Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Kyjov – Čergovský Minčol a späť

Milujete prázdne hory a lezú vám na nervy plné turistické chodníky? Máte radi keď za celú cestu nestretnete nikoho, len pasúce sa srny? Vzrušuje vás úplné ticho a šum vetra? A neboli ste ešte na Čergove? Chyba! Rozhodol som sa vám priblížiť toto úžasné pohorie a hlavne nie náročný výstup na jeho najvyšší vrchol - Minčol (1157 m n. m).

Vzdialenosť
14 km
Prevýšenie
+602 m stúpanie, -752 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 20.09.2009
Pohoria
Čergov
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 1157 m n. m.
  • Najnižší bod: 650 m n. m.
Voda
studnička pri Lipianskom potoku, Kyjov
Doprava
Prešov (vlak, bus) - Sabinov (vlak, bus) - Kyjov (bus)/Pusté Pole (vlak, bus) - Stará Ľubovňa (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1112 Prešov a okolie (1:50.000)

Čergovské detstvo

Pohorie Čergov považujem za moju srdcovú záležitosť. Existujú hory s vyššími vrcholmi, neraz som navštívil neporušené lesy, krásne výhľady zo strmých skál, ale miesto, kde som vyrástol – v panenskej prírode Čergova, ostáva v srdci, má tam nenahraditeľné miesto, ktoré nedokáže nahradiť už nikdy nič.

Pásli sme po medziach kravy s mojimi starými rodičmi, chodili na seno, lístie, alebo na drevo. Každý deň strávený na lúkach a v lesoch sa nezmazateľne zapísal do detskej duše. Mieste lesy boli rajom pre hubárov, vždy sme doniesli plný košík kozárov, kuriatok, rýdzikov a neraz aj krásnych dubákov.

V noci, keď sa v starej izbičke vypla blikotajúca žiarovka, babka zakaždým do ticha hovorila príhody, opisovala zážitky strávené v lesoch, hodiny a hodiny vedela rozprávať. A ja som hodiny a hodiny počúval.

Čergovská súčasnosť

Napríklad: „Pod Podkriviskami bula taká šumná studnička. Furt sme še z nej išli napic, jak še išlo na hory za statkami, mamička mi nabalili či už buchty, či kysnuté koláči, slaniny a ja ešči jak maľučká, ani hodzinky sme ešči nemali, som sama chockedy išla až na Forgáčku, či na Dvoriská...“ postupne som zaspal, ktovie, možno ešte rozprávala hodiny a hodiny a ja som už spal. Všetko to ostávalo vo mne, ale až teraz, už ako dospelý, som si začal uvedomovať, aký vrúcny vzťah k horám museli mať ľudia, pre ktorých hora nebola, ako pre nás útočiskom a „atrakciou“, ale živobytím. A tak som postupne začal spoznávať krásy Čergova.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Sedeli sme vonku na sídlisku, bolo už chladno, asi polovica októbra a len tak debatovali o tom, kam najbližšie vyrazíme. Pilo sa vínko a spomínalo sa. Nakoniec padla reč na Čergov. Dohodol sa čas a miesto a v srdci opäť zavládol nepokoj, zajtra zase na hory. Konečne.

Trasa

Kyjov – traverz Lysej hory – Minčol – Minčolský kríž – Lipianska dolina (cez Sokoľ) – popod Sokoliu skalu – poľná cesta do Kyjova – Kyjov

Vzťah k horám a pálenke

Ako vždy, aj teraz skoro ráno už sedíme natlačení v aute a s otvorenými oknami sa vlečieme cez Sabinov a Lipany až do Kyjova. Auto nechávame v strede dediny a hľadáme modrú značku. Nie je problém ju nájsť. Trošku nás ale prekvapí, kadiaľ vedie. Tesne okolo múru domu, až som mal pocit, že to vedie niekomu do dvora, ale po pár metroch stojíme na rozľahlej lúke nad Kyjovom a len podľa mapy smerujeme k lesu, pretože na lúke by ste darmo hľadali nejakú značku. Cesta sa stáča okolo Lysej hory, na ktorej sa týči vysielač.

Je ešte ráno, rosa nestihla vyschnúť a príjemne chladí na lýtkach. Kráčame striedavo cez les a po lúke. Okolo cesty hojne rastú huby, zastavujeme a zbierame. Dokonca nachádzame aj krásne smrekové hríby. Postupne sa slnko predralo vyššie a opäť potoky potu. Kráča sa príjemne, cesta nestúpa strmo a už zdiaľky vidíme vrchol Minčola. Stretávame staršieho pána sediaceho na okraji cesty a prihovára sa nám: „Hej partizáni, nemáce daco vypic?“. Samozrejme, že vodu nemyslel. Čo už, miestni asi nemajú len vzťah k horám, ale aj k pálenke.

Švajčiarska strata

Stále nachádzame veľa húb a ja sa svojich vzdávam v prospech Maťa, včera som si na Branisku nazbieral skoro dva košíky. Cesta je pomerne dobre značkovaná a už intuitívne sa dá predpovedať, akou cestou sa vybrať. Vykašľali sme sa aj na značenú trasu a kráčali inou, dosť strmou a kamenistou cestou, ale aspoň nebudeme stúpať dlho a postupne, zamakáme si poriadne a budeme na vrchole. Nadbehnutý čas sme nakoniec stratili hľadaním strateného Maťovho švajčiarskeho noža.

Okolo cestičky rastú nahusto maliny a černice, samozrejme, oberáme ich, akoby sme nikdy nejedli. Máme pomalé tempo, zakaždým po pár metroch sa niekto pristavuje a do dlane zbiera maliny. V lese je parádne ticho a prázdno. Okrem toho pána, čo mal chuť na borovičku, sme nestretli nikoho. Človek by až mal pocit, že ostal na Zemi sám.

Nešetrný zber

Neskôr, keď sa opäť napájame z neznačenej kamenistej cestičky na modrú značku, sme už takmer pod vrcholom Minčola. Tu sa stretáva žltá a modrá, bočíme doprava a obe značky nás dovedú priamo na vrchol. Už zdiaľky sa na ňom týči veľký biely pamätník, aspoň tak by som to nazval, nevenoval som mu pozornosť, viac ma uchvátili výhľady na sever, kde sa ako na dlani rozprestieral celý Čergov a ešte viac ma zaujímali čučoriedky, ktoré rástli tak nahusto, že si stačilo kľaknúť a okolo seba ich človek nazbieral plný žalúdok. Každý rok sú však tieto čučoriedkové koberce drancované nešetrným zberom pomocou česačiek. Staré GAZ-y tu dovezú ľudí a tí celý deň nerobia nič iné, len zbierajú a zbierajú. Po pár dňoch ostanú len holé konáriky. A to sú asi jediné dni, kedy tu stretnete veľa ľudí.

Vyzuť sa a ľahnúť si

Na Minčole sa ani veľmi nezdržujeme, pretože pred nami sa rozprestiera veľká horská lúka a vysoký kríž, tam sa plánujeme najesť, spraviť pár fotiek a oddýchnuť si. Minčol je síce najvyšším vrchom Čergova, ale rozhľady sú jednoznačne krajšie od tohto kríža, ktorý je len pár sto metrov východne.

To ticho. Nedá sa to ani opísať. Človek to musí zažiť. Vyzúvam si topánky, ľahnem do mäkučkej trávy a všetci tam ticho sedíme a jeme. Nad hlavami nám ako z westernového filmu krúžia akési húfy čiernych vtákov. Nie som ornitológ, ale asi havrany.

Strmo dole

Sedeli sme tu možno aj hodinu, tie výhľady nás držali prikovaných na mieste. Len s nevôľou sme všetci postávali a naplánovali si cestu, ktorou sa vrátime tak, aby sme nešli rovnakou, akou sme prišli. Voľba padla na priamy zostup do údolia Lipianskeho potoka (Kameničanka). Len tak cez les, zase pomimo značiek s nádejou, že nájdeme ešte nejaké hríby. Klesali sme strmo dole, priamo po opadanom lístí, pomedzi smreky a popadané stromy. Netrvalo dlho a natrafili sme na potok, odteraz sa už stačilo držať len jeho koryta. Doviedol nás až k spevnenej ceste a okamžite som topánky prezul za ľahkú obuv. Táto cesta vedie priamo do Kamenice a kto nebude mať dosť, odporúčam mu pozrieť si Kamenický hrad. My sme to už v pláne nemali, keďže tento hrad dobre poznáme. Pozorný okoloidúci si všimne aj studničku vedľa cesty s prichystaným pohárikom. Voda bola ľadová a osviežujúca. Minieme aj Sokoliu skalu, ktorá sa tu majestátne zdvíha z lesa a bočíme do Kyjova. Slnko je už oveľa nižšie, ale nemáme sa kam ponáhľať. Zbierame na lúkach ešte šípky, repík a ľubovník na dlhé zimné večery.

Čergovská ponuka

Čergov je dosť neznáme pohorie, málo turistov mu venuje pozornosť, hoci si ju určite zaslúži. Ale na druhej strane, teší ma, že ešte existujú hory, kde sa človek môže cítiť úplne sám, kde nenarazí na živú dušu. Táto trasa je jednoduchá a zvládne ju hádam každý, kto má odhodlanie a chuť spoznávať hory. No aj napriek nenáročnosti sa mu Čergov zakaždým odmení krásnymi spomienkami, vôňou vzduchu a neskutočným pokojom, ktorý ponúka len Čergov.

Fotogaléria k článku

Najnovšie