4. deň

Ráno sa nám nechce vracať k dedine ku značke, ktorá za posledným domom odbočila vľavo a tak sa podľa mapy púšťame krížom cez lúky do lesa a potom strmým stúpaním až takmer na hrebeň, kde konečne nachádzame značku. Vďaka kameňolomu bola trasa preznačkovaná, čo na našej mape (1995) ešte nebolo zaznamenané. Červená značka pokračuje veľmi pohodovým terénom s mnohými výhľadmi do okolia cez lúky a lesy. Asi o 12.30 sa začíname spúšťať na Plejsy. Na chate Kovohuty sa občerstvíme pivkom a kocháme panorámou na Krompachy a hrebeň Braniska. Z Plejsov odchádzame po zelenej značke a približne o hodinu sme u Tatarkovho kríža. Pohodlná cesta vedie takmer stále lesom až po Banský vrch. Tu sa z cesty stáva chodník, ktorý je stále častejšie zavalený stromami z minuloročnej kalamity. Schádzame do Svinskej jamy, Mokrého sedla a pokračujeme stále po zelenej. Asi o 19. hodine končíme pri Orlovej studni. Tu je už súvislý, čiastočne vyťažený polom a namiesto lesa sú len stráne s vývratmi a zanechanými vetvami. Staviame prístrešok a hojne sa napájame vodou z Orlovej studne (prameň).

5. deň

Okolo ôsmej hodiny ráno vyrážame na trasu. Takmer ihneď strácame v polome smer a značku. Stromy na našej strane vrchu Korban (1109 m) sú vyvrátené a čiastočne aj vyťažené a my kufrujeme a kufrujeme. Trvá skoro hodinu, kým sa nám podarí napojiť na zelenú značku, to sme už takmer pred sedlom pod Bukovcom (969 m). Najprv oddychujeme a po pol hodinke začíname krátko, ale strmo stúpať na Bukovec (1126 m). Hore sa nám otvára nová krajina. Konečne lúky – dolu v doline je Švedlár, vľavo hlavný hrebeň Volovských vrchov, v diaľke Spišská Nová Ves a vpravo pohorie Galmus. Pomaly klesáme a už sa nám otvára aj pohľad na Poráč a Spišský hrad. Lúkami a lesíkmi si bezstarostne vykračujeme okolo salašov, cez ohrady s kravami, vyťaženými polomami a mladým lesom, až nás zastaví hradba ďalšieho polomu. Výška hradby je snáď 4-5 metrov a my sa len s ťažkosťami dostaneme na vrch aby sme zistili, že táto prekážka je pre nás neprekonateľná. Víchrica, ktorá vlani zničila Vysoké Tatry, narobila podobné škody aj tu. Vraciame sa teda po značke späť asi 300 m a na križovatke lesných ciest sa spúšťame lúkou po ceste, ktorá je viditeľne dobre vyjazdená traktormi. Spoľahlivo nás vedie okolo polomu a asi o 40 minút sme zase na zelenej značke. Odtiaľ už nie sú žiadne problémy a lúkami sa dostávame okolo 14. hodiny do Závadky (823 m). Krčma je otvorená a my presedlávame na kofolu. Dávame si veľký oddych a až o 16. hodine prechádzame cez obec dole, napájame sa zase na zelenú značku a po nej ideme až na rázcestie so žltou – tu končí dnešná etapa.

6. deň

Ráno sa stále držíme zelenej značky a klesáme do bývalej baníckej, dnes rekreačnej osady Bindt. Tu sa stretávame s najväčšou hrôzou nášho putovania. Na stráni v tejto historickej baníckej osade vyrastá trojposchodová vežičková nevkusná stavba. Je katastrofou, ako sa hyzdia aj najkrajšie kúty našej krajiny – ako mohli kompetentní úradníci toto povoliť? Zdá sa, že korupcia aj v tomto regióne stále prekvitá. Zhnusení odchádzame po zelenej okolo starej banskej ťažobnej šachty a v Zadnej doline opúšťame značku. Pokračujeme Markušovskou dolinou a pri Svinskej vychádzame sedielkom vľavo na lúky a zase sa kocháme krásou krajiny. Neznačenou cestou okolo vodojemu schádzame až do Markušoviec a obzeráme sa, či niekde neuvidíme toho otca, čo zvalil mater na pokrovec.

Tu naše šesťdňové putovanie končí. Naša trasa Volovskými vrchmi nebola náročná. Časť od Plejsov po sedlo Bukovec bola dosť nezáživná, pretože zväčša viedla lesom bez výhľadov a často bola zavalená stromami. Viac sa mi páčila trasa cez Galmus a Poráč, ktorú som tu už asi pred dvomi rokmi popisoval. Najkrajšia časť je od sedla pod Bukovcom do Markušoviec. Dedina Závadka je skutočá rarita a to nie len polohou, ale aj výhľadmi na celý Spiš, Vysoké Tatry, Volovské vrchy a Slovenský Raj ale najmä spôsobom života a políčkami na samom vrchu Sosničky (890 m) nad obcou.
» predchádzajúci diel: Branisko

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]