Vulkán

Kilimandžáro je ľadom pokrytý horský masív, ktorý sa skladá z troch kráterov - Shira (3 962 m n. m.), Mawenzi (5 149 m n. m.) a Kibo (5 895 m n. m.), nachádzajúci sa na území Tanzánie a čiastočne Kene. Masajský názov hory je Oldoinyo Oibor - biela hora, svahilský Kilima Njaro - svietiaca hora. Uhuru, nachádzajúci sa na kráteri Kibo, je najvyšší vrch Afriky a práve ten bol našim cieľom.

Anabáza

Práve v čase, keď v celej Európe zúrili snehové búrky, cesty boli neprejazdné, lietadlá meškali (prípadne vôbec nelietali), som sa vybral do teplých krajín – do Afriky. Aj napriek nepriazni počasia som sa bez väčších problémov dostal do hlavného mesta Kene - Nairobi. Po pár hodinách strávených na letisku hľadaním stratenej batožiny a priateľov, ktorí až také veľké šťastie pri cestovaní nemali, sme sa konečne vydali na cestu do Tanzánie. Afrika ma naučila mnohému. Napríklad, čo vyzerá na mape ako 200-kilometrová cesta (medzi Nairobi a Arushou), sa vie razom zmeniť na 10-hodinovú anabázu po tých najhorších cestách aké som doteraz videl. V Arushi spíme v nádhernom penzióne s výhľadom na Mont Meru, čo je 10. najvyšší kopec Afriky a od Kilimanjara je vzdialený necelých 70 km.

Zmoknutí oneskorenci

Rána v Afrike sú krásne. Na oblohe ani obláčik (a to bolo obdobie dažďov), v pozadí sa vypína Mont Meru, v popredí palmy a kávovníky a všade kopec detí. Miestami som mal pocit, že školský systém v Afrike pracuje lepšie ako ten náš. Deti boli upravené, zväčša v uniformách a veselo sa usmievali a ponáhľali do školy. Aj my sme sa ponáhľali, aby sme sa vyhli návalu turistov pri vstupe do Národného parku Kilimajaro. K Machame Gate však prichádzame okolo desiatej pred obedom a kým vybavíme všetky formality a zabezpečíme nosičov, je už čas obeda. Pre výstup na Kilimandžáro sme si zvolili šesťdenný variant nazývaný Whisky route. Prečo sa táto cesta volá po whisky, som sa nedozvedel, ale zato som sa dozvedel, že Coca-Cola route nie je nazvaná podľa toho, že by tam bolo porozhadzovaných toľko fliaš koly, ale preto, že nie je taká náročná, ako naša cesta. Ako pribúdali hodiny, pribúdali aj výškové metre, ale aj oblaky. Na Kilimandžáre sa v tomto období zo železnou pravidelnosťou po obede okolo štvrtej pustil dážď. Preto bolo dôležité prísť do kempu skôr a potom si už len z pohodlia stanu pri šálke čaju vychutnávať pohľady na zmoknutých oneskorencov.

Flirtovanie po svahilsky

Ako už bolo spomínané, výstup na Kilimandžáro nie je nijako veľmi technicky náročný, jediné nebezpečenstvo môže predstavovať nadmorská výška. Aj napriek tomu, že sme volili 6-denný variant s postupnou aklimatizáciou, sa v našej skupine vyskytli problémy s výškovou chorobou. Únava, nechuť do jedla a bolesti hlavy boli základné prejavy postupujúcej výškovej choroby, avšak vďaka pomoci od našich priateľov a obrovskej vôli a vnútornej sile to Del prekonala a o dva dni zase bez väčších problémov šliapala a opäť nezáväzne flirtovala po svahilsky s našimi nosičmi.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Wind chill efekt

Predposledný, najvyššie položený kemp, sa nachádzal na ostrej hrane a bol z neho krásny výhľad na tretí z vrcholov Kilimanjara nazývaný Mawenzi, ako aj na rovinatú krajinu pod úpätiami Kilimanjara. Predvečer výstupu na samotný vrchol sme toho veľa nenaspali, sčasti kvôli tomu, že samotný kemp sa nachádzal vo výške okolo 4 500 m n. m., ale aj kvôli tomu, že sme mali vstať okolo polnoci. Rýchlo sme sa najedli, vypili čaj a zaradili sme sa do nekonečnej, pomaly sa presúvajúcej masy turistov, ktorí sa v ten deň pokúšali dostať na vrchol. Počasie bolo mizerné. Snežilo, fúkalo a spolu s „wind chill“ efektom mohlo byť tak -20 stupňov. Problém bol aj to, že v takom pomalom tempe sa telo nedokáže zahriať na potrebnú teplotu a slnečné lúče, ktoré by to spravili za neho, boli v nedohľadne. No aj napriek tomu sme o 6.30 h ráno stáli všetci na vrchole najvyššieho kopca Afriky. Tak ako všade na Kilimandžáre, aj tu bolo nespočetne veľa ľudí, tak sme sa iba narýchlo pofotili a začali sme zostupovať. Mrzelo nás iba to, že sme vo vrcholový deň nemali krajšie počasie, ale na druhej strane krásnych výhľadov na Afriku sme si užili dosť počas celého zájazdu. V kempe, z ktorého sme ráno vyrazili, sme si dopriali iba hodinku oddychu na obed i regeneráciu a vyrazili sme do nášho posledného kempu, ktorý bol neďaleko ďalšej brány do národného parku Kilimanjaro.

Duch Afriky

Po návrate do Arushi nás čakalo iba dvojdňové safari v národnom parku Tarangiri. Pre človeka z našich zemepisných šírok je blízke stretnutie s voľne žijúcimi africkými zvieratami určite hlboký zážitok. A musím priznať, že to bolo veľmi pekné zavŕšenie úžasného afrického dobrodružstva. A nielen kvôli tomu, že som bol s vynikajúcou partiou, alebo že sme úspešne všetci vystúpili na vrchol, alebo kvôli nezabudnuteľným momentom zo safari, ale práve vďaka tomu neopísateľnému duchu Afriky.