Trasa

Hradisko – Kalisko – Zápač – sedlo Čergov, Chata Čergov – Čergov – lesná cesta do Hradiska

Slabé značenie E8

Vystupujeme v maličkej dedinke Hradisko s krásnymi rozhľadmi na celý Šariš. Nad domčekami sa zelenejú široké lúky a nad nimi šumí v zelených korunách lesa vietor. Nezdržujeme sa zbytočnosťami a za chrbtami nechávame úžasné rozhľady na Lysú stráž, Šarišský hradný vrch, Stráž aj na Fintické svahy a Slanské vrchy. Steblá vysokej trávy sa vo vetre nahýňajú takmer až k zemi a s každým poryvom vetra lúky vyzerajú ako zelené vlniace sa more. Na každom kroku preletí okolo nádherne sfarbený motýľ a stúpanie do kopca pri takomto divadle nedokáže byť námahou.

Nad Hradiskom, na týcho lúkach, ma upútala osamotená lipa s krížom. Pôsobili spustnuto a osamelo, vlastne, zapadali do pocitu, ktorý vyvoláva v človeku celý Čergov. Kráčame červenou značkou, Cestou hrdinov SNP (E8), ale aj napriek významnosti tejto diaľkovej trasy mi prišlo značenie slabé. Našťastie, mapa a orientačný zmysel sú dobrými sprievodcami. Cesta stále mierne stúpa a striedajú sa zmiešané jedľovobukové lesy a lúky, občas aj husté porasty smrekovcov, ktoré neprepúšťajú takmer žiadne slnko.

Húfy múch a eufória

Občas sa priženie tmavý mrak a chvíľu prší, no za pár minút opäť slnko ukazuje svoju silu. Hneď, ako jeho lúče preniknú porastom, začnú nás obťažovať húfy múch. Besne mávame rukami aj čapicami, chvíľami pred nimi aj utekáme, ale jediné, čo ich dokáže odohnať, je len dážď a ten teraz už neprichádza. Stúpaním prichádzame až na staré rúbanisko, na ktorom sa týči len pár starých bukov a šťavnatá zelená mladina. Parádne pohľady na zelené lesy a vietor vo vlasoch vyvolávajú pocit eufórie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Postupne sa cesta prestáva zdvíhať a už len mierne stúpame okolo starého lyžiarskeho vleku, ktorý má svoje najlepšie roky pravdepodobne za sebou. Okolo sa začínajú objavovať aj rôzne chatky – od krásnych drevom obložených až po tie z hrdzavého vlnitého plechu. Mierime ku jedinej horskej chate v pohorí Čergov, ktorá podobne ako aj vrch, na ktorý kráčame, sa tiež volá Čergov. Obchádzame ju zvrchu a stále sa držíme červenej značky, cesta už vedie viacmenej smrekovým lesom a zdvíha sa len mierne. Okolo chodníka rastie veľké množstvo kýchavíc bielych a sýtozelená tráva okolo ukľudňuje celé telo aj ducha. Obloha modrá, tráva zelená, ticho.

Kýchavice a prasatnice

Oproti nám spoza stromov vyšla skupinka troch ľudí. Úctivo pozdravíme a na naše prekvapenie to boli nemecky hovoriaci turisti. Čakal by som ich kdekoľvek, ale na Čergove nie. Občas tu je problém stretnúť čoby len živú dušu, nieto ešte cudzincov. Ich úsmevy vraveli za všetko – tiež si zamilovali toto pohorie. Míňame ich tesne pod vrcholom Čergova a za poslednými stromami priamo do očí udiera tá najzelenšia zeleň, začína krajina čergovských horských lúk. Množstvo čučoriedok, zvláštnych kvetov, vetrom ošľahaných stromov a veľmi veľa kýchavic a prasatníc jednoúborových.

S Tomášom si sadáme do trávy tak, že nám z nej vykúkajú len hlavy. Vybaľujeme vodu, jedlo a vychutnávame si parádne rozhľady na zelené more. Najťažšie je vždy sa postaviť a odísť z takéhoto miesta. Obchádzame horskú lúku s nádejou, že nájdeme nejakú vychodenú cestičku, ktorou by sme sa vrátili. Vždy sa radšej vraciam inou cestou, avšak v hustom poraste čučoriedok by zanikla akákoľvek cesta a tak sa tou istou cestou začneme vracať k Chate Čergov.

Diagnóza?

Tu troška oddychujeme a prezeráme mapu. Neďaleko odtiaľ vedie cesta, ktorou by sme sa mali dostať späť do Hradiska. Je síce neznačená, ale ľahko ju nachádzame a prudkým klesaním sa dostávame ku zurčiacemu potoku. Odteraz sa už len držíme jeho koryta. Cesta vedie bukovými lesmi, ktoré sú poznačené ťažbou dreva, v slovenských pohoriach nič netradičné. Neskôr sa cesta mení na spevnenú. Orientačný zmysel a mapa zavelili odbočiť na cestu, pripajajúcu sa zľava, ktorá viedla cez plytký, ale široký potôčik. Ešte pár sto metrov a za kopčekom sa objavujú prvé strechy domov.

Bol to ďalší krásny deň strávený v lone Čergova. Každý krok týmito lesmi sa vracia neskutočnou dávkou kľudu a pokoja kdesi vnútri človeka. Večer si vždy unavený sadnem na balkón, vyložím si nohy na zábradlie a hodiny sa dokážem dívať len tak na okolie a na stmievanie, na postupne sa ukazujúce hviezdy. Ten pokoj vnútri je moja najväčšia závislosť – neporadili by si s tým ani psychiatri.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek