Vďaka Hiking.sk som objavil mnoho krásnych zákutí Slovenska a blízkeho Rakúska. Prišiel však čas, keď môžem tiež prispieť do zoznamu túr, a to rovno zážitkami z ďalekého Nového Zélandu. Trasa Routeburn Track určite patrí k tomu najkrajšiemu, čo môžete v „krajine veľkého oblaku“, a dovolím si tvrdiť nielen ja, aj na celom svete, vidieť. Vopred sme ani neplánovali, že sa na ňu vyberieme, a asi preto sme z nej mali ešte väčšie zážitky.

Trasa

Routeburn Shelter – Routeburn Flats Hut, odbočka - Routebrun Falls Hut – Harris Saddle – Lake Mackenzie Hut – Lake Howden Hut – Key Summit – The Divide

Prvý deň

Po viac ako 60 kilometrovej adrenalínovej jazde z Queenstownu, inak celosvetovej mekky extrémnych športov, po cestách plných zákrut, prachu a oviec má šofér nášho mikrobusu konečnú na mieste zvanom Routeburn Shelter. Nachádza sa tam začiatok trasy celého Routeburn Track a útulňa, v ktorej sú k dispozícii toalety, informačné tabule a denný úkryt pred dažďom.

Je skoré popoludnie, míňame veľký počet jednodenných turistov a tých, ktorí v tomto mieste celú trasu končia. Zastavujeme sa s manželkou pri štartovej informačnej tabuli a konečene vyrážame. Trasa mierne stúpa dobre upraveným a širokým chodníkom popri riečke Route Burn a následne ju križuje prvým lanovým mostom. Začína sa otvárať výhľad na neďaleké údolie s veľkým jazerom Wakatipu, o ktorom legenda hovorí, že v ňom bije veľké srdce netvora. Tak si aspoň pôvodní obyvatelia vysvetľovali pravidelné stúpanie a klesanie hladiny jazera o pár centimetrov zhruba každých 5 minút. Racionálnejšie vysvetlenie hovorí o pôsobení atmosférického tlaku.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

My nechávame legendy v jazere a postupne sa dostávame na pláne Routeburn Flats. Tam stojí prvá chata na trase - Routeburn Flats Hut, vzdialená cca 1,5 hodiny od štartu. My však chatu nepoctíme našou prítomnosťou a len si neďaleko nej, v príjemnom tieni, užijeme pár minút oddychu. Cesta nám však odteraz začína prudko stúpať a teda začíname poctivo naberať výškové metre. Ďalším visutým mostom traverzujeme potok Emily Creek, ktorý je asi v polovici cesty od prvej chaty a míňame strážcu parku pri úprave chodníka. Napriek stálemu stúpaniu nás výhľady na okolité hrebene posilňujú a po vyše 3 hodinách od štartu už otvárame dvere nášho prvého nocľahu – chaty Routeburn Falls Hut.

Chata pozostáva z 2 veľkých miestností s poschodovými posteľami a celkovou kapacitou 48 osôb. Počas letnej sezóny v nej býva chatár, strážca parku, a nájdete v nej spoločnú kuchyňu s plynovými sporákmi, studenú tečúcu vodu a splachovacie toalety. Večer nás chatár socializuje jazykovednými hrami a rôznymi historkami o tom, ako jeho kolegovia strieľajú kamzíky, nakoľko ich ako nepôvodný druh považujú za škodcov pre miestny ekosystém. Veru, naši ochranári by s miestnymi asi veľkí kamaráti neboli.

Druhý deň

Napriek tomu, že prvý deň sme prichádzali v krátkych nohaviciach, ráno druhého dňa nás víta zamračenou oblohou, z ktorej vypadávajú snehové vločky. Čo už, vetry zo sub-antarktických oblastí, tzv. „hučiace 40-ky“ prinášajú zmenu počasia a prvou pevninou, na ktorú na svojej ceste narazia, je horské pásmo pozdĺž Routeburn Tracku. Ešte rozospatí pomaličky prechádzame údolím, ktoré predstavujú stupňovité terasy smerujúce až k jazeru Harris a rovnomennému sedlu. Raz idete hore, raz po rovine a o chvíľu znova hore. Celou cestou sa predbiehame so skupinou troch teenagerov, z ktorých najstarší má asi 17 rokov. Ich tempo a vôbec správanie však dáva tušiť, že v horách nie sú sami prvýkrát a vzbudzujú v nás netradičný obdiv z ich vyspelosti.

Sneženie pomaly ustáva a začíname pred nami vnímať sedlo s útulňou Harris Saddle Shelter, ako najvyšší bod na celej trase. Dá sa síce vystúpiť vedľajším chodníkom na kopec Conical Hill, ten však bol v čase našej túry pre vysoký stav snehu zavretý. Počasie nás ale presviedča, že naša radosť zo zmeny bola predčasná. Obloha tmavne, vietor zosilňuje a ani najlepšia výstroj nás neochráni tak ako zavretá miestnosť útulne, do ktorej z fujavice vchádzame, slušne povedané, behom. Vyťahujúc minerálku z ruksaku si však všimnem tabuľku, ktorou miestni ochranári upozorňujú na to, že útulňa je len na denné použitie s výnimkou života ohrozujúcich situácií. Inak vám hrozí pokuta 500,- NZD. To by bolo všetko v poriadku, ak by ten nápis nebol okrem angličtiny aj v češtine.

Cesta z útulne najprv na krátkom úseku prudko klesá dole a ďalej pokračuje po vrstevnici pohoria Ailsa. Chodník neskôr križuje niekoľko potokov, ktorých vodná masa však môže spôsobiť po intenzívnych dažďoch ich rozliatie a prakticky znemožnenie ďalšej cesty. My sme mali šťastie, keďže dva dni po nás sa stali tieto potoky na niekoľko hodín nepriechodnými.

Pod nami sa už začala zrkadliť veľká rieka spolu s rovnomenným údolím Hollyford, v ústí ktorej niekedy dávno bieli prisťahovalci založili osadu Martins Bay. Vzhľadom na miestny ročný úhrn zrážok niekde dosahujúci až 7000 mm však akákoľvek hospodárska činnosť a teda budúcnosť osady nemala šancu.

Po ďalšom malom stúpaní a výhľadoch začíname klesať k jazeru Mackenzie, kde sa nachádza rovnomenná chata spolu s táboriskom. Postupne vchádzame do pásma lesa, ktorému tajomnosť dodávajú machom obrastené stromy. Pred chatou obdivujeme jedného staršieho pána, ktorý sa z kratochvíle a na „potešenie“ svojej manželky niekoľkokrát vrhá do priezračných a pekelne studených vôd jazera. Je nám zima aj za neho.

Po zaslúženom oddychu pri chate nastupuje najťažšia časť dnešnej túry. Rozbahnené úseky v studenom lese nám skutočne veľa na optimizme nepridávajú. Chvíľkami sa v blate cítime, ako s kamarátmi hovorievame – „v Saigone“, ale asi o 2 hodiny to vystriedajú nádherné pohľady na 178 m vysoké vodopády Earland. Po vodopádoch prichádza mierne, i keď zdĺhavé zostupovanie k chate pri jazere Howden, kde budeme dnes po asi 7 hodinách pochodovania spať.

Chata disponuje 28 posteľami a má celú letnú sezónu správcu, vlastnú kuchynku s plynovými sporákmi, studenou tečúcou vodou a splachovacími toaletami. Večer trávime príjemnou debatou s miestnym osadenstvom turistov z celého sveta a strážcom - chatárom. Tomu však dnes večer nie je príliš do spevu, keďže na druhý deň je Silvester a osláviť sa ho tam spolu s inými turistami rozhodol jeho šéf s celou rodinou. Rozhovory s ostatnými ale pokračujú ďalej a ani nám neprekáža, že o desiatej nám chatár vypína svetlo. S novými známymi pokračujeme pri čelovkách v nejakých jednoduchých amerických kartových hrách.

Tretí deň

Do cieľa dnešnej poslednej časti túry nám zostávajú od chaty len zhruba 2 hodiny pešej chôdze a autobus nás má vyzdvihnúť až o jednej popoludní. Ráno teda pokojne raňajkujeme a odchádzame z chaty medzi poslednými. Časová rezerva nám umožňuje urobiť vedľajší výlet na nie príliš vysoký, o to však na výhľady bohatší kopec Key Summit.

Pod vrcholom nechávame v kroví naše batohy a výstup na vrchol sa raketovo zrýchľuje. Odmenou sú nám výhľady na štíty s jazerom Marian a dolinou, smerujúcou k najznámejšiemu fjordu na Novom Zélande, Milford Sound. Na vrchole Key Summit sa nachádza náučný chodník s bohatým výkladom na tabuliach.

Cesta do cieľa cesty, The Divide, má pomerne prudké klesanie. O to viac nás prekvapí oproti kráčajúci, elegantne oblečený pán, ktorý nám vysvetľuje, že je šofér mikrobusu, ktorý si objednala nejaká skupina turistov a keďže meškajú, rozhodol sa, že im ide naproti. Tomu sa hovorí služba s pridanou hodnotou.

Za necelú hodinu od vrcholu Key Summit konečne prichádzame do priesmyku The Divide. Nachádza sa tam denná útulňa, toalety a parkovisko. Okrem toho je priesmyk domovom niekoľkých horských papagájov kea, ktorých najobľúbenejšou činnosťou je preverovanie pevnosti antén a stieračov všetkých vozidiel, ktoré sa na parkovisku nachádzajú. Ak sa vám teda stane, že si tam zaparkujete auto a nájdete si dohryzené stierače, či anténu, s najväčšou pravdepodobnosťou je vinník známy.

Našu túru končíme cestou autobusom do vyššie spomínaného fjordu Milford Sound. Môžeme to považovať za skvelé zavŕšenie výletu a vlastne aj celého roka, nakoľko tretí deň túry je v skutočnosti Silvester.

Logistika a praktické rady

Na celej trase je možné prespávať len na chatách a vyznačených stanových táboroch štátnej organizácie ochrany prírody (Department of Conservation - DOC). Počet osôb v týchto „štátnych“ chatách a táboriskách je obmedzený. Z tohto dôvodu je potrebné si aspoň počas letnej sezóny (november – apríl) vopred zarezervovať miesto pre stan alebo svoju posteľ na jednotlivých chatách, a to najlepšie prostredníctvom internetu niekoľko mesiacov vopred. To, že nám sa to podarilo 2 týždne pred túrou, je skôr výnimka ako pravidlo.

Je tiež možné si objednať súkromného vodcu spoločnosti Ultimate Hikes. Na ich chatách dostanete aj teplú sprchu a niekoľkochodové večere. Táto výhoda je však mnohonásobne drahšia ako klasický, nami opísaný spôsob túry vyššie. Viac informácií nájdete na ich webovej stránke.

Nakoľko štart a cieľ treku sú od seba pešou chôdzou iba 32 km, ale konce ciest pre automobily sú vzdialené až 350 km(!), veľmi odporúčam zabezpečiť si odvoz na štart a/alebo z cieľa. Túto možnosť zabezpečuje množstvo súkromných dopravcov v Queenstowne a Te Anau.

Všetky ostatné informácie ponúka zhruba 40-stranová brožúrka o túre, ktorú dostanete kúpiť v miestnych informačných centrách za 2,- NZD (cca 1,- €).