Svet

Leithagebirge – Kaisereiche

21. 09. 2010
Pohorie Leithegebirge (alebo tiež Leithaberge, či slovensky Litavské hory) nie je našincovi veľmi známe i napriek tomu, že je od Bratislavy vzdialené slabých 50 kilometrov. Oveľa častejšie je navštevované neďaleké Neziderské jazero, prípadne ešte bližší Parndorf. Blízkosť viedenského letiska vo Schwechate však z pohoria Leithagebirge robí výborný výletný cieľ pre tých, ktorí idú niekoho na letisko vyzdvihnúť a ostala im ešte nejaká tá hodinka k dobru.

Aspoň v našom prípade to tak bolo. Lietadlo malo priletieť až 17.45, takže sme predtým mali dosť času na príjemný výlet. Na atraktivite tunajšej lokality pridala i skutočnosť, že celý predošlý týždeň pršalo ako zmyslov zbavené, takže keď v sobotu vysvitlo slnko, bolo by krásne hádam úplne všade. Slovenský hydrometeorologický ústav síce sľuboval prehánku alebo búrku, no povedali sme si, že keď len jednu, tak nás hádam obíde, a keby nie, tak chceme radšej tú prehánku. Teda, nie že by sme mali na výber.

Trasa

Mannersdorf am Leithagebirge – kameňolom – Naturpark Mannersdorf-Wüste – kláštor St. Anna in der Wüste – zrúcanina hradu Scharfeneck – Kaisereiche (rozhľadňa Franz Joseph Warte) – Binderkreuz – Siebenkreuz – kameňolom – Mannersdorf am Leithagebirge

Inšpirovaní „sprievodcom“ k mape Freytag & Berndt sme si ako východiskový a cieľový bod zvolili dedinku Mannersdorf am Leithagebirge, kde mala od kostola viesť turistická značka. Verili sme, že kostol nájdeme a pri troche šťastia aj značku. Šťastia sme mali asi dosť, keďže sme po nájdení značky objavili aj jej celkom zákernú odbočku lúčkou pomedzi domy do lesa. Odtiaľ nás už značená cesta viedla pohodlne a bez väčších nejasností až k obrovskému kameňolomu – dvom veľkým jamám, ktoré sú oddelené „hrádzou“ – cestou, takže cesta vytvára čosi ako most. V jame po ľavej ruke je dnes strelnica, kde sa v sobotu okolo obeda veselo strieľalo, na pravej strane sa zas za jamou črtá nemalebná cementáreň. Zo značeného chodníka sa čas od času objavujú odbočky aj so šípkami, prezrádzajúcimi blízkosť rôznych zaujímavostí (napríklad múzeum ťažby kameňa Baxa aj s pecou na pálenie vápna). My sme sa však nenechali zlákať, keďže nás čakala ešte pomerne dlhá cesta, ktorej vzdialenosť a trvanie sa podľa rakúskych máp dá odhadovať len veľmi približne. Pofotili sme teda kameňolom a pokračovali cez prírodný park Mannersdorf-Wüste, k bývalému kláštoru St. Anna in der Wüste.

St. Anna in der Wüste

Kláštor bol založený v roku 1644 rádom bosých karmelitánok, ktoré ho, za finančnej podpory rakúskej cisárovnej Eleonory von Montua, tretej manželky cisára Ferdinanda III., využívali až do roku 1783, kedy ho nechal cisár Jozef II. zrušiť. Krátko po jeho vystavaní bol okolo pozemkov, prislúchajúcich ku kláštoru. postavený 4,5 kilometra dlhý múr, ktorého pozostatky možno nájsť dodnes. Múr ohradzoval oblasť s rozlohou 106 hektárov, z ktorej sa neskôr, v roku 1986, stal prírodný park Mannersdorf-Wüste. Ku kláštoru patrili tiež rybníky, hospodárstvo, ovocná záhrada, kameňolom, pec na pálenie vápna a 7 pustovní. V okolitých lesoch možno ešte dnes nájsť pozostatky dvoch z nich.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Ku kláštoru vedie krásna lipová aleja uprostred príjemnej lúčky. Za múry kláštora sa už však obyčajný pocestný sotva dostane (minimálne v sobotu poobede), čo je škoda, lebo miesto je to naozaj zaujímavé. Obišli sme si teda všetky informačné tabuľky, prečítali si, čo neuvidíme, a pokračovali ďalej na zrúcaninu hradu Scharfeneck.

Scharfeneck

Cesta z kláštora na hrad viedla dlho popri spomínanom múre, takže sme z kláštora predsa mali aspoň čosi. Tu aj konečne začalo trochu lepšie stúpanie, ktoré sme si spríjemnili hľadaním geo-skrýše. Na hrad to však nebolo ďaleko, takže sme zanedlho zahliadli prvé múry.

Gotický hrad Scharfeneck sa týči na 347 m vysokom hradnom vrchu. Meno zdedil po rode Scharfeneckovcov a jeho vznik sa odhaduje na obdobie pred rokom 1400. Pod jeho zánik sa podpísala búrka. Na jar 1555 zasiahol blesk 24 metrov vysokú hradnú vežu. Túto ranu už hrad nepredýchal a aj napriek viacerým snahám sa ho viac nepodarilo obnoviť. Teraz je však z neho príjemné oddychové miesto.

