavnú cestnú komunikáciu. Z jednej strany Ruskov a z druhej Slančík. Chvíľu po nej ideme a bočíme doprava, ku železničnej budove, ktorá je označená ako „Slančík – Výhybňa ŠRT“. Tú tajuplnú skratku si vysvetľujem ako širokorozchodnú trať z Ukrajiny. Vyhúpneme sa na násyp a môj mozog žasne. Červená TZT vedie podľa všetkého krížom cez 4 trate koľají. Hrôza ma oblieva, otáčam sa napravo, raz naľavo a rýchlo prebehneme cez koľajisko. Až desať metrov za traťou v lesíku si vydýchnem a spokojne sa pozriem naspäť. V tej chvíli však tadiaľ prehrmí nákladný vlak. Ešte stále stojím a neviem skutočne pochopiť, kto mohol takto navrhnúť priebeh turistickej trasy.

Slanec a pot

V tomto momente sa začína záverečný úsek nášho putovania s pozitívnymi pocitmi. Odteraz prichádza blúdenie v lese, blatisté, zničené cestičky, či takmer neviditeľný a neznačený chodník. Stále šliapeme neďaleko od kraja lesa a vieme, že nás čaká už len prudký výšľap na hradný vrch. Stále tápeme, kadiaľ ide červená značka, ale keďže sme sa podujali zmapovať skutočný priebeh tejto trasy, musíme sa striktne držať tých takmer neviditeľných červených znakov na stromoch. Pomaly sa začíname blížiť k domom obce Slanec, keď nás značka prudko zatočí doprava a začíname stúpať k bývalému hradu Slanec. Zvečerieva sa. V lese stretávame páriky mladých ľudí, ktorí sa boli „pomojkať“ na hrade. Konečne zbadáme červenú odbočku k hradu. Je potrebné si dávať pozor, lebo v príkrom svahu na mokrom lístí to kĺže. Po krátkej chvíli sa pred nami začína rysovať dominantná veža Slanského hradu. Už len posledné metre na vrchol a čaká na nás krásny pohľad na Slanec a na hraničné kopce, tam, kde sa skrýva jazero Izra. Pohľad na hodinky ma vytrhol z kochania a uvedomil som si, že o 40 minút nám odchádza autobus do Košíc. Rýchlo pobalíme veci a zrýchleným krokom sa spúšťame do Slanca. O desať minút, sediac v autobuse, už len spomíname, aký krásny deň sme prežili. Obaja už myslíme na voňavú polievočku a teplý kúpeľ, ktorá z nás zmyje špinu a pot. No spomienky, tie ostanú navždy.

Trasa bola absolvovaná 16. 1. 2010.

Fotogaléria k článku

Najnovšie