Trasa

Raneck – Bärenlacken – Rauher Kamm – Großer Ötscher – Ötscher Schutzhűtte – Weitental – Ötscherweisse

Že ani GPS navigácia nezaručí trafenie do cieľa, sme sa presvedčili, keď šofér zastal a začal pátrať v mape, kde to vlastne sme. Človek však musí zadať správny cieľ, inak ho prístroj samozrejme naviguje inam. Tak sme nabrali drobné meškanie, ktoré nás s naozaj slnečným počasím za oknami minibusu správne "nažhavilo" na túru.

O 9.45 h vystupujeme na konci cesty pred klasickým alpským domom. Sme v Ranecku, neďaleko lyžiarskeho strediska Lackenhof. Tabuľa s číslami trás nás informuje, že vrchol Ötscheru by sme mali dosiahnuť za 4 hodiny. Vyrážame po celkom pohodlnej lesnej ceste, kopírujúcej vrstevnicu. Evidentne je to raj bajkerov, lebo tu majú kopu značených trás. Cesta je napodiv absolútne suchá a z mnou očakávanej aspoň polmetrovej vrstvy snehu nebolo napokon nič. Kamarát mi však vo štvrtok volal, že Martinské hole sú pod snehom a to sú o 600 m nižšie.

Za 50 minút pohodlnej chôdze krásnym zeleným lesom sme prišli na rázcestie Bärenlacken. Dávame si malú občerstvovaciu pauzu a začíname konečne stúpať. Krátkymi serpentínami zmiešaným lesom naberáme výšku. Naša dvadsiatka sa pomaly trhá a ani zastávky na kochanie sa prenádhernými výhľadmi ju nedávajú dokopy. Kam oko dohliadne, vinú sa biele stužky lesných ciest zelenými stráňami okolitých kopcov. Pod nohami nás lákajú k zastaveniu a zohnutiu sa jarné kvietky. Fotoaparáty cvakajú a pamäťové karty sa napĺňajú desiatkami fotografií.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Z pásma lesa pomaly prechádzame do kosodreviny a slnko sa čoraz neúprosnejšie zapiera do našich bielych tiel. Keď opustím pásmo kosodreviny a zľava sa k našej červenej značke pripojí modrá, sadám si na skalu a obedujem. Potom si obliekam tričko s krátkymi rukávmi, no nohavice radšej neskracujem. Spálené lýtka nie sú žiadna výhra. Chodník sa vinie skalami a náš cieľ sa nám ukazuje v celej kráse a mohutnosti. Popri obdivovaní scenérie je treba dávať pozor na padajúce skaly spod nôh tých vpredu. Aj keď človek ide po vyznačenom a vychodenom chodníku, serpentíny sú už tak krátke a strmé, že nejaká tá skala sa vždy uvoľní.

Prechádzam popri bivakovacej diere zväčšenej skalným múrikom. Evidentne tu turisti prespávajú. Odrazu sa mi otvorí výhľad na hrebienok strmo sa dvíhajúci k vrcholu a pochopím, že sranda a pohoda skončila. Tak s týmto som nerátal. Žiadne reťaze, rebríky. Pekne sa pritlač ku skale, nájdi si tri pevné body, nepozeraj sa dolu a pomaly sa súkaj hore. A modli sa, aby si nedostal kŕč do napnutej ruky, či skrčenej nohy. No neviem, či by v Tatrách takúto trasu dovolili chodiť bez horského vodcu. Poskytujeme si rady jeden druhému a na krátkych rovinkách sa snažím vydýchať. Fotím minimálne a scenériu nechávam vychutnávať iným. Keď sa dostanem k pomníčku 42-ročného chlapíka, ktorý tu 1. 5. 1983 zahynul, rozmýšľam, či by som sa na túto túru vybral, keby som vedel, do čoho naozaj idem. Ešte že je slnečné počasie. V daždi a snehu si neviem predstaviť, že toto niekto ide. Možno iní, čo túto trasu prešli, sa nad mojimi riadkami pousmejú, no ja trojbodovú VHT naozaj nemusím.

Konečne skončilo lezenie a na úzkom chodníčku prechádzame popri celkom hlbokej jaskyni Ötscherhohlen. Dnu sa radšej nespúšťam, nerád by som sa ocitol na dne. Ono po tých voľných kameňoch by sa dosť zle šlo hore. Prichádzam k dalším dvom pamätným tabuliam, krížu a vrcholovej schránke. Odrazu stojím na tráve a predo mnou je náhorná plošina. Preháňajú sa na nej dva vlčiaky a nad hlavou mi zasviští prelietavajúci vetroň. Nachádzam tu posedávajúcich spoluturistov a prvý sneh v kráteri. Rozhodnem sa dôjsť hneď k vrcholovému krížu a tam si dať pauzu.

Musím prekonať asi 200 m dlhý snežný jazyk. Nad hlavou mi preletí vrtuľník. Neviem, či niekoho hľadajú, alebo niekto je len na vyhliadkovom lete. Prichádzam k paraglajdistovi, ktorý si práve rozložil padák (lietajúce krídlo). Na prilbe má pripevnenú videokameru. Budú to zaiste fantastické zábery. Dúfam, že ho odfotím aj pri štarte, no zmeškám to. Pri vrcholovom kríži je kopa Čechov a nadšene debatujú s Rakúšanom, ktorý sa vo večernej škole učí po česky. Konečne je kríž voľný aj pre mňa a tak prosím jedného z okolostojacich o odfotenie. Potom obchádzam vrchol a fotím tú úžasnú panorámu. Napokon si sadám do trávy a vybaľujem jedlo.

Vyše hodinu trvalo, než sme sa poschádzali a mohli sa vybrať pohodlným chodníkom dolu na chatu. Naozaj, vyjsť tadiaľto na vrchol by bolo krajne nezaujímavé. Cestou dolu nás tak akurát zaujme železný suchý strom aj s vtákom. To asi aby mali blesky do čoho biť. K chate vedie cesta a je tu konečná sedačkovej lanovky. Dávame si pivko, minerálky, či polievku. Napokon sa dohodneme, že schádzať to dolu nemá zmysel, za nekresťanských 7,20 € si kupujeme lístky na sedačku a za 10 minút sme dolu. Ešte krátka cesta lesom a sme pri našom minubuse, ktorý nás čakal pri kempe vo Ötscherweisse.

Som rád, že som absolvoval túto túru. Zistil som, že som napriek veku ešte vývoja schopný. Pred takými dvadsiatimi rokmi by som sa asi obrátil a vrátil sa.

www.bs-otscher.com

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek