Vik – Aurenakken – Vik

Po morskej rybačke a neúspešnom pokuse dôjsť štvorkolkou k jazeru Langenesvatnet so Stevom, keď si ani ona neporadila s množstvom snehu, vybral som sa popozerať si domy na horných uliciach Viku. Za posledným domom bola bránička do lesa a bola otvorená. Nuž som vykročil po cestičke hore. Veľmi rýchlo skončila a tak som sa musel poobzerať po nejakom chodníku. Les nebol veľmi hustý a pomerne rýchlo som nejaké objavil. Nejako intuitívne som si vyberal medzi nimi a odrazu som sa ocitol v sedielku so snehom. Keďže ním viedli stopy, vybral som sa po nich a tie ma doviedli k vrcholovej schránke a peknému výhľadu na trajektový prístav a obidva fjordy. Dokonca som pod sebou videl aj zamrznuté jazero Andestatvatnet. Konečne som vystúpil na nejaký kopec. Síce bol vysoký asi ako bratislavský Kamzík, no tých 425 m výšky som si vyšliapal od mora. Neviem, či Nóri niekedy rozlúštia môj nadšený zápis, ale konečne som mohol otlačiť pečiatku Biateca na nejakom nórskom vrchole. Márne som sa pokúšal dovolať vysielačkou dcére. Došlá SMS správa mi to vysvetlila. Vybila sa jej baterka. Cestou späť som zbadal medzi stromami priam slovenskú trampskú búdu. Pod strechou mala dokonca zavesené očmudené kuchynské nádobíčko. Zať mi potom doma vysvetlil, že tam vraj žil nejaký maliar. Nasiaknutý mach sa podobal na bažinu a tak som bol rád, keď som sa vrátil do lesa a na moju radosť zbehol na cestu priamo pred dcérinym domom.

Vik – Gimsdalen – Borgurkollen - Vik

Hneď na konci ulice, kde býva dcéra, začína les. Vjazd doň stráži závora, od ktorej majú kľúče len majitelia chát hore na planine. Keďže bola sobota a konečne vyšlo slnko, dcéra sa rozhodla ukázať mi, kde bežkujú. Tenisky nahradili vibramky, nepremokavé oblečenie zostalo a vyrazili sme. Cesta bola spočiatku len poprášená snehom a tak sa nám kráčalo ľahko. Čoskoro sme došli k ohrade, kde vraj v lete nocujú ovečky. Netrvalo dlho a boli sme na moste ponad prítok rieky, ktorá priteká z údolia Straumdalen.

Začalo snežiť a ihličnatý les s machom a čučoriedkami bol zrazu nejako veľmi tmavý. Došli sme na rázcestie so stolom a lavičkami. Na strome bola pripevnená schránka so zošitom. Vraj raz do mesiaca vylosujú zo zapísaných jedného, ktorý niečo vyhrá. Nuž som sa zapísal. Cesta napravo už bola hodne pod snehom, tak sme sa vybrali tou strmšou vľavo dohora. Prestalo pre zmenu snežiť a začalo popŕchať a takto sa to menilo počas celého nášho výstupu. Predsa len pomedzi stromy začali výhľady na vrchy, dvíhajúce sa rovno zo Sykkylsvfjordu a údolie s horskou cestou k jazeru Langenesvatnet.

Za hodinu a pol od vstupu do lesa sme boli pri ďalšej schránke so zápisníkom. Tu sa cesta opäť rozdvojovala. Vľavo sa ukázali prvé chaty, no neprešliapaná cesta a sneh po lýtka nás odradili ísť tadiaľ. Pokračovali sme rovno, neskôr miernym oblúkom doľava. Za pol hodiny sme boli pri najvyššie položenej chate. Otvoril sa nám krásny výhľad do údolia Straumdalen. Priamo pred nami sa od riečky Straumdalhelva dvíhali ani keby tri žraločie plutvy. Oblúk na ľavej strane tvorili omnoho oblejšie kopce. Cez riečku vedie pod chatami mostík uzavretý bráničkou. Celé údolie uzatvára 1267 m vysoký Urfjelet. Celkom na pravej strane sa dvíhala hradba kopcov, z ktorých najvyšší má 1056 m. Zdanlivo nie vysoké kopce, no ich výška je zároveň celé prevýšenie a to sa dostávame na úroveň Vysokých Tatier. Začalo prudko snežiť a keďže snehu bolo už miestami po kolená, vrátili sme sa späť domov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Výstup na Borgurkollen

K dokončeniu výstupu na 785 m vysoký Borgurkollen som sa dostal o tri dni, v predposledný deň svojho pobytu v Sykkylvene. Keď aj o 12.00 h svietilo slnko a dovaril som rybaciu polievku, rozhodol som sa vyraziť sám do lesa. Trasu po prvú schránku so zápisníkom som prešiel bez problémov a rozhodol som sa ísť cestou doprava. Po desiatich minútach som to vzdal, nakoľko som sa po kolená prepadal do snehu. Zbehol som aspoň k rieke a spravil si pár záberov. Vrátil som sa k rázcestiu a rezko vykročil hore. Stretol som dve Nórky so psom, vracajúce sa už do mestečka. Fajn, aspoň mi prešliapali cestu. Naozaj a dokonca od druhej schránky viedli stopy doľava k chatám. Na terase jednej z nich som si rozložil stoličku a spravil si fotku pohodového majiteľa.

Oblúkom hore k vrcholu Borgurkollena pokračovala len jedna malá stopa. Evidentne šla predo mnou nejaká ľahšia osoba, lebo som sa v jej stopách neustále prepadal. Márne som si zaťahoval suchý zips na nepremokavých nohaviciach. Pri zapadnutí po rozkrok sa mi aj tak vyhrnuli a do vibrám sa naberal sneh. Ako by sa mi zišli snežnice, odložené v Bratislave. Zaťal som sa a povedal som si, že vyleziem hoc aj naboso. Preskakoval som od stromu k stromu, lebo tu sneh nebol, potom som kráčal potôčikom z roztápajúceho sa snehu.

Zrazu som stretol môjho predšľapača. Bola to útla Nórka, ktorá to vzdala asi v 700-metrovej výške. Aspoň že som si vzal ľadovcové okuliare, ktoré márne čakali na svoju príležitosť v ruksaku celý pobyt. Slnko sa nemilosrdne odrážalo od belostného snehu a určite by som si uhnal minimálne zápal očných spojiviek. Výhľady boli čoraz fantastickejšie. Videl som mestečko s fjordom, nekonečné vrchy okolo seba.

Dostal som sa na skalnatú hranu a dúfal, že nespustím lavínu. Postupoval som snáď po piatich krokoch. Občas som myslel, že mi sneh stiahne vibramu a naozaj zostanem bosý. Napokon som sa dostal k vrcholovému kamennému mužíkovi. Postavil som fotoaparát na statív, cvakol sa samospúšťou a cez vysielačku zavolal radostnú správu dcére. Cesta hore mi trvala 4 hodiny a 20 minút. Dolu som bol za 90 minút. Opaľovací krém som nemal a tak som sa vrátil ako „červený brat“. V lete sa tu musí dať celé dni túlať. Cestovné kancelárie vraj tento krásny kút v Nórsku ešte neobjavili a chodí sem len pár „batôžkarov“ z celej Európy.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek