1. deň

Sedlo pod Bezovcom – Bezovec – Sedlo pod Skalinami – Zľavy – Prieľačina – Panská Javorina – Sedlo pod Panskou Javorinou – útulňa Izba – Ostrý vrch – Jakubová – Palúch – Inovec – Chata pod Inovcom

V sobotu ráno konštatujem, že celotýždenný dážď prestal, lieky a ničnejedenie hnačku a teplotu zrušilo, nuž možno sa vybrať na vlak do Piešťan. Autobus na Bezovec stíham, no Milan zo Skalice nie, a tak poprosím šoféra o trpezlivosť. Ochotne tých pár minút na autobus zo Senice počká. Zatiaľ sa dám do rozhovoru s Jurim, známym to z basecampu Hikingu. On s kamarátom idú na Tematín, ale od Hrádku.
Vystupujeme na Bezovci a Milana, rodeného to Záhoráka, uvádzam do našich kopcov. Dali sme sa dokopy cez internet a oťukali na Veľkonočnej štvordňovke v Bielych Karpatoch. Peťo, ak ma zhora sleduješ, po troch rokoch mám opäť parťáka na vandre.

Chata Šport je otvorená, RZ Chirany sa zdá, že dožilo. Zato oproti nemu stojí fungl nový veľký penzión. Milan je nadšený z prekrásnych výhľadov na inovecké kopce. Jarná tráva a kvety omamne voňajú. Je nádherný slnečný deň a my máme zabezpečené ubytovanie v Chate pod Inovcom. Takže ma vôbec nevzrušuje mierne kufrovanie, keď zahĺbení do rozhovoru vylezieme k vrcholovej knihe na Bezovci a márne hľadáme pokračovanie červenej. Zídeme dolu k vlekárskej búde a odtiaľ už pohodlne kráčame po chodníku. Míňame skalu podobnú hradnej zrúcanine a po vyše dvoch hodinách od vystúpenia z autobusu zasadáme v tieni v sedle pod Skalinami na obed.

Posilnení domácou stravou vykročíme svižnejšie. V diaľke sa ozýva hrmenie, meteorológovia mali s tými poobednými búrkami pravdu. Cez Hrádockú dolinu v opare obdivujeme siluetu Tematínskeho hradu a za necelú hodinku sme pri studničke Zľavy. Milan pre samé srandovanie, či sú to "karfurácke", či "teskácke" zľavy, zabudne nabrať vodu a márne ho utešujem, že za hodinu sme pri prameni znovu. Začína stúpanie na Prieľačinu a z nás tečie pot cícerkom. Hore pri smerovníku pod Prieľačinou sa pýtam, či ideme teda po žltej pozrieť útulňu Medvedica, keď tam nie je voda a on jej má už málo. Súhlasí so zachádzkou a tak vykročíme smerom dolu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

"Aha, tam je mŕtvola."
"No Ty si dnes samý vtip. Kde?"

Vystupujem spoza Milana a dívam sa dopredu. Najprv vidím nejakú sivú blúzu a už mu chcem vynadať, keď zbadám žltú tvár, biele krátke vlasy, rozhodené ruky a pokrčenú pravú nohu. Zrazu nás ovanie neskutočný zápach a všimneme si kopu múch. Milan volá 112 a spravím krok vpred, že to zdokumentujem.

"To nemyslíš vážne!" "Veru nie."

Odkladám fotoaparát a ťahám Milana preč. Nemá zmysel tu zostávať, aj keď nám to najprv navrhujú policajti. Vypytujú sa, ako sa tam dá dostať autom. Hore na hrebeň. Milan ich naviguje podľa mojich komentárov. Vravím, že 30 minút odtiaľto je novopostavená rozhľadňa na Panskej Javorine a že materiál museli vyvážať autami, tak nech prídu tade. Než sme k nej prišli my, volali päťkrát a vždy niekto iný.

Pod rozhľadňou stretáme staršieho pána, ktorý sa pýta, či mu nedáme vodu. Vraj si flašku aj s vodou zabudol pri Izbe. Žiaľ, sami nemáme. Vystupujeme na peknú rozhľadňu s našou a vlajkou EÚ. Schody sú dosť strmé, ale bezpečné. Ukazujem Milanovi, čo nás ešte čaká po Inovec. Tam už je čierňava a márne si namýšľam, že sa to vyprší, než tam prídeme.

Vraciame sa na červenú a začína popŕchať. Obliekame si zatiaľ bundy, no keďže neustále hrmí, vypíname mobily. Od smerovníka Tri duby zbiehame k útulni Izba. Sú tu dvaja mladí chalani. Všetko je v úplnom poriadku, všade čisto. Teda okrem skladiska dreva na priestore pred útulňou. Lesáci to tu dokonale rozryli. Naberáme si vodu z prameňa Kalnického potoka a vraciame sa na červenú. No mali sme to v pláne, lenže snáď 20 m od hrebeňa nás chytila búrka a tak sa schovávame pod stom.

Po 15 minútach si navliekam nepremokavé nohavice a vravím Milanovi, že musíme dážď-nedážď vyraziť, lebo neprídeme za vidna na chatu. Fúka vietor, dážď šľahá a občas sa mení v krupobitie. To by až tak neprekážalo, nebyť neustálych bleskov. Vo vzduchu priam cítim spálenú síru. Nová bunda od Zaja – montXtreme statočne odolala tomuto 2,5 hodinovému vyčíňanie živlov. Zato 8-ročné nohavice Milo Aquatext a 1,5-ročné tenisky ClimaProof Gore-Tex ma nechali dokonale sa vymočiť.

Na Palúchu sa na chvíľu zastavujeme. Už tak neleje, ale fúka a nám je poriadne zima. Pri kríži na Inovci nás dokonca víta nesmelé slniečko, no túžime už len zhodiť zo seba všetko mokré, dať si vrelú sprchu a teplú večeru. Vchádzam do Chaty pod Inovcom a tam je veselóó! Vyhráva country kapela a v tanci sa zvŕta toľko ľudí, že sa ledva pretlačím k baru. Tu sa ma ujíma chatár a hoci ma jeho ťukanie do počítača a žiadosť o občianske najprv vytáčajú, po asi 10 minútach sme už na peknej dvojposteľovej izbe. Vyťahujem suché veci z igelitky, hoci z ruksaku kvapká voda. Všetko dávame na sušiak prádla, ktorý doniesol chatár. Milan má len náhradné trenírky. Zato jemu nové nohavice až tak nepremokli a mokro vo vibramách mu vraj neprekáža. Sprcha je obsadená a tak ideme na vrelý čaj, zahustený slivovicou. Potom prídu úžasné bryndzové halušky a po hodine kotlíkový guláš. Že som mal ešte včera hnačku? Kapela dohrala, fasujeme staré noviny do obuvi a hajde na kute. To teda bol dnes deň.

2. deň

Chata pod Inovcom – Mníchova Lehota – Májoviská – Chata pod Ostrým vrchom – Soblahov – Trenčín

Dvakrát dobre som nespal. Raňajky, kofola a nadchádzajúci slnečný deň ma však dostávajú do formy. Keď sme včera po príchode na chatu zapli mobil, Milan si našiel 10 neprijatých hovorov od polície. Dnes nik nevolá a tak snáď dôjdeme náš vander v pohode. Zachádzku k tretej útulni pod Ostrým vrchom pre istotu zavrhujeme už ráno. Lúčime sa s perfektným personálom na chate a ešte pred odchodom si prezrieme fotky z výpravy za Pygmejovcami. Rozdiel v ich živote a našom je priam priepastný a to žijeme v tom istom čase na tej istej planéte.

Do Mníchovej Lehoty prichádzame bez problémov v prudko páliacom slnku. Cestou dolu nás potešili pekné výhľady na okolie Trenčína. Náš cieľ je na dohľad. Za stanicou po asfaltke ideme vľavo a vchádzame do lesa. Netrvá dlho a na strome zbadám miesto klasickej červenej červený kruh a dve biele kolmice popri ňom. Šípka je tam tiež, nuž prehovorím Milana, aby sme šli po nej.

"Asi to je mieste značenie, v Lopašove majú niečo podobne", lámem jeho váhanie.

Značka nás vedie po vrstevnici, občas to nie je ani chodník. Po pol hodine končí pri umelom jazierku so soliskom.

