Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Kapušany – Lysá Stráž – Kanaš

Koniec apríla sa niesol v znamení krásneho počasia a tak som doma neobsedel. Peňaženka však zívala prázdnotou a našlo sa v nej len pár drobných - štipendium sa vždy ku koncu mesiaca akosi záhadne stráca. S 2,- € som nakoniec zvolil alternatívu, ktorú som dlho plánoval, ale vždy som si myslel, že to bude nezaujímavé a tak som to odkladal na takéto dni. Rozhodol som sa ísť sám, mal som chuť prevetrať sa, popremýšľať v samote.

Vzdialenosť
16 km
Prevýšenie
+777 m stúpanie, -700 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 29.04.2010
Pohoria
Spišsko-šarišské medzihorie, časť Stráže
Trasa
Voda
Kapušany, Kanaš
Doprava
Prešov (vlak, bus) - Kapušany pri Prešove (vlak, bus)
Kanaš (bus) - Prešov (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1112 Prešov a okolie (1:50.000)

Trasa

Kapušany pri Prešove – Kapušiansky hrad – Kapušiansky hradný vrch – Fintické svahy – Fintice, kameňolom – sedlo Stráže – rázcestie pod Lysou Stážou – Lysá Stáž – prameň Zimná studňa – rázc. pod Lysou Strážou – sedlo Stráže – Kanaš

Skoro ráno kupujem lístok do Kapušian pri Prešove a „bardejovskou strelkou“ som tam za pár minút. Som jediný, kto v tejto dedine vystupoval. Značku nachádzam okamžite a mapu viacmenej ani nepotrebujem, cesta je vynikajúco značená. Prejsť dedinou netrvá dlho, po miernom stúpaní sa ocitám na úpätí Kapušianskeho hradného vrchu a z asfaltovej cesty prechádzam do strmého stúpania cez vcelku hustý porast stromov, ktorý každou desiatkou metra redne, až sa pod hradom začínajú objavovať len trnky a sem-tam nejaký dub.

Psy a diviak

Na Kapušianskom hrade sa zdržiavam len minimálne. Poobzerám si ho zopár minút a už hrebeňom šliapem smerom k Fintickým svahom. Cesta je dosť nepohodlná a preto schádzam na značenú cestu, ktorá vedie, paralelne s hrebeňom, úpätím. Les je už pekne zelený, ale blízkosť mesta a dedín je zjavná – hluk preniká aj do lesa. Postupne sa však aj hluk vytráca a nastáva to ticho, ktoré tak milujem.
Spokojne a bez akéhokoľvek náhlenia si kráčam lesnou cestičkou a vnímam vône a farby okolia. Z porastu nižších liesok zrazu vybehli dva psy – jeden malý špic a druhý pes podobný nejakému bojovému plemenu. Už od mala mám akýsi strach, alebo možno len prehnaný rešpekt pred psami a tak ostávam ako soľný stĺp stáť. Pár sekúnd si ma oba psy obzerali a nakoniec som stratil nervy, skríkol som čosi a zahnal sa palicou. Psy sa rozutekali cestou, ktorou som mal v pláne ísť. Môj strach mi nedovolil pokračovať touto cestou a tak okamžite mením smer. Opäť stúpam na hrebeň a predieram sa popadaným lístím, ktoré je pomerne hlboké. Stále sa obzerám, či za mnou nejdú tie psy.

Tesne pod hrebeňom spomaľujem svoje kroky a vetrím vo vzduchu čudný zápach ako kedysi u babky v chlieve. „Museli tu byť diviaky“, vravím si v duchu a ešte radšej pre upozornenie, že som nablízku, tlesknem. Zrazu to v húštine popadaných stromov ožilo. Krochkanie, dupot a priamo smerom ku mne sa rozbehol veľký tmavý diviak. Ani neviem ako, asi až o minútu som si uvedomil, že som sa vyškriabal na strom. Taká pudová reakcia, ktorú som si ani neuvedomil. Diviak sa našťastie hneď, ako ma zbadal, otočil a uháňal opačným smerom. Neskôr som oľutoval tlesknutie, možno by sa mi podaril nejaký pekný záber.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Keď som si už bol istý, že diviaky odišli a nebolo ich počuť, zliezol, respektíve som zoskočil zo stromu, na ktorý by som inak asi nikdy v živote nevyšiel a vrátil som sa na cestu, kde som stretol psov. Znova tam boli a čakali akoby len na mňa. Znova sa oháňam palicou a kričím na nich, a znova utekajú. Posmeľuje ma to a tak asi pol hodiny ich vkuse od seba odháňam, vždy sa vrátili. Možno ani neboli nebezpečné, veď keby, asi by ich tá palica vyprovokovala, ale nerád k sebe púšťam cudzie psy.

Kameň na hlave?

Keď som sa zbavil tohto „prívesku“, znova sa sústredím na krásu bukových lesov. Práve obdobie, keď všetko začína ožívať, je najkrajšie. Trasa je veľmi príjemná, nie sú tú žiadne prudké stúpania ani klesania, jediné, čo kazí dojem, sú rúbaniska. Ale v okolí Prešova to už je celkom bežný jav, takže sa nad tým ani nepozastavujem. V diaľke počuť buchot a treskot, ktorý do lesa nepatrí, ale to sú len zvuky blízkeho kameňolomu. Obchádzam ho opatrne, lebo na turistickú cestu sú zosunuté kamene a tak mám obavy, aby mi náhodou jeden nepristál priamo na hlave. Cesta ma doviedla na cestu spájajúcu Záhradné a Fintice. Pár stoviek metrov po tejto ceste a znova bočím do lesa, tentokrát už kráčam po žltej značke. Teda, chcel som kráčať po žltej značke. Miestami ju bolo márne hľadať a tak využívam len mapu a orientáciu.

Tarzan

Prechádzam pomedzi dva vrchy – Stráž (739 m n. m.) a Maliniak (594 m n. m.). Severný svah Stráže je v katastrofálnom stave a pri pohľade naň sa mi až rozum zastavil a srdce zabolelo. Holorub ako vystrihnutý z letáčikov nejakého lesoochranárskeho zoskupenia. Našťastie, značka nevedie priamo holorubom, ale tesne popodeň okolo vysokánskych bukov s neistou budúcnosťou. Nerozumiem prečo, ale stromy sú tu pováľané aj s koreňmi. Nie sú to len nejaké malé stromčeky, ale riadne veľké buky. A tak značku opäť strácam. Ako Tarzan preskakujem a podliezam pováľané stromy. Na jednom zo spadnutých stromov zazriem žltú značku – idem správne.

To predieranie sa padnutými stromami mi naozaj ubralo kusisko energie, ale stále si vravím, že zaslúžené jedlo si dám až na vrchole Lysej Stráže pri výhľadoch na Šariš. Naozaj to posilnilo moje kroky a vidina klobásky, vody a nejakej zeleniny na vrchole ma ženie vpred. Ocitám sa v sedle Stráže a menšou lúkou s výhľadom na Šarišský hradný vrch smerujem opäť do lesa. Tu ešte chvíľku kráčam súčasne žltou aj červenou a pri rázcestníku pod Lysou Strážou sa odpájam a začínam prudký výstup priamo na vrchol. Spočiatku len obyčajné stúpanie, akých mám v nohách už desiatky, no postupne to boli už len nadávky, pot a krv. Naozaj, nepreháňam. Nohy som mal doškriabané tak, že z nich krv tiekla v maličkých potôčikoch, horúčava, vysokánska žihľava, dotieravé muchy a hlavne spadnuté stromy. Celý čas sa deriem len popadanými stromami. Miestami som už myslel, že to vzdám. Prejsť pár spadnutých stromov je hračka, ale strmé stúpanie do kopca a k tomu nepreniknuteľná húština spadnutých stromov ma už v polovici cesty úplne vysilili. Sadám si na jeden z vyschnutých smrekov a oddychujem, pijem vodu a ani nemám odvahu pozerať, ako ďaleko je ešte vrchol a koľko desiatok stromov musím podliezť, preskočiť alebo balancovať na ich kmeni.

Prehliadanie značiek

Nevzdávam sa. Utieram pot z čela a teším sa z vetra, ktorý s pribúdajúcou výškou začína pofukovať. Pomedzi spadnuté stromy sú pekné pohľady na miesta, odkiaľ som sem dokráčal. Húštinou pováľaných stromov sa deriem vkuse až na vrchol Lysej Stráže. Tu si unavene sadám do trávy a dobrých 15 minút oddychujem, až potom vyberám jedlo a obzerám okolie. Zisťujem, že som kdesi v tej spleti konárov a kmeňov stratil fľašu s vodou, skúšam sa vracať o pár metrov po svojich stopách, ale nenachádzam ju a tak to vzdávam. Zjem aspoň paradajku. Ponad hlavu mi krúžia vidlochvosty a tak za nimi behám s fotoaparátom s nádejou, že nejakého odfotím. Nemôžem sa však zdržiavať, chcem stihnúť autobus z Kanaša, lebo ak ho nestihnem, budem musieť čakať na ďalší 2 hodiny.

Žltá značka vedie okolo celej Lysej Stráže a tak ju obchádzam z opačnej strany, tak aby som sa už nemusel drať znova tou húštinou. Ale značenie je opäť mizivé. Možno by aj bolo dobré, keby sa zrazu nestratil les. Jednoducho zmizol, ostali tu len spílené kusy kmeňov, vyčnievajúce zo zeme. Znova rúbanisko. Kdesi pod sebou počujem pracovať stroje a tak už radšej na celú značku kašlem a idem priamo dole svahom po zvážnici dreva. Vyzerá to tu katastrofálne, ale sú odtiaľto pekné pohľady na sever smerom na Čergov. Som šťastný, keď sa znova ocitnem v lieskovom poraste. Inokedy nemám rád takéto nízke kríkovité porasty, ale teraz, po toľkých rúbaniskách, mi to príde ako raj. Trocha blúdim, kým znova nachádzam značku, ale po jej objavení sa už nezdržujem, posledné zvyšky síl vkladám do rýchlych krokov, tak aby som stihol autobus. Vraciam sa späť do sedla Stráže a červenou značkou (Cesta hrdinov SNP) by som sa mal dostať priamo až do Kanaša. Značka sa opäť stráca. Nechápem, buď som slepý, alebo mám len nešťastie a prehliadam ich. V rýchlosti nazerám do mapy a volím cestu okolo Kanašského potoka, ktorý taktiež tečie priamo do dediny. Hneď, ako som vystúpil z lesa, som už zdiaľky zazrel autobus a uličkou som sa rozutekal, aby som ho stihol. Šofér ma ochotne počkal a príjemné unavený som sa usadil k oknu.

Väčšinou na konci každej túry bývam šťastný a uvoľnený, ale teraz mi akosi bolo úzko pri srdci. Tieto lesy miznú. Toľko rúbanísk na tak malom území pôsobí skľučujúco na každého, kto má aspoň trocha rád prírodu. V okolí Prešova je veľa lesov, ale začínam mať obavy, na ako dlho. Možno o pár rokov už táto turistická cesta bude značená len železnými tyčami, pretože tu stromy už nebudú.

Fotogaléria k článku

Najnovšie