Trasa

Pavlovce – Zárez Stravného potoka (parkovisko) – lesná chata (altánok) – studnička pod Krkavčou skalou – Krkavčia skala – semenný sad – prístrešok – PP Zárez Stravného potoka – parkovisko – Pavlovce

Počiatočné blúdenie

Webová stránka lesov nám nájdenie parkoviska veľmi neuľahčila, lebo nimi zverejnené GPS súradnice ukazujú kamsi do poľa o dve dediny ďalej. Na pomoc prišli priatelia geocacheri, no tentoraz zaváhala navigácia, ktorá sa nás do „cieľa“ pokúsila dostať po lesných cestách aj necestách. Informačné tabuľky po obci tiež stratili v rozhodujúcej chvíli dych, tak sme sa museli spoľahnúť na najstaršiu metódu – opýtaj sa domácich.

Takže v skratke: dopraviť sa do obce Pavlovce, po prejazde popod železnicu stále po hlavnej popri potoku. Za druhým kostolom pri drevenej autobusovej zastávke doprava k ubytovaciemu zariadeniu, okolo kúpaliska a ďalej stále lesom po asfaltke až na parkovisko. V zostávajúcom snehu boli posledné metre mierne offroadovým zážitkom, no nakoniec stojíme na ľudoprázdnom štarte náučného chodníka. Privítali nás upravené lavičky, zakrytý prameň a aj prastarý turistický rázcestník poznačený brokovnicou. Kulisu dopĺňa kaňonovité ústie Zárezu Stravného potoka.

Náučný chodník

Po prechode drevenou vstupnou bránou prudko naberáme výškové metre. Osamelé stopy v zvyškoch snehu dávajú tušiť, že tu predsa len niekto prednedávnom bol. Po prvotnom vystúpaní sa zoznamujeme s prvým informačným panelom, ktorý vhodne dopĺňajú modely žľabov na spúšťanie dreva. Pokračujeme lesom občasne sledujúc žltú značku a popri plote semenného sadu sa dostávame k lesníckej chatke obklopenej množstvom informačných tabúľ. Tie však už väčšinou poznáme zo včerajšej návštevy na Sigorde. Prezrieme si teda aspoň miniatúrnu lesnú škôlku, snežnú jamu, altánok a márne sa obzeráme po značení pokračovania chodníka. Ten nachádzame za chatkou a mierne stúpame v ústrety hrebeňu. V teréne sú stĺpikmi označené rôzne druhy stromov, do očí však udrie čerstvo zrezaný peň pri značke výberového stromu. Možno neodolal veternej kalamite, lebo jej znaky sa povaľujú všade navôkol.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Po mostíku prichádzame k expozícii výroby dreveného uhlia. Neodolám a so škripotom otváram dvierka na zmenšenej verzii retortnej pece. Milier s naukladaným drevom už rozoberať nemusím. Trochu sa motáme po okolí, robíme si spoločnú fotografiu pri záreze potoka, avšak zima nás núti pokračovať v chôdzi a nerelaxovať na lavičke. Míňame odbočku skrátenej detskej verzie chodníka a pokračujeme v plnom okruhu.
Chodník začína stúpať, míňame ďalšie exponáty: voz naložený drevom aj drevené sane. Trochu som podcenil potrebu vody a tak mi križovanie asfaltky a upravená studnička prídu viac ako vhod. Ako pohár dobre poslúžil zrezaný obal z tetrapakového džúsu. Pri prehliadke drevenej sochy Márie Terézie začínam tušiť prudké stúpanie za jej chrbtom. Panensky neporušený chodníček nás ťahá pod skaly, aby nás prudkým traverzom zaviedol na opačný koniec. V snehu celkom zábavná situácia.

Na Krkavčiu skalu

Schádzame k zárezu v skalách, cez ktorý prudko stúpame na výhľadový vrchol Krkavčej skaly. Jej obyvateľ nám už dal zvukom aj náletmi svoju prítomnosť jasne najavo. Na pocukrovaných kameňoch je opatrnosť namieste, no nakoniec sa zadarí a stojíme pri reťazami ohradenej hrane skalného brala, z ktorého sa pomedzi pokrútené stromy ponúka obmedzený výhľad smerom na východ. Čas už zaujímavo pokročil, takže sa nezdržiavame a opatrne zostupujeme. Absolvujeme prehliadku mineralogickej zbierky v prírode, občas sa dosť nezmyselne držíme značenia, no nie sme jediní. Kľukatý chodník prednedávnom využila aj kuna, len sa nám ju nedarí dobehnúť.

Semenné sady

Konečne zostupujeme a cez drevenú bránku vchádzame do semenného sadu. Na prvý pohľad komicky zrezané smrekovce sú tu zoradené ako vojaci na prehliadke, dokonca na tú parádu vykúka aj zvedavé slnko. Uličkou zostupujeme znova k asfaltke, sady borovice a listnáčov už nechávame prakticky bez povšimnutia a pri vyhriatom prístrešku dosť ľutujem, že som so sebou neniesol žiadne jedlo. Optimálne miesto na hodinový piknik. Keďže však obed čaká v aute, zrýchľujeme tempo a popri vzorovom mravenisku (ktorému je venovaný aj informačný panel) začíname poslednú etapu chodníka. Priznám sa, nemám lesnícke vzdelanie, ale pri paneli popisujúcom starostlivosť o zver som veruže v polovici marca prázdnotou zívajúce krmelce nečakal. Absencia stôp prezrádza, že zver na to prišla už dávnejšie.

Zárez Stravného potoka

Konečne už počujeme čerešničku na snehovej torte dnešnej prechádzky – PP Zárez Stravného potoka. Na krátkom úseku tu potok vytvára kaňonovitú dolinu s kaskádami a skalnými stenami výšky až 15 metrov. Chodník na dno nezostupuje, ale popri drevených zábranách kopíruje ľavý okraj zrázu. Zopár povinných fotiek a po niekoľkých metroch už vidíme parkovisko, z ktorého sme pred pár hodinami odchádzali. Je tu dosť zima, míňame sa s konským povozom a pomaly sa presúvame za ďalšími zážitkami.