"A čo teraz, uprostred lesa?"
"Nuž vykročme doprava po tej lesnej ceste, čo ju vidno hentam", držím vodcovskú paličku pevne v rukách.

Prichádzame na nádhernú lúku s posedom. Nemá zasklené okná a tak by sa tam dalo prespať. Na druhom okraji lúky nachádzame lavičku - posed a po zídení krátkym lesným chodníkom výdatný prameň pri poľovníckej chatke, ohnisko a suché WC. Chatka je žiaľ zamknutá, ako aj povala. Napili sme sa a vykročili po lesnej ceste. Tá nás doviedla na asfaltku. Márne pátram v mape, kde by sme mohli byť. Tuším, že obchádzame masív Ostrého vrchu, no asfaltka tu žiadna nie je nakreslená. Poďme teda doprava hore kopcom. Milan sa odovzdal do mojich rúk celkom ochotne. Stále mu tvrdím, že vlak 14.32 chytíme. Dolu kopcom sa rúti cyklistka, nuž ju pristavujem.

"Prosím vás, kam ide táto cesta?"
"Popod Čiernachovské lúky ste za 30 minút pri horárni."

No, moc mi to nehovorí, ale je to civilizácia. Prečo však civilizovaní ľudia vyvozili kopy hnijúcich zemiakov popri tej ceste, mi zostáva záhadou. Prichádzame k obrovskej lúke a pod cestou nachádzame studničku. Voda však len stojí v zakrytej skruži. Presne na obed cez priesek vidím trenčianske paneláky a tak si dávame obedňajšiu pauzu. Vytrhnú nás z nej mladí motorkári. Tak poďme teda radšej preč. Ten hukot ani v meste nemusím, ale v lese mi trhá uši a srdce.

O desať minút stojíme pri renovovanej budove a okolo švihajú autá. Po krajnici opatrne kráčame dolu. V lese zbadáme zastrešený starý vojenský príves. Dnu je len jeden plechový sud. Milan si myslí, že tu poľovníci uschovávajú krmivo. Vraciame sa na cestu a tu zrazu sprava prichádza červená a hneď viem, kde sme. Predsa v Mitickej doline. Nálada na palube je hneď o 100 % lepšia. Prichádzame k horárni. Je to správa Mestských lesov Trenčín so sídlom v Soblahove. Apropo! Tá opravovaná chata je Chata pod Ostrým vrchom, alebo nie?

Slnko už priam pečie a tak cez Soblahov len prechádzame a dokonca zavrhujem krčmu. Pečiatku nechcem, švihajme na vlak. Cez polia vidíme prechádzať kopu miestnych, ktorí sa vracajú po svojich z Trenčína. Vchádzame do lesoparku Brezina. Udivuje ma stočený ostnatý drôt nad plotom. Vraj vojaci, vysvetľujú nám domáci. Vychutnávame si spiatočné výhľady, študujeme informačné tabule o miestnych náučných chodníkoch. Trošku ma zamrazí pri čítaní povolenia na lov diviakov v mestskom parku od pondelka do štvrtka. Tu sa ľudia pohybujú len cez víkend?

Dopíjam posledné glgy kofoly z chaty, došli aj baterky vo fotoaparáte. Míňame hotel Brezina s areálom pre deti, zbiehame popri hradbách do mesta. Začína pršať a vlak práve odišiel. Nič to, za hodinu ide ďalší. Kupujem bagetu a kofolu. Po nasýtení poprosíme jedného nádejného spolucestujúceho o záverečnú fotku s Trenčianskym hradom v pozadí. Ešte že Milanovi fotoaparát funguje.

Lúčime sa v Trnave. Tak o mesiac snáď zase dáme Strelenka – Drietoma.

P. S.

Po príchode domov, beriem mapu a idem na miestne oddelenie PZ. Telefonujú do Nového Mesta nad Váhom kolegom. Mŕtvolu už našli a dopravili dolu. Vraj bol nezvestný tri týždne a nebol to turista, ale aj tak česť jeho pamiatke. Ak sme jeho rodine pomohli ukončiť obavy o blízkeho, som rád. Ono sa nám to tam hore sčítava.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek