Príbeh

O niektorých bivakoch

16. 07. 2010
Bivaky sú korením tuláckeho života. Baví nás spávať pod hviezdami, hlboko v lesoch, vysoko v horách, v zime, v snehu, na skalných policiach uprostred severných stien. Mnohí kvôli bivakovaniu chodia do hôr. Všetci z našej komunity majú svoje bivakovacie zážitky. Nádherné, tiché noci na skvelých flekoch, v absolútnej fyzickej samote, alebo aj v príjemnej spoločnosti. Ale aj otrasné zážitky, pri ktorých išlo život alebo aspoň o prsty na nohách či rukách a ktoré mali dohru v lepšom prípade na chirurgii. Absolvovali sme stovky, možno tisíce nocí v prírode, ale aj na podivných miestach, či v mestách a za rôznych čudných okolností. Mnohí máme svoje kolekcie bizarných bivakov. Tu sú niektoré z tej mojej.

Bivak na Žabom majeri

Žabí majer je nechutná časť Bratislavy vytvorená z koľajníc, betónu, hrdzavých želiez, asfaltu, drôtov a buriny. Je tam aj basa. Na tomto bezútešnom mieste sme natierali veľký, archaický žeriav. Aby sme veciam dodali dynamiku, tak sme si vymysleli, že budeme pod žeriavom aj spávať. Priniesli sme si spacáky a našli úžasný flek v robotníckej budove priamo v sprchárni. Na zemi boli drevené „sprchárňové“ rohože zbité z úzkych latiek a tie nám poslúžili ako posteľ. Ráno sme boli celí pásikaví a otlačení ako fakíri a ďalšiu noc sme už „bivakovali“ radšej doma v posteliach.

Bivak na autobusovej zastávke v Adršpachoch

Bivakov na autobusových či vlakových zastávkach mám v zbierke viacero. Ten v Adršpachoch bol zaujímavý tým, že nás v noci dvakrát legitimovali pohraničníci, lebo sme boli vlasaté podozrivé živly a mohli by sme chcieť ilegálne prekročiť hranice s vtedajšou Nemeckou demokratickou republikou (daj jej pán Boh večnú slávu...).

Bivak v jednom svetri s Ďurom B.

Cestou v nočnom, totálne plnom vlaku do Přerova, sme po niekoľkých hodinách už nevládali stáť na chodbičke a od únavy sa nám podlamovali kolená. Ľahli sme si na podlahu, ale tam nám zase bola zima. Ďuro B. mal však obrovský sivý sveter, v ktorom bolo dosť miesta aj pre dvoch. A tak sme sa do svetra navliekli obaja, chrbtami k sebe. Mohli by sme hrať v Príšerkách s. r. o. dvojhlavého, štvornohého tvora. Ležali sme teda v jednom svetri na boku na chodbičke vlaku a chvíľami sme aj spali. Až kým neprišli železniční policajti a kopancami nás nepostavili naspäť do pozoru.

Bivak v igelitovom vreci s Edom Ch.

Pri našom prvom prechode Malých Karpát sme tretiu noc strávili priamo v zrúcanine Dobrovodského hradu. Odniekiaľ sme mali výbornú informáciu, že na hrade sú zachované miestnosti s klenbami a že je v nich dokonca nanosené suché seno. A tak sme posedávali v dedine v krčme, vonku lialo a pomaly sa zvečerievalo, ale my sme boli v absolútnom kľude a tešili sme sa, ako sa parádne vychrápeme v hradnej sále na kope voňavého sena. Keď sme v noci v monzúnovom daždi prišli podľa hmatu na hrad, zistili sme, že žiadne miestnosti neexistujú. Noc som strávil napchatý v obrovskom igelitovom vreci s Edom. Ležali sme v blate, všetky svetre na sebe, dážď cupotal na náš zaparený plastový zámotok, pofajčieval som marsku a dúfal, že noc nebude dlhá. A zrazu som sa zobudil a bolo nádherné, slnečné ráno.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Gonzalo a Pius

Po Južnej Amerike sme sa motali päť týždňov a spali sme na najrozmanitejších miestach, vždy vonku. Mimo hôr sme nocovali na autobusových staniciach, na benzínových pumpách, na morských plážach, vo verejných záchodoch, v prístreškoch na smetiaky, v parkoch, na pieskovej dune, v záhradách, či dvoroch. V meste Salta sme si rozložili karimatky priamo na peróne autobusovej stanice, bolo strašne teplo a tak sme len v trenkách ležali a spali. Večer prišiel mladý policajt, volal sa Gonzalo, so psom - vlčiakom, ktorý sa volal Pius. Gonzalo nás úpenlivo prosil, aby sme odišli do hotela a medzinárodným pohybom ruky, naznačujúcim podrezanie hrdla, nám oznamoval, čo sa nám môže stať. Len ťažko chápal, že nie každý gringo má pri sebe kopu doláčov. My sme sa, vzhľadom na našu finančnú situáciu a pokročilú apatiu z hladu a vyčerpania, len prehodili na druhý bok a pokračovali v oddychu. Gonzalo prišiel ešte zo tri razy a bol z nás dosť zúfalý, keď videl, že sa nedvíhame. Asi nechcel mať problémy s lúpežnou vraždou vo svojom revíri. Keď som sa ráno zobudil, videl som, ako Gonzalo a vlčiak Pius stoja pri mojich nohách. Stáli tam a strážili nás celú noc.

Kriváň v Pezinku

V jednu ťažkú a náročnú noc sme so Samom J. kráčali po ceste z Limbachu do Pezinku. Bolo okolo jednej v noci, strašne pršalo a vôbec, nedalo sa to vydržať a domov bolo ďalej a ďalej, ako v Kafkovom Zámku. Neviem už, kto dostal spásonosný nápad, že zazvoníme spolužiačke pri bráničke a ona nás niekde dá spať. Zazvonili sme, baba sa vystrčila z okna, povedala nám, čo si o nás myslí a napodiv nás pustila dnu. Ráno som sa zobudil, otvoril oči, vedľa mňa Samo a nado mnou Kriváň, presne ten známy pohľad z Podbanského. Dlhé, predlhé sekundy mi trvalo, kým som si ujasnil svoju polohu v priestore a čase a uvedomil si, že pozerám na obrovskú fototapetu v obývačke akéhosi domu.

Kajnešláfen

Keď padla železná opona, hneď, ako sa trocha dalo, vyštartovali sme sa pozrieť na západ. Vyrazili sme s Petrom T. na bicykloch, smer Hainburg a okolie. Boli sme fascinovaní svetom v zahnitom kapitalistickom Rakúsku, bol to pre nás šok. Večer nás pristihol niekde v poliach pri mestečku Bruck an der Leitha. Začalo pršať a hľadali sme nejaký úkryt na noc. Už takmer za tmy sme objavili na kraji agátovej hôrky krytý poľovnícky posed. Skryli sme sa pred dažďom a búrkou do drevenej krabice na stračích nôžkach a v krkolomných polohách sme prečkali noc. Ráno nás tam, samozrejme, vymákol akýsi hájnik. Zliezli sme dole, Peťo bol úžasný “nemčinár“ a tak tlmočil. Horár sa nás pýtal niečo v tom zmysle, že či sme tam spali. Pýtam sa Petra: „Čo chce?“ A Peter vraví: “Že či sme spali.“ Hovorím: „Povedz mu, že ho..o sme spali, je to malé a štípali tam mravce.“ A Peter chlapovi priamočiaro tlmočí, že: „Kajnešláfen.“ Chlap prikyvuje, ukazuje prstom hore na posed a niečo po rakúsky drmolí, počujem dôraz na slovo „cumachen“. Pýtam sa Petra, že: “Čo chce?“ a Peter mi hovorí, že: „Máš ísť hore zavriet dvere.“ Takýto je on tlmočník.

Bivak v kríkoch pri hlavnej stanici

Cestou na natieračku stožiara na Sitne sa mi podarilo zmeškať polnočný rýchlik z Bratislavy. Ďalší vlak mi išiel až ráno a domov mi už nešlo nič. Čakal ma tzv. urbánny bivak, to znamená bivak v meste. Možno sa to nezdá, ale taký urbánny bivak je väčšinou ťažší, ako bivak niekde v kolmej, zaľadnenej stene. V horách, ak máte dobré veci, ste živí, zdraví, najedení, hydratovaní, tak ste v pohode a to, či po noci bude aj nejaké ráno, závisí hlavne na vás. Ale v meste je to iné, do hry vstupujú aj ďalšie osoby – policajti, bezdomovci, vagabundi, dobrosrdečníci, či túlavé psy. Rozbalil som si karimatku a spacák v kríkoch oproti stanici a ostatní bezdomovci zabalení v kartónoch mi úprimne závideli ten luxus. Ostražito som načúval, či sa ku mne nezakráda niekto s nožom v ruke. Ale len chvíľu. Ráno som sa zobudil na štebot vtákov a vôňu kávy, ktorú mi v plechovom hrnčeku podával Ernest Hemingway. Osobne.

Na hrane

Noc z pätnásteho na šestnásteho januára 1995 som strávil v záhrabe, skrčený v bivakovej fólii s Ivanom, po zostupe z Aconcagui, asi 400 metrov pod jej vrcholom. Bola to zlá noc, besnela víchrica, bolo veľmi zima a my sme boli vyčerpaní a dehydrovaní. Dočkali sme sa rána a až na ľahšie omrzliny nôh a tváre sa nám nič hrozné nestalo. Vtedy sme to nijako extra nerozoberali, boli sme radi, že sme zišli dole a že sa vrátime domov. Až potom, keď sme boli doma, pri pivných debatách sme často analyzovali, ako to vlastne s nami tej noci bolo. Zhodli sme sa, že napriek tomu, že situácia bola dosť kritická a s nejasným koncom, vôbec sme sa nestresovali a boli sme veľmi pokojní. Nebáli sme sa, boli sme vyrovnaní aj s tým, že tam možno ostaneme. Obavy sme mali skôr z toho, čo povedia naši, veď sme sľúbili, že sa nám nič nestane. Tiež fungoval ten zvláštny fenomén známy medzi horolezcami, keď jeden sa v "prieseri" nebojí, lebo si myslí, že ten druhý má veci pod kontrolou a ten druhý sa tiež nebojí, lebo si myslí, že ten prvý má veci pod kontrolou. Samozrejme, väčšinou ani jeden nemá veci pod kontrolou, ale keďže obaja sú pokojní, nepodliehajú hystérii a stresu, často im to zachráni zdravie, či život. Sú to veľmi silné spoločné zážitky, tie na hrane, ktoré tých, čo ich prežili, veľmi zbližujú a spájajú ich do akéhosi večného pokrvného bratstva.

Knihu príbehov od Miša Diviaka - Bujón v šumienke si môžete objednať cez náš online obchod.

Fórum 28 príspevkov
O niektorých bivakoch 08/02/21 15:29 28 príspevkov
Najnovšie články
 
Túra Melčice – Kykula – Zabudišová – Zemianske Podhradie Hovorí sa, že jedna túra plodí ďalšiu. Asi je to aj tento prípad. Z vyhliadky v Zabudišovej ma zaujal zalesnený hornatý terén za údolím Ivančického potoka. Zostalo mi aj niekoľko restov, čo som pri putovaní NCH ponad Bošácku … » celý článok dnes Vladimír Mikuš Biele Karpaty
Správa Sedlá a štíty sú pod snehom, bez mačiek a cepína tam nechoďte Oddnes sú v Tatranskom národnom parku otvorené všetky turistické značené chodníky. Trasy cez vysokohorské sedlá a na štíty však ležia pod snehom. Ísť nad turistické chaty bez ... » viac včera Soňa Mäkká Správy
Túra Skryté poklady Malých Karpát – Šišoretné Šišoretné je neznačený hrebeň v rázsoche Slepého vrchu medzi Klokočinou a Bolehlavom. Veľakrát som sa motal v okolí peši aj na bicykli, ale nikdy som sa nedostal na tri vrcholy s ... » viac 14/06/21 Pavol Timko Malé Karpaty
Najnovšie články autora
 
Skialp Na pásoch cez Železnú bránu a sedlo Váhy Je smutný, dlhý a zasoplený november. Zimné radovánky nie a nie začať. V rámci starostlivosti o spomienkový optimizmus snorím medzi fotkami so snehovými a ľadovými scenériami. A tu, aha, aká pekná skialpovačka z februára roku … » celý článok 13/12/19 Michal Diviak Vysoké a Belianske Tatry
Názor O rúbaniskách (nielen) v národných parkoch Mediálny priestor na mňa útočí emotívnymi textami o „odlesňovaní“ slovenských (nielen) národných parkov. Situácia je dokumentovaná fotografiami obrovských „holín“. Vinníkmi ... » viac 09/10/17 Michal Diviak Iné
Príbeh Pokladní z Kauflandu Obstarožná Karosa s noblesou a hrdosťou bojuje s kilometrami na nočnej diaľnici niekde v maďarských pampách. Mieri na juhovýchod. Transylvánsky expres plný dobrodružných klientov ... » viac 09/12/16 Michal Diviak Príbehy
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
O niektorých bivakoch 08/02/21 15:29 28 príspevkov
Fakty
  • Ročné obdobie
  • Dátum túry
0.82 (0.35)