Veľkosť zrúcaniny nás prekvapila. Hoci niektorí z nás aj napriek veľa rokom štúdia nemčiny po nemecky ešte čo-to rozumejú, nikoho nenapadlo zisťovať si informácie dopredu. Čakajúc niečo na spôsob Dračieho hrádku (čo sme dedukovali čisto len z názvu) sme ostali zaskočení výškou múrov, ktoré sa nám ukázali. Samozrejme, plánik alebo pôdorys bolo to posledné, čo sme so sebou mali, takže sme šli za nosom a prvou malinkou dierou v múre vliezli dnu. Chvíľu sme sa viac-menej bezcieľne motali vo vnútri, až sme sa napokon vyškriabali na vežu (asi), kde sme si v korunách stromov spravili obed. Výhľaduchtivým odporúčam návštevu tohto miesta v zime, keďže „v korunách stromov“ znamená, že sme boli vo výške korún okolitých stromov. Výhľady teda boli dosť výrazne obmedzené všadeprítomnou zeleňou. Aspoň sme sa ale mohli nerušene kochať lietadlami prilietajúcimi do Schwechatu.

Hromy, blesky...

Keď sme prišli na hrad, všade bol kopec ľudí, no keď sme doobedovali, zrazu sme tam boli sami. Ešte sme trošku pochodili medzi múrmi a po chvíli vyliezli von „našou“ dierou v múre a vydali sa smerom na Kaisereiche (443 m n. m.), najvyšší bod našej trasy. Ani sme poriadne nestihli obísť hrad, keď sa ozvalo prvé zahrmenie kdesi v diaľke. Múdra GPS-ka nám prezradila, že na Kaisereiche, kde mala byť akási kamenná vyhliadka, je to ešte 2,5 kilometra, tak sme trochu pridali do kroku a dúfali, že búrka prejde okolo. So silnejúcou intenzitou hrmenia sme do kroku pridávali čoraz viac, s prvými kvapkami sme vytiahli z ruksakov pršiplášte, nech ich tam nemusíme loviť, keď sa spustí lejak, po každom blesku som počítala sekundy do hrmenia, hoci nikdy neviem, či sa majú trojkou vynásobiť alebo vydeliť. Miernosť stúpania sme náležite ocenili a i vďaka nemu sme stihli dôjsť do rozhľadne Františka Jozefa (Franz Joseph Warte) prv, než sa naozaj rozpršalo.

Kaisereiche

Finta s vyberaním pršiplášťov napokon vyšla, takže sme ich, spokojní a v suchu, zasa schovali do ruksakov a išli sa pozrieť na tretie a najvyššie poschodie rozhľadne dúfajúc, že lepšie uvidíme, čo sa na nás odkiaľ rúti. Tam už na lavičke sedeli traja páni a púšťali si z mobilu vážnu hudbu. Pohľad cez špinavé okná nám však veľmi nepomohol, tak sme v tej okolitej všadeprítomnej šedi aspoň našli Neziderské jazero a zišli zasa na prízemie. Tam sa postupne začali zbierať ďalší a ďalší ľudia, jedna skupinka si do parádnych nerezových štamprlíkov naliala nejaký „schnaps“ na skrátenie dlhej chvíle, my sme zas počítali, ako dlho môžeme ostať schovaní, aby sme ešte stihli lietadlo.

Zostup

Pršať prestalo presne podľa našich výpočtov. To nás však nezachránilo od druhého kola dažďa pod stromami. Nemali sme ale na výber, takže sme sa vydali smerom na Binderkreuz. Dovtedy sa mi darilo ako-tak zabrániť blatu nasťahovať sa mi do sandálov, no po celkom výdatnom daždi to už bolo márne. Zem bola poriadne mokrá už po celotýždennom pršaní, takže nevsiakla takmer nič a všetko, čo za poslednú hodinku napršalo, sa zmenilo na krásne čľapkavé blato. Prestala som teda riešiť, či budem mať blato v topánkach, a začala som riešiť, ako sa nešmyknúť a nerozcapiť do blata.

Dôveru v rakúske značenie, ktoré umožňuje aj štyrom červeným stretnúť sa na jednej križovatke, sme stratili už pomerne dávno. Namiesto toho sme sa spoľahli na vlastný úsudok a nekonečne presné mapy F&B 1 : 50 000, takže keď nás značka posielala doľava, my sme tvrdohlavo čľapkali vpravo. Zachránila nás napokon križovatka, na ktorej sme nemali ani poňatia, kam máme ísť, a GPS, vďaka ktorej sme sa aspoň našli na mape. Zas a znova sme sa presvedčili o tom, že v mapách ani zďaleka nie sú všetky cesty, a že v nich spravidla nie sú práve tie cesty, ktoré potrebujeme. Zistili sme teda, že ideme presne opačným smerom a že o nejakú hodinku by sme boli v Donnerskirchene. V tom čase mi zapípala esemeska, vraj lietadlo bude meškať. Nič to, my tiež. Pre veľký úspech sme si teda parádne blato zopakovali ešte raz a preventívne sme sa po zvyšok cesty riadili tamojším turistickým značením.

Výstupová trasa bola veľmi rozmanitá a zaujímavá, zostupová bola, naopak, výrazne jednotvárnejšia. Možno to však bolo čiastočne spôsobené i obrovským množstvom blata, ktoré sme už mali takmer všade. Lesná cesta či úzky chodníček... všade bolo blato a nič len blato. Čľapkali sme si teda okolo krížov Binderkreuz a neskôr Siebenkreuz, okolo novo vysadených stromčekov, okolo vyrúbaných stromov. Na chvíľu som dokonca v blate zahliadla odtlačky bosej ľudskej nohy.

Vykúpením zo sveta blata bol príchod k ďalšiemu kameňolomu nad dedinou Mannersdorf. Tu už začínalo konečne vykukávať aj slniečko a, čuduj sa svete, prestalo byť blato. Celá natešená som vyzula mokré blatové sandále a poslednými zásobami vody som si ich poumývala aj s rovnako špinavými nohami (nech idem do civilizácie aspoň trochu ako človek). Zostup suchými širokými kameňolomovými cestami už bol ako za odmenu. Dokonca aj auto sme si našli (parkovať pri kostole má nepochybné výhody). No a lietadlo? To sme stihli na sekundu presne, lepšie by sa to ani naplánovať nedalo. Nuž, aj blúdiť a meškať treba vedieť.

Fórum 2 príspevky
Leithagebirge – Kaisereiche 21/09/10 14:55 2 príspevky
Najnovšie články
 
Správa Aktuálne z hrebeňa Nízkych Tatier – leto 2021 Pokiaľ plánujete prechod hrebeňov Nízkych Tatier, či už v rámci SNP-čky, alebo len v rámci párdňového vypnutia mimo civilizácie, je dobré poznať aktuálne podmienky. Záleží len na vašom tempe, či chcete hrebeňovku prejsť … » celý článok dnes Marek Šurina Správy
Podcast Jelene poškodzujú rezerváciu, keď hľadajú halucinogénnu kôru Premnožené jelene ničia najstaršiu rezerváciu v Národnom parku Veľká Fatra, pretože požierajú vzácny druh tisa. Dovezený alpský poddruh kamzíka zasa spôsobuje škody na vzácnej ... » viac včera Ľubomír Mäkký Rozhovory
Túra Letné podhorie Spišskej Magury Spišské mestečko Podolínec pozná asi len málokto a známe je len asi istou historickou udalosťou, ktorá tiež nie je veľmi známa. Napriek tomu som sa tu ocitol tretíkrát. No nová bola ... » viac včera Henrich Tomáš Spišská Magura
Najnovšie články autora
 
Túra Ostrov Krk – cez sedlo Lipica na Veliki Hlam Mrgary sú mimoriadne fotogenickým turistickým lákadlom ostrova Krk. Kým zo vzduchu pôsobia kamenné ohrady pre ovce v tvare kvetu priam magicky, ich návšteva môže byť sklamaním. Pár kamenných múrov, občas rozpadnutých, občas … » celý článok 05/05/21 Jitka Švarcová Svet
Túra Vyhliadkový okruh nad Veľkým Borovým Veľké Borové je malý milý koniec sveta. Hoci je v mysliach mnohých nerozlučne späté s neďalekými dolinami Prosieckou a Kvačianskou, v jeho okolí je mnoho ďalších nádherných miest. ... » viac 22/04/21 Jitka Švarcová Oravská vrchovina
Túra Roháčske plesá s náročným dieťaťom Hovorí sa, že zúfalé situácie vyžadujú zúfalé riešenia. A keďže sme zúfalo chceli ísť aspoň na Roháčske plesá aj s naším zúfalo netrpezlivým dieťaťom, ktoré neuznáva dlhé ... » viac 18/03/21 Jitka Švarcová Západné Tatry
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Leithagebirge – Kaisereiche 21/09/10 14:55 2 príspevky
Fakty
  • Pohoria
    • Rakúsko: Alpy (Alpen) – Východné Alpy (Ostalpen) – Severné Vápencové Alpy (Nördliche Kalkalpen) – Randgebirge östlich der Mur (okrajové pohoria na východ od rieky Mury) – Leithagebirge (Leithaberge/Litavské hory)
  • Počet dní
    • 1
  • Nadmorská výška
    • max: 443 m n. m.
    • min: 212 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 231 m
    • klesanie: 231 m
  • Vzdialenosť
    • 15 km
  • Náročnosť
    • 1
  • Nocovanie
    • Bratislava
  • Voda
    • Mannersdorf am Leithagebirge
  • Mapa
    • freytag & berndt WK č. 271 Neusiedler See-Eisenstadt-Leithagebirge-Rust-Sopron-Seewinkel Nationalpark (1 : 50 000)
  • Doprava
    • Bratislava - Mannersdorf am Leithagebirge
  • Doplňujúce súbory
    • GPX súbor: leithagebirge.gpx
0.57 (0.34)