Trasa

Zlatá Baňa – Zlatobanská dolina – baňa Jozef I. a Jozef II. – sedlo Červená mláka – Hermanovský hrebeň – lúka pod Oblíkom – NPR Oblík – PR Hermanovské skaly – Údolie obrov – lesná asfaltka – lesná chata – lesná cesta – Hermanovský hrebeň – sedlo Červená mláka – baňa Jozef I. a Jozef II. – Zlatobanská dolina – Zlatá Baňa

Zlatá Baňa

Obec Zlatá Baňa je už notoricky známa východzia štartovacia dedinka pre prešovských turistov a hubárov, dokonca aj geológov, ktorí tu môžu v blízkosti obdivovať množstvo baní. Kedysi bývala Zlatá Baňa najvýznamnejším miestom ťažby drahých opálov. Dokonca, našiel sa tu aj doteraz najväčší opál – Harlekýn. Ťažba drahého opálu však skončila približne v roku 1922 a odvtedy, aj napriek rôznym pokusom, už nebola obnovená. Skúsiť šťastie tu môže za pár eur každý turista a nájdený opál si môže odniesť.

My sa k dubnickým baniam vôbec nechystáme, tie sme už videli mnohokrát. Tentokrát šliapeme po modrej severovýchodne od obce. Na cestách je dosť blata, potôčiky, ktoré treba prechádzať, sú tiež plné vody a tak nie je úplne jednoduché ich preskakovať, ani prechádzať po kameňoch. Cesta viacmenej mierne stúpa okolo Zlatobanského potoka. Už po pár minútach šľapania sa objavuje bezprostredne pri ceste stará štôlňa s názvom Jozef I. a Jozef II. Kedysi sa tu ťažila strieborná a antimónová ruda, teraz patrí pod Slovenské technické múzeum. Štôlňa je zavalená zámerne, alebo možno zosuvom pôdy, to presne neviem.

K Oblíku

Cesta stále stúpa až k sedlu Červená mláka. Tu sa k modrej značke pripája aj červená, avšak už po pár minútkach príjemnej chôdze sa opäť modrá odpája pri smerovníku Hermanovský hrebeň. Ocitáme sa v pekných hustých lesoch s kobercami veternice hájnej. Prichádzame na vrchol Hermanovského hrebeňa a odtiaľ začína modrá prudko klesať pomerne zničeným lesom. Vychutnávame si prvé pohľady na okolité pohoria. Slanské vrchy sú síce miestami zjazvené, ale dýchať neprestali, stále sú živé.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prechádzame striedavo maličkými lúkami, na ktorých je tá najmäkšia tráva akú som kedy pod nohami cítil a zmiešaným lesom. Stále, na každom kroku, sa objavujú koberce krehkých veterníc. Ocitáme sa pod Oblíkm. Fascinujúca vulkanická kopa s tvarom, ktorý vystihuje jeho názov. Slanské vrchy ponúkajú na každom kroku, človeku znalému aspoň okrajovo geológiu, dôkazy dávnej sopečnej činnosti. Andezitové skaly sa v tejto oblasti vyskytujú dosť hojne. Napríklad Hermanovské skaly, Zámutovské skaly, Bodoň a ďalšie. Oblík je národná prírodná rezervácia s porastami starých bukov (150- až 250-ročné). Na vrchol Oblíka nevedú žiadne turistické cesty, avšak na vrchole sa nachádzajú výrazné skalné bloky. Okolo tohto masívneho pozostatku vulkanizmu vedie aj náučný chodník Oblík.

K Hermanovským skalám

Z lúky za Oblíkom stále sledujeme modrú značku. Vyhýbame sa mlákam a kútikom oka stále pozorujem ten krásny kopec. Južným úpätím kráčame kamenistou cestou, ktorá sa vnára do lesa a mení sa na príjemnú, trávou zarastenú zelenú cestičku. Jar o sebe už dáva vedieť – stromy sa zelenajú, kvety kvitnú a okolo hláv bzučia otravné muchy. Neďaleko od nás prebehli srny a trocha ma vyľakali. V bukovom lese sa po pravici začínajú objavovať skalné steny a hoci nás to láka vydriapať sa na ne, rešpektujeme turistické značenie a obchádzame ich. Sme trpezliví, nakoniec sa ocitáme pri tabuľke so slovenským štátnym znakom a hrdosť na vlasť je práve v týchto okamihoch u mňa najväčšia, pretože máme nádhernú prírodu. Ku skalám vedie vyšliapaný, hoci neznačený chodník, strmo po opadanom lístí to je troška námaha, ale stačilo pár minút a už sme obdivovali okolie. Konečne, Hermanovské skaly v plnej kráse.

Hermanovské skaly

Tieto skaly so stenami vysokými až 80 metrov a dlhými 150 metrov ponúkajú útočisko mnohým vzácnym druhom rastlín a živočíchov, taktiež sú zaujímavé z pohľadu geologického. Po skalách tu môžme vidieť behať vzácnu jaštericu múrovú (Lacerta muralis), nad hlavami zase občas preletí krkavec čierny (Corvus Corax). V niektorých zdrojoch sa uvádza, že tu hniezdi aj sokol rároh (Falco cherrug), ale podľa najnovších informácií tu už pravdepodobne nežije, čo je veľkou škodou. Miestna flóra sa tiež nedá zahanbiť a nejednému botanikovi by zahrialo srdce, až by si mohol obzrieť porasty tarice skalnej (Alyssum saxatile), skalnice horskej karpatskej (Sempervivum montanum) či kostravy dalmatskej (Festuca cinerea). Zaujímavé, sú taktiež porasty čučoriedky (brusnica čučoriedková), tá nie je rastlinou, ktorá by si vyžadovala zvláštnu ochranu, ale na miestnych skalách vytvára tak krásne tvary, že ju musím spomenúť. Nádherné sú aj zakrpatené brezy a duby, ktoré pripomínajú veľké bonsaje.

Pri týchto skalách sa človeku až zatočí hlava, nie pri pohľade dole, ale pri pohľadoch hore na vysokánske steny. Sadáme na chladnú zem, zjeme tresku a rožky, odpad poctivo zbalíme späť do batohov a s mapou v ruke dohadujeme cestu. Opäť voľba padla na neznačenú trasu (lesná asfaltka), tak, aby sme sa nemuseli vracať po svojich stopách. Vychutnávame si pohľady na Hermanovce a pod nami ležiace Údolie obrov, ktorým sa plánujeme vracať. Pár fotiek, pre spomienky na dlhé zimné večery a už sa na zadkoch spúšťame dole popadaným lístím.

Údolím obrov späť do Zlatej Bane

Stačí prejsť pár sto metrov a ocitáme sa v spomínanom Údolí obrov, ktorým vedie úzka spevnená cesta. Okolo rastú vysokánske buky a ráz krajiny dopĺňajú obrovské balvany len tak pohodené po okolí, akoby sa s nimi niekto hral a zabudol upratať.
Tichúčko a ľudoprázdno robia cestu ešte krajšou, jediné, čo skazilo dojem, bola mŕtva salamandra škvrnitá, ktorú niekto musel zašliapnuť alebo prejsť. Fakt je to škoda, taký krásny a neškodný tvor. Trocha vyčerpaní a unavení opäť mierne stúpame až k chate hlboko v lese, kde sa spevnená cesta mení opäť na lesnú. Ocitáme sa pod Hermanovským hrebeňom, opäť na modrej značke, ktorou sme pred pár hodinkami šli. Čaká nás posledné stúpanie dnešného dňa, potom už len z kopca. Na ceste nachádzame skupinku mne doteraz neznámych, húb – ohnivce šarlátové (Sarcoscypha coccinea), ktoré ma svojim tvarom a ohnivo červenou farbou upútali natoľko, že som pri nich strávil asi 5 minút, pokiaľ som si ich obzrel z každého uhla.

Klesanie do Zlatej Bane netrvalo dlho. Dole z kopca sme mali tempo, akoby nás hnala svorka vlkov. Potoky sme ľahkovážne preskakovali a oddych sme si dopriali až v dedine.

Záver

Mnohokrát mám v hlave tie dva kontrasty, ktoré núkajú Slanské vrchy. Jednak ich nepokojnú a besnú stránku zrodenia zo sopečnej činnosti a túto súčasnú, neskutočne, ba až neuveriteľne tichú zelenú prírodu. Kedysi peklo, teraz raj. Aj v prírode platí, že všetko zlé je na niečo dobré.

Trasa nám zabrala necelých 5 hodín. Dala by sa zvládnuť rýchlejšie, ale nie je sa kam ponáhľať. Miestny kľud je ako chrípka. Okamžite vás nakazí. Človek zabudne na to, čo ho čaká v rušnom meste, spomalí krok, myšlienky odídu.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek