Trasa

Bratislava, Koliba – Kamzík – Pod Chlmcom – Pekná cesta – Vypálenisko – Zbojníčka –Biely kríž – Salaš – Kozí chrbát – Tri kamenné kopce – Stratený kút – Pezinská Baba (sedlo Baba) – Čmeľok – sedlo Javorina – Skalnatá – Čermák – Hubalová – Modra, chatová osada Piesok – Zochova chata – Tisové skaly – Zámčisko – Modra, časť Harmónia – Modra, námestie

Začíname

Nakoľko je sobota, vôbec mi neprekáža vstávanie o piatej ráno, rýchlo zalievam kávu, robím chleby s masťou a cibuľou a opúšťam komfort internátov v Mlynskej doline. Pred pol siedmou sa stretávam s mojím spolupútnikom Jančim na Hodžovom námestí a čakáme na trolejbus, ktorý nás odvezie na bratislavskú Kolibu.

Svitanie na Kamzíku

Po krátkej jazde v takmer prázdnej 203-ke vystupujeme na konečnej zastávke Koliba a zelená turistická značka nás po chvíli zavedie do lesa. Po krátkej svižnej chôdzi vidíme rozsvietené pouličné lampy a vieme, že od Kamzíka sme len kúsok. Na Kamzíku začíname celkom dobre kúriť, krvný obeh dosiahol to správne turistické tempo a tak sa prvá časť nášho odevu ocitá v batohu. Všade okolo je ľudoprázdno, na mastnú lokšu v miestnom bufetíku v takúto skorú hodinu rýchlo zabúdame, ale dostatočnou kompenzáciou je pohľad na prebúdzajúcu sa Bratislavu. Začína svitať a napájame sa na červenú turistickú značku, ktorej budeme verní na najdlhšom úseku nášho putovania. Zakrátko opúšťame asfaltovú cestu na Kamzíku a turistická trasa pokračuje príjemným lesným terénom. Turistické tempo máme celkom slušné a naplno si vychutnávame božské ticho, ktoré môže poskytnúť len prebúdzajúca sa hora.

Bahnisko na lesnej ceste

Kúsok pred Peknou cestou obchádzame dosť rozbahnený úsek spôsobený ťažbou dreva. Sledujeme rozbahnenú mláku a množstvo čerstvých stôp od diviačikov. S Jančim sa púšťam do dialógu v nádeji, že ich neprekvapíme. Kofolu máme síce obaja radi, ale po naháňačke so zlatým prasiatkom netúžime. Po chvíli prichádzame na Peknú cestu, kde červená značka pokračuje lesnou asfaltkou až po Biely kríž. Cestou vidíme viacero pekne upravených studničiek aj s tabuľkami "nepitná voda". Neviem, čo je na tom pravdy, ale voda vyzerá byť pekne číra a po mojich skúsenostiach s rôznymi bezmennými studničkami by som sa neváhal osviežiť, v prípade potreby. Tesne pred Bielym krížom stretávame prvých turistov, ktorí pokračujú po žltej značke smer Bystrické. Za Bielym krížom konečne opúšťame asfaltku a pokračujeme lesným chodníkom smerom na Salaš. Cesta ubieha príjemne za intenzívneho „vyhrávania“ lesnej štiepačky, ktorá sa ozýva celou horou. Zo Salaša pokračujeme cez Kozí chrbát na vrch Somár, z ktorého musia byť za priaznivého počasia pekné výhľady. My také šťastie nemáme a prevaľujúca sa hmla zahalí každý náznak pohľadu na okolitú panorámu. Zo Somára pokračujeme prudším klesaním na Tri kamenné kopce, z ktorých po krátkom občerstvení smerujeme na Pezinskú Babu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

"Ohľaduplní" drevorubači

Po chvíli chôdze stojíme nerozhodne na križovatke dvoch lesných ciest, lebo turistické značenie sa záhadne stratilo. Zapíname turistickú intuíciu a kráčame po menej zarastenej lesnej ceste. Turistické značenie sa pravdepodobne stalo obeťou výrubu, ktorý tu panoval. Ináč si zmiznutie značenia nevieme vysvetliť, keď po asi 300 m bolo zrazu v normálnej frekvencii. Drevorubači boli tak nehorázne tolerantní, že celú lesnú cestu nechali zahádzanú haluzinou, tak nám neostávalo nič iné, ako sa predierať pomedzi stromy a cez rúbanisko. S mierne zhoršeným medzičasom prichádzame na Pezinskú Babu, kde okrem nás nie je ani živej duše. Po skonštatovaní, že sme v polovici našej cesty, sadáme si do prístrešku autobusovej zastávky a vyberáme proviant. Mastné chleby a plechovkové pivko chutia vynikajúco. Je to práve tá neopísateľná chuť, ktorá sa doma nedá nijako napodobniť. Treba k nej kus peknej prírody a odšliapané kilometre na čerstvom vzduchu. A my si práve túto „gastronomickú symbiózu“ plnými dúškami vychutnávame.

Mrázikovo kráľovstvo

Po zlepšení energetickej bilancie pokračujeme strmším stúpaním na Čmeľok. Vplyvom mrznúcej hmly sú všetky stromy akoby pocukrované a pri predierajúcich sa lúčoch slnka vytvárajú nádhernú prírodnú kulisu. Janči tieto pohľady nenechá bez povšimnutia, vyťahuje fotoaparát a vyžíva sa v makrách. Po krátkej fotografickej pauze pokračujeme cez sedlo Javorina na Skalnatú, ktorá poskytuje pekné výhľady. Trasa v týchto miestach pripomína horskú dráhu a tak zo Skalnatej prudšie klesáme, aby sme po chvíli mohli opäť stúpať do kopca. Po príchode na Čermák ignorujeme žltú značku na Zochovu chatu, ktorá by nám cestu výrazne skrátila a ostávame verní našej červenej značke. Však keď sme už toľko prešli, do večera to nejako zvládneme. Z Čermáka pokračujeme na Hubalovú.

Hubalová

Trasa nám ubieha rýchlo, v tomto úseku ani veľmi nestúpa, ani neklesá. Na Hubalovej sa lúčime s červenou značkou, ktorej sme boli verní takmer celý deň a zatáčame na modrú značku, ktorá nás dovedie na Zochovu chatu. Trasa vedie po lesnej asfaltke, ktorá pozvoľne klesá a pri miestnej chatovej osade vstupujeme opäť do lesa. Nakoľko je už tma ako v rohu, nevieme si vynachváliť svetelné vlastnosti čelovky. Na rázcestníku Zochova chata nastupujeme na červenú turistickú značku smerujúcu do Pezinka. Po chvíli na Tisových skalách odbočujeme na modrú turistickú trasu. Chodník vedie pekným listnatým lesom, kde sa nám vo svetle čeloviek každú chvíľu ligocú očká miestnych lesných obyvateľov. Na Zámčisku si vychutnávame pohľad na večernú vysvietenú Modru a po krátkej pauze pokračujeme smer Harmónia.

Turistické kamikadze

Chodník v týchto miestach začína pomerne prudko klesať a dostávame sa pred miestnu vodáreň. Pri vodárni chvíľu rozmýšľame, kadiaľ pokračuje naša modrá značka a po krátkom hľadaní nás donúti opäť prudko klesať vedľa lesného potôčika. To sme ešte netušili, na akú trasu sme nastúpili, lebo na úseku približne 400 m prekračujeme potok asi stokrát. Všadeprítomné blato nám na nálade tiež veľmi nepridáva. Pri jednom z mnohých prekračovaní potoka stupím na kameň, ktorý sa razom pod mojou mušou váhou zaborí aj s vibramou do nechutnej blatovej brečky. Našťastie impregnácia to zvládla na výbornú a bez väčších následkov vchádzame na začiatok Harmónie. V Harmónii sa napojíme na červenú turistickú značku, ktorá nás miestnymi uličkami dovedie až na autobusovú zastávku do Modry.

V cieli

V Modre zisťujeme, že najbližší autobus do Bratislavy nám ide o dvadsať minút. Len tak sedíme na zastávke a nechce sa nám veriť, že sme to celé v takej pohode prešli. Ľudia vedľa nás len nechápavo krútia hlavami, ale nám je to v tej chvíli jedno. Šťastní ako malé deti na Vianoce nastupujeme do autobusu, pričom sa snažíme rozhýbať stuhnuté nohy, v ktorých sa nám krv mení na rôsol. Túra nás presvedčila, že aj okolie takého mesta ako Bratislava ukrýva mnoho pekných zákutí.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek