Trasa

Zlatá Baňa, rázc. Temný les – sedlo Grimov laz – sedlo Obracaná studňa – rázc. pod Praporcom – lesná chata – Čierna skala – PR Zámutovské skaly – Čierna skala – PR Zámutovská jelšina – Brestová dolina – sedlo Grimov laz – Temný les (Zlatá Baňa)

Bzučiace chrobáky

Napájame sa na zelenú značku, v podstate ju už ani neregistrujem, túto cestu poznám skoro naspamäť. Sprvu vedie cesta starým rúbaniskom a mladinou. Príjemne po rovine, neskôr sa začína zdvíhať. Po dažďoch tu ostalo veľa mlák a tak sa vyhýbame jednej za druhou, ale blato sa lepí na nohy, chôdza je dosť ťažká. Túto cestu poznám v každom ročnom období, v každom počasí, pretože je to najkratšia cesta, ako sa dostať na najvyšší vrchol Slanských vrchov – Šimonku. Tento raz ale naša cesta nesmeruje na Šimonku, ale do sedla pod jej vrcholom s názvom „sedlo Grimov laz“.

Tu po približnej hodine šliapania trocha oddychujeme, naberáme silu z jedla a hltáme pár glgov vody. Stále pokračujeme po zelenej, ktorá nás vyvedie na príjemnú lúčku, z ktorej sú pekné rozhľady na východ. Všade počuť cvrkot lúčnych koníkov, poletujúce motýle a bzučiace chrobáky. Všetko je už krásne zelené - leto prichádza.

Drevo na Kolumbovskú loď

Cesta, ktorou sa zjavne zváža drevo, pokračuje mierným klesaním. Zakaždým, keď narazíme na holorub, naskytnú sa rozhľady na okolité hory. Sú síce krásne, ale za akú cenu. Slanské vrchy sú už dosť dlho drancované ťažbou dreva. V podstate sa tomu ani nedivím, rastú tu naozaj krásne stromy. Iní to vidia naopak – rastú tu penaize. Už niekoľko desaťročí, alebo storočí tu rastú peniaze... Kvalita miestneho dreva bola známa už dávno. Dokonca z dubov, ktoré rastú v rezervácii Kokošovská dubina, blízko rekreačnej oblasti Sigord, sa podľa starých záznamov postavila loď Krištofa Kolumba, na ktorej objavil Ameriku. Teraz sú tieto duby dokonca aj očíslované, zbierajú sa z nich semená, je to vzácny druh tzv. Kokošovského duba.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Občas sa objavia pekné husté porasty stromov a snažím sa ich aspoň v pamäti zachovať, ktovie, ako dlho tu ešte takto budú rásť. Stále pokračujeme po zelenej. Tráva je v miestach, kde ešte nestihlo slnko zasvietiť, vlhká. Zrazu v tráve zbadám niečo biele. Motýľ, sprvu mu ani nevenujem pozornosť, vyzeral ako nejaký mlynárik, avšak, pri pohľade zblízka vidím, že to je jasoň chochlačkový. Vzácny druh motýľa, ktorý postupne vymiera. V Česku dokonca jeho populácie už takmer úplne vymizli. Nečakal by som ho práve v týchto lesoch.

Ľudoprázdno

Dostávame sa vysokou trávou až k smerovníku Pod Praporcom, odtiaľ vedú tri cesty. Jedna na vrchol Práporca, druhá do Hermanoviec a tretia, ktorou sa vyberáme my, smerom na Zámutov. Nestretli sme nikoho, celou cestou sme kráčali úplne sami. Presne toto milujem na Slanských vrchoch a Čergove – to ľudoprázdno.

Od smerovníka cesta už len klesá. A opäť sa ocitáme na jednom z mnohých holorubov, zarastených mladinou. Tie rozhľady zastavujú naše kroky a vychutnávame si ich niekoľko minút. Trošku odtiaľ vidno aj Domašu a dedinky pod horami sú ako na dlani.

Poldeci

Z diaľky sme stále hlasnejšie počuli dunenie subwooferov, počuli sme pripité hlasy ľudí a nechápali sme, ako je to možné. Predsa sme uprostred lesa. Neopúšťali sme modrú značku a ten hluk sa stále približoval. Nakoniec sme narazili na nejakú chatku a spevnenú cestu. Miestni obyvatelia zo Zámutova sa tu zabávali. Hlasná hudba, vodka, guľáš. Hneď ako nás uvideli boli sme pozvaní na poldeci, dve, tri... Ja som odmietol, Tomáš to musel vypiť aj za mňa. Z jeho tváre som vyčítal, že mu to nespravilo po včerajšku dobre. Sľúbili sme, že až sa budeme vracať späť, zastavíme sa ešte pri nich, ale vedeli sme, že ich radšej obídeme. Pýtame sa ešte na smer k Zamutovským skalám, hoci ho vieme, ale ľudia majú radi, ak sa môžu cítiť dôležito, prečo niekoho nepotešiť? „Je to už blízko, len tu rovno...“, hovoria.

Rezervácia

Spevnenou cestou ešte chvíľku kráčame, až sa popri nej začínajú objavovať prvé skalné útvary, na ktoré sa šplháme. Neponúkajú síce nejaké dychberúce výhľady, ale tvary týchto skál sú fascinujúce. Neskôr sa od značenej trasy odpája vyšliapný chodníček, ktorý nás dovedie až priamo k výrazne vystupujúcim andezitovým vežičkám, ktoré neraz dosahujú aj výšky 10 metrov. Tieto skaly boli v roku 1981 vyhlásené za štátnu prírodnú rezerváciu (dnes prírodná rezervácia) z dôvodu ochrany týchto brál a vzácnej reliktnej flóry (áron alpínsky, tarica sklaná, murovník lekársky, mesačnica trváca, kostrava horská atď.).

A naozaj, už na prvých bralách nachádzam porasty plavúňa a mnoho ďalších rastlín. Potom ma prekvapí krásny slizniak karpatský, ktorý je tiež chráneným druhom, je to karpatský endemit a ešte asi 10 minút pozorujem toto krásne stvorenie. Má úžasnú modrú farbu, som milo prekvapený, že na tak malom území sa nachádza toľko vzácnych druhov rastlín a živočíchov.

Jahodová rozprávka

Túlame sa okolo skalných brál a občas, ak niektoré vyzerá prístupne, tak sa vyškriabeme na jeho vrchol. Z vrcholov sú krásne rozhľady. Na jednom z ľahko prístupných brál s veľkou andezitovou plošinou si sadáme, vyberáme jedlo, oddychujeme a plánujeme cestu naspäť. Voľba padla na neznačenú trasu, ktorá vedie okolo prírodnej rezervácie Zámutovská jelšina až do Brestovej doliny a z nej si to už priamo vyšliapeme do Grimového lazu.

Ešte posledné pohľady, ktorými sa lúčime s týmto krásnym kúskom Slanských vrchov a máme za sebou ďalšie a ďalšie metre. Odpájame sa z modrej značky na ostrej zákrute, ktorá bočí doľava, my pokračujeme lesnou cestou priamo. Zase tie rúbaniska. Troška blúdime, pretože je tu príliš veľa lesných ciest od traktorov a zvážania dreva, no nakoniec, sa dostávame až skoro k Zámutovskej jelšine a tu už problém nemáme, vedie tu len jediná cesta. Presne tým smerom, ktorým sme chceli ísť. A zrazu rozprávka. Stovky lesných jahôd. Hoci už bol čas pokročilý a hoci sme mali polovicu cesty ešte pred sebou, kašľali sme na to. Tie jahôdky pôsobili tak vyzývavo, že by im neodolal nikto. Pri zbere mi celý čas okolo rúk pobehoval svižník hôrny a samica jašterice zelenej. Až keď už nebolo čo zbierať, zase sme sa dali na cestu s rýchlym tempom, hoci už aj tak dosť vysilení. Blatistá cesta končí v Brestovej doline, kde stretávame rodinku s deťmi. Je to tu fakt krásne. Konečne nejaké husté lesy bez zásahu človeka s potôčikom tečúcim povedľa cesty.

Blato a rúbaniská

Skoro na konci Brestovej doliny sa odpájame zo spevnenej cesty a zase bočíme priamo do strmého kopca po neznačenej lesnej cestičke, ktorá sa kľukatí priamo hore do kopca. Povzdychnem si, lebo už som dosť unavený, ale nemám na výber. Cesta stúpa dosť strmo. Dychčím ako lokomotíva a aj napriek blatu prezúvam turistické topánky za ľahkú plátenú obuv. Po pár metroch a prvých mlákach som to aj tak oľutoval a znova si obul vibramky.

Takmer pod vrcholom začínajú opäť rúbaniská a je mi jasné, že sa nachádzame už blízko Grimovho Lazu, lebo už zdiaľky vidno Dubnický vysielač a rozhľadňu, okolo ktorej sme pred pár hodinami prechádzali. Ocitáme sa na zelenej značke a čaká nás už len zostup späť k Temnému lesu. Prudké klesanie od sedla unavuje nohy a mazľavé blato núti dávať si pozor na každý krok. Aj tak nepomohlo. Celou topánkou končím v blate. Naštvalo ma to, že práve na záver túry, ale už pri aute mám úsmev od ucha k uchu aj napriek blatu a únave.

Záver

Som rodený Prešovčan a od malička žijem v tieni Slanských vrchov. Avšak, až teraz, po desiatkach kilometrov prejdených týmito horami, si uvedomujem, akú úlohu v mojej láske k horám znamenali tieto vrchy. Mrzí ma, že tieto lesy zásluhou človeka pomaly miznú, ale stále verím a dúfam, že to veľké množstvo vzácnych druhov fauny a flóry raz prinúti kompetentných zamyslieť sa nad nezmyselným výrubom týchto krásnych lesov.

Trasa, ktorú sme zvládli za približne 6 až 7 hodín, nie je náročnou, ale vyžaduje troška fyzickej zdatnosti. Hoci na konci cesty už človek nevládze a otlaky robia každý krok nepríjemnejším, zrazu sa telom rozleje úžasný pocit. Kľud, pohoda a zabudne sa na všetko, čo nechal doma v meste. Úsmev je na konci každej túry samozrejmosť.

Parametre trasy v tabuľke faktov sú trocha skreslené, pretože sme podstatnú časť cesty kráčali neznačenými trasami a ani sme sa nevracali tou istou cestou späť.

Poznámka redakcie

Zámutovské skaly sú vyhlásené za prírodnú rezerváciu s 5. – najvyšším stupňom ochrany, preto je pohyb mimo oficiálne vyznačené turistické trasy zakázaný z dôvodu ochrany prírody a krajiny. Rezerváciu je možné si prezrieť z lesných ciest po obvode chráneného územia a z modrej turistickej značky Zámutov – rázc. pod Praporcom.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek