Trasa

Zochova chata – Čermák – Skalnatá – Čermák – Zbojnícke – Vápenka – Veľká homoľa – Zochova chata

V poslednú januárovú sobotu hneď zrána navštevujeme požičovňu snežníc a požičiavame si 4 páry. 2 páry talianskych Alpége, 1 pár francúzskych Morpho, 1 pár českých Sasquetch. Predpovede počasia sľubujú v priebehu dopoludnia sneženie, neskôr poloblačno. Vyrážame autom na Zochovu chatu. Pri Zoške máme chvíľu problém nájsť miesto na parkovanie. Všetky parkoviská sú beznádejne zaplnené autami lyžiarov, snáď z celej Bratislavy, Pezinka a Modry. O 10:30 parkujeme a vykladáme snežnice z auta. Nasadzujeme si návleky, vyberáme trekingové paličky a batohy. Po pár pokusoch zisťujeme, akým spôsobom sa upevňujú snežnice na topánky. Vyrážame.

Zo Zochovej chaty plánujeme ísť po žltej značke na Čermák, odtiaľ pokračovať po červenej na Skalnatú a rovnakou trasou naspäť na Čermák. Z Čermáka chceme, ak nám budú sily stačiť, po zelenej prejsť na Veľkú Homolu a z nej po červenej zostúpiť na Zochovu chatu. V lete je to krásny pohodový okruh na 4 hodiny (podľa mapy VKÚ), cca 13km. Uvidíme, aké to bude v zimných podmienkach na snežniciach. Snehu je viac ako 50 cm, zväčša prašan, teplota pár stupňov pod nulou.

Cesta lesom nie je prešľapaná. Brodíme sa hlbokým prašanom. Snažíme sa ísť v jednej stope, postupne sa striedame v poradí. Sme štyria: Juro, Andy, Rado a ja. Za nami zostáva perfektne prešľapaný chodník. Asi po 15tich minútach nás zastavuje Rado. Niečo sa mu stalo s jednou snežnicou. Zisťujeme, že na nej chýba poistka viazania pre upnutie päty. Päta nedrží a celá snežnica sa mu vyzúva. Takto sa ďalej pokračovať nedá. Som z francúzskych snežníc sklamaný. Poistka tam zrejme vôbec nebola, počas chôdze ju stratiť nemohol. S nádejou sa vraciam k autu. Verím, že poistku nájdem v kufri auta, alebo vypadnutú niekde pri aute. Smola, nikde nič. Volím plán B, beriem z kufra klbko špagátu a vraciam sa k chalanom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Improvizujem. Priväzujem Radovu nohu ku snežnici a dúfam, že to vydrží. Stratili sme 45 minút. Nevadí, nestrácame dobrú náladu a začíname stúpať na Čermák. Cestou sa ešte zastavujeme pri studničke s názvom Modranská baba a 12:30 sme na Čermáku. Dávame si krátku prestávku, pijeme čaj z termosky a občerstvujeme sa fit tyčinkami. Čermák je lúka obklopená zo všetkých strán lesom. Je významnou križovatkou turistických trás. Stretá sa tu červená Štefánikova magistrála so žltou značkou vedúcou na Zochovu chatu a zelenou smerujúcou z Kuchyne na Veľkú Homolu.

Prechádzame na červenú, smerujeme na Skalnatú. Teraz v zime sa na Čermáku križujú aj bežkárske stopy. Cestou na Skalnatú nás jedna sprevádza. Pokiaľ je to možné, snažíme sa nestúpať do vyjazdenej stopy. Opäť sa striedame v prešľapávaní. Postupne stretávame prvých bežkárov idúcich oproti nám. Veru, na bežkách, vo vyjazdenej stope, je to úplná lahoda.

Chodník vedie väčšinou po vrstevnici, na chvíľu sa nám otvára výhľad na hrebeň. Radovi zatiaľ špagátová improvizácia drží, nás ostatných snežnice poslúchajú. Je to namáhavejšie ako na bežkách, ale bez snežníc by to bolo horšie. Snehu je naozaj požehnane, užívame si to.

Skalnatá

O 13:20 stojíme pod strmým výšľapom na Skalnatú. Odhadujem, že nás čaká 100 výškových metrov. Neváhame a púšťame sa do toho. Stúpanie je dosť strmé, výborne nám pomáhajú hroty na snežniciach umiestnené pri špičke topánky. Zasekávame sa do snehu podobne ako s mačkami. Po 20-tich minútach sme na vrchole Skalnatej (704 m n. m.). Otvára sa nám nádherný výhľad na majestátnu Vysokú, na Vápennú aj vzdialené Záruby. Rozpoznávame aj Veľkú Homolu s rozhľadňou, náš druhý dnešný cieľ. Všade okolo nás je biele kráľovstvo. Konáre stromov sú obťažkané snehom a pod jeho váhou sú sklonené k zemi. Stretávame tú párik na bežkách, práve sa chystajú na zjazd zo Skalnatej.

Na vrchole si dávame oddych, fotíme výhľady. Do kompozície sa nedá nezakomponovať výrazný strom na vrchole. Ako som čítal vo viacerých horských fórach, je to zrejme najfotogenickejší strom v Malých Karpatoch. Samozrejme nemôžeme vynechať spoločné vrcholové foto. Statív som nezobral, tak nastavujem fotoaparát na batoh a cvak.

Balíme nádobíčko a vydávame sa na zostup. Doslova sa vezieme v hlbokom prašane. V sedle pod Skalnatou sme po pár minútach. Vraciame sa na Čermák. Pokračujeme širokou stopou, ktorú sme si prešliapali pri ceste sem. Ide to ľahšie. Stretávame skupinku asi 15 dospelých a detí. Dokonale rozšľapali bežkársku stopu. A my sme sa tak snažili, aby sme ju neporušili. Teraz je to už jedno.

Po 14-tej hodine sme na Čermáku. Chalaní dopíjajú čaj so slivovicou. Pýtam sa ich, ako sú na tom. Vravia, že v pohode, tak sa rozhodujeme pokračovať po zelenej na Veľkú Homolu. Ešte prehodíme zopár slov s bežkármi, ktorých hustota tu rapídne stúpa. Prichádzajú hlavne od Zochovej chaty. Opúšťame Čermák, vchádzame do lesa. Čaká nás panenský sneh. Andy sa prediera na čelo, tvrdí, že on pôjde ako prvý a bude prešľapávať chodník. Radovi sa špágatové viazanie postupne uvoľňuje, ale on kráča hrdinsky dalej.

Kráčame v bielom tichu. Pod nohami mäkkučký prašan, nad nami konáre stromov obťažkané hrubou vrstvou snehu. Pohyb v hlbokom snehu dáva zabrať. Začínajú ma bolieť triesla, chalani sú na tom rovnako. Na takúto námahu veru nie sme zvyknutí. Andy sa stále nevzdáva a ide ako prvý, nemáme šancu ho dobehnúť. Čaká nás pri rázcestníku Zbojnícke, kam prichádzame o 15:30. Podľa značenia nás čaká ďalších 35 minút pochodu na Veľkú Homolu.

Po 20 minútach stojíme pri ďalšom rázcestníku menom Vápenka. Pri pohľade na stúpanie, ktoré nás čaká, máme veru dosť. Už ani Andy sa neberie dopredu. Vymyslel som si to ja, tak mi teda nezostáva nič iné, len ísť ako prvý a prešľapávať. Desať krokov, zastaviť, vydýchať a ide sa ďalej. Ako v Himalájach, len s tým rozdielom, že tu sme v desaťkrát menšej nadmorskej výške.

Veľká homoľa

Paráda, som na červenej a vidím rozhľadňu, na ktorej je ešte zopár ľudí. Čaká nás posledný stupák. 16.30 si podávame ruky pod rozhľadňou, gratulujem chalanom k druhej malokarpatskej 700-ke v dnešnom dni. Dopíjame posledný čaj a posilňujeme sa horalkami. Hneď je nám lepšie. Ešte lepšie mi je počas stúpania na rozhľadňu, kde sa mi postupne odkrývajú stále krajšie výhľady. Pomaly sa stmieva, nad Karpatmi sa prelievajú inverzné oblaky. Kvôli tomuto sa sem oplatilo prísť. Poriadne to všetko pofotím, aby aj Rado, ktorý si nemôže odopnúť snežnicu a musí čakať dolu, videl niečo z tej nádhery.

Na Zochovu chatu sa vraciame za tmy pri svetle čeloviek po červenej značke. Našťastie dnes bolo pekne a na rozhľadni sa bolo pozrieť veľa ľudí, tak kráčame naširoko prešľapaným chodníkom. Akoby nám to šlo samo od seba. O 17:30 sme pri aute, vyzúvame snežnice, Radovi rozopínam špagátové viazanie zopár ťahmi nožom. Sme unavení, ale spokojní. Výbornú túru končíme v reštaurácii pri parkovisku na Zochovej chate. Bryndzovými haluškami a pivom dávame bodku za touto podarenou akciou.