Jediné, čo sa trochu nepodarilo, bolo počasie. Hoci pred Vianocami bolo už na chate snehu až-až, takmer s nástupom lyžiarskeho zájazdu prišiel odmäk a sneh bol mokrý a ťažký. Teplota cez deň sa pohybovala okolo 5 – 8°C nad nulou a tak nečudo, že zjazdovka bola ku koncu turnusu už riadne vyjazdená. A tak niektoré skupinky začali radšej s tréningom na silvestrovské veselie a stav snehu im bol ukradnutý. My sme však každý deň počúvali predpoveď počasia a verili sme, že sneh a mráz musia prísť. Veď sme mali prihlásených ďalších dvanásť týždenných lyžiarskych kurzov z rozličných stredných škôl a učilíšť zo Slovenska i z Čiech. Chata bola nabitá potravinami, naftou pre agregáty a posteľnou bielizňou.

Už asi päť dní pred Silvestrom začali meteorológovia pri správach o počasí ohlasovať varovanie pred vlnou veľmi studeného arktického vzduchu, ktorý sa blížil na územie Československa. Hovorili o teplotách okolo -20°C a pretože varovania síce prichádzali, ale arktický vzduch nie, začali sme si z toho robiť žarty a verili sme tomu, že našim skvelým meteorológom sa zase raz niečo „podarilo“. Silvester mal už tradične veľmi dobrý priebeh. Hostia sa bavili a my, ako personál, sme len tak kmitali. Jedlo chutilo a aj druhá polnočná večera zmizla z tanierov jedna-dve. Brniaci sa bavili až do rána a niektorí nešli vôbec spať, veď mali na 14. hodinu objednaný autobus v Nezbudskej Lúčke a tak hovorili, že sa prespia počas cesty domov. Obed sme už nepodávali, len neskoré raňajky a po nich sme sa vrhli na veľké upratovanie celej chaty. Celú noc sme nespali a chatár sľúbil, že si spoločne oslávime príchod Nového roku, až keď sa chata vyprázdni.

Niektorí vášniví lyžiari ešte nastúpili na svah, aby aspoň pár zjazdmi privítali nový rok 1979 a ani im neprekážalo, že vonku sa trochu rozpršalo a že je 9°C. Zo snehu bola rozmoknutá kaša a tak na svahu zostali len tí najskalnejší. Napokon však prišla hodina ich odchodu a keď sa vrátili do chaty, povedali nám, že vonku začína primŕzať. Na jednom obloku v jedálni sme mali umiestnený teplomer a tam sme zistili, že teplota už naozaj klesla na nulu. Hovorili sme si, že chvalabohu. Brniaci sa zbalili, rozlúčili sa s nami poslednou horcovou borovičkou a začali sa spúšťať do „Nezbuda“. Zostali sme na chate sami. Rýchlo sme ešte urobili, čo sa malo urobiť a pustili sa do osláv. Nanosili sme si jedlo a pitie ku stolu, odkiaľ bolo vidno na vonkajší teplomer a začali oslavovať nášho oneskoreného Silvestra. Občas sme mrkli na teplomer a nestačili sme sa diviť. Vyzeralo to, akoby z neho niekto odpúšťal ortuť. Teplota klesala a klesala a my sme vedeli, že arktický vzduch už naozaj dorazil. Lenže naša teplota stúpala a stúpala a tak nám to bolo celkom jedno. Len sme občas vybehli pred chatu a pozorovali, ako všetko okolo nás tuhne mrazom.

Kašovitý sneh sa zmenil na ostrý ľad, dvere poprimŕzali a nedali sa takmer otvoriť a pri dýchaní sa nám lepil nos. A teplomer klesal a klesal. Ortuť nám pred očami mizla kdesi dolu a stále sa nezastavovala. Pri mínus 20° sme si mysleli, že by aj stačilo, lenže zostup stále pokračoval. Napokon sa zastavil až na -28°C a taký prudký pokles teploty ešte nikto z nás nezažil. Veď v priebehu štyroch hodín klesla teplota o 37 stupňov. Chata prašťala mrazom, drevo vŕzgalo, pukalo, obloky zamrzli, ale nám zatiaľ bolo dobre. A potom to začalo. Chatár zakričal: „Buďte ticho!“ a my sme to začuli. Hore v chate tiekla voda. Vyleteli sme ako čerti spoza stola a hŕŕ hore schodmi. Z izieb sa tlačil mráz a vodovodné potrubie praskalo ako trubičky z cukrárne. Hneď sme leteli do pivnice, zastavili hlavný prívod vody a otvorili vypúšťací ventil. Dolu v lyžiarni sme mali veľkú pec na koks a tak sme ihneď naložili plnú pec, rozfofrovali ju a otvorili sme všetky dvere. Taktiež sme pootvárali všetky dvere na chodbách a chystali sa zakúriť na izbách. V tom čase sme ešte kúrili naftovými pieckami. Keď sme však išli natankovať naftu do kanvíc, nafta sa už nedala pumpou ani načerpať. Našťastie sme mali dva či tri sudy v strojovni, kde bol zapnutý agregát a tam bolo od bežiaceho motora celkom teplo. Chatár doplnil plnú nádrž do agregátu a my sme nabrali naftu do kanvíc a išli naplniť piecky v chate. Než sme však prešli tých dvadsať metrov mrazom, nafta sa tak ochladila, že nechcela horieť. Našťastie v kuchynskom sporáku ešte horelo a tak sme ho znovu naložili drevom a naftu ohrievali priamo na ňom. A potom rýchlo na izby a rozpaľovali sme naftové piecky. O druhej ráno sme si uvedomili, že je to márne. Všetok personál sa nasťahoval do jednej izby, kde sa kúrilo, a pobrali sme sa konečne spať. Len pec na koks v lyžiarni vysielala do chodieb chaty trochu tepla, ale napriek tomu, že bola rozpálená do červena, nepomáhalo to.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Ráno sme vstávali do krutého mrazu, aj v chate. Teplota vonku bola ustálená na -28 °C a všetko okolo bolo zmrznuté ako v ruskom filme. Našťastie sme si nanosili drevo do kuchyne a tak sme aspoň kuchyňu rozohriali na slušnú teplotu. Na peci sme zohriali kŕmenie pre naše prasce a behom s ním do hospodárskej budovy. Vonku nebolo vidno ani známky po živote. Prasce sa tlačili od zimy na seba a sliepky boli popadané na zemi a zmrznuté. Nahádzali sme slamu na prasce a tie sa do nej vtiahli ako do brloha, obloky do maštale sme utesnili ďalšou slamou a pobrali sa ratovať chatu. Z povaly sme zniesli staré matrace a natlačili ich do oblokov. V peci v lyžiarni sme stále udržiavali žiar a pretože sme mali odstavenú vodu, museli sme chodiť na vonkajšie WC. Bolo to ako za trest.

Situácia sa nezmenila ani za tri dni. Počúvali sme správy a dozvedeli sa, že život tam dolu úplne skolaboval. Nechodili autobusy ani nákladná doprava, pretože nafta všade zmrzla na rôsol. Praskalo diaľkové kúrenie v mestách, tepelné elektrárne išli naplno, lenže sa im míňalo uhlie, pretože zmrzlo vo vagónoch a nedalo sa vykladať. Na Labe zamrzli člny s ďalším uhlím, vodné elektrárne nefungovali. Armáda nastúpila na brigády a vianočné prázdniny v školách boli predĺžené až do odvolania. Zásobovanie obchodov krachovalo. Len vojenské nákladiaky ako-tak jazdili, pretože iba armáda mala zimnú naftu. Skrátka – katastrofa. Mrazy sa držali skoro desať dní a potom začalo snežiť. Počas tých desiatich dní sa v lese diali čudné veci. Mohutné buky sa bez varovania trhali akoby zasiahnuté bleskom a konáre ako noha sa lámali ako zápalky. V lese to vybuchovalo a prašťalo a ísť doň bolo naozaj nebezpečné.

Ale k nám sa blížila ďalšia katastrofa. Keď sa chatár konečne po dvoch dňoch pobral dolu do Žiliny, aby zistil, ako je to s lyžiarskym kurzom, ktorý mal nastúpiť, prišiel naspäť so zlými správami. Vzhľadom na mimoriadne školské prázdniny boli zrušené všetky lyžiarske kurzy a my sme zostali bez práce. Bolo nám z toho naozaj smutno. Boli sme dobrý a zohratý personál a naozaj sme sa tešili na zimnú sezónu. Tešili sme sa na priateľov z lesníckeho učilišťa v Hraniciach, na polygrafov z Bratislavy i chlapcov z Dubnice, ktorí k nám chodievali rok čo rok. A teraz sme nevedeli, čo ďalej. Chatár nás rozdelil do skupín, niekoho si nechal na chate a zvyšok poslal dolu domov. Len nám povedal, že ak bude treba, tak zavolá, aby sme prišli. Zimná sezóna na všetkých chatách dopadla katastrofálne. Zívali prázdnotou a tých pár hostí, ktorí sa predsa len vybrali na lyžovačku, si mohlo vyberať takmer z celej ponuky chát a rekreačných zariadení. Nakoniec sa chatárovi podarilo zaistiť asi tri turnusy a to bolo všetko, čo sme v roku 1979 dosiahli. Arktický vzduch nám zničil lyžiarsku sezónu na chate.

Tento a mnoho iných príbehov nájdete v knižke "Kapor Fatranský a iné príbehy" od Bora Tomisa, ktorú si môžete objednať v našom online obchode.

Autor ilustračnej fotografie: Tomáš Trstenský