O deviatej vystupujeme na parkovisku, do ľahkých batohov si balíme proviant, prezliekame kraťasy, veľké batohy nechávame v úschovni na stanici a vyrážame. Najprv povedľa širokej asfaltky popri hoteloch, odtiaľto dobre vidno aj stužku vodopádu Skok – náš prvý postupový cieľ. Pri skokanských mostíkoch, kde býval niekedy čulý ruch je teraz pusto, celkovo akosi málo ľudí, asi tým neistým počasím. Kúsok povyše hotela FIS cesta končí a my pokračujeme smrekovým lesom a naberáme výšku. Zohrievame sa a bundy putujú do batohov.

Les postupne redne, objavujú sa trsy kosodreviny, sem-tam spestrené limbami. Chodník sa kľukatí kosodrevinou, občas prechádzame úsekmi alpínskych lúk a Milošovi celkom vyhovuje, že fotím okolitú flóru – môže si vydýchnuť. Ani sa nenazdáme a sme pod vodopádom, odtiaľto je turistický chodník mimo sezóny uzavretý. Po okolí oddychuje dosť ľudí, pre niektorých je to možno obrátka. My pokračujeme strmo serpentínami cez skalný prah vľavo od vodopádu. Pri pohľade späť vidíme, že ponad Štrbské pleso sa ženie búrkový mrak. Napodiv, tu občas presvitne aj slnko.

Nasleduje opäť miernejší úsek pásmom lúk a skál, míňame niekoľko menších pliesok. Je tu druhý strmý prah, ktorým sa dostávame na najvyššie poschodie Mlynickej doliny. Nachádza sa tu väčšie Capie pleso uzavreté v kotli štítov hlavného hrebeňa. Snažíme sa v hrebeni medzi Veľkým Soliskom a Furkotským štítom rozoznať Bystré sedlo (ako sa neskôr ukázalo, nesprávne). Od plesa sa chodník stáča na západ a vysokohorským terénom sa kľukatí pomedzi skaly. Turistov je poriedko, dvojica starších Poliakov zostupuje opačným smerom – podľa mapy by tento úsek mal byť jednosmerný... Pod hrebeňom sa neočakávane stáčame a cez veľké snehové pole sa dostávame do sedla.

Je odtiaľto krásny výhľad do oboch dolín, na západe čnie Kriváň (vidno dokonca postavičky na vrchole), za ním slnkom zaliate Západné Tatry, od východu však oblačnosť hustne... Zostupujeme do Furkotskej doliny, pohľad na farby meniace Vyšné Wahlenbergovo pleso dopoly pokryté snehovým jazykom je úchvatný. Medzi skalami zreteľne vidno nasledujúcu trasu. Prechádzame ponad plesom a zas strmšie klesáme dolu skalným prahom na terasu Nižného Wahlenbergovho plesa. Búrka v Podtatranskej kotline postupuje na východ a my sme radi, že sme tu hore.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Opäť strmšie klesanie a vchádzame do pásma kosodreviny. Na rázcestí vo Furkotskej doline obedujeme, dopĺňame vodu z potoka a po oddychu pokračujeme traverzom v miernom stúpaní k chate pod Soliskom. Tu je ľudí ako maku – veď sem premáva sedačková lanovka od plesa. Mraky valiace sa od východu už aj ponad hrebene neveštia nič dobré. Tak sa veľmi nezdržujeme a plnou parou šliapeme na Predné Solisko. Ani naša rýchlosť nám nie je nič platná, po niekoľkých zahrmeniach velím nejakých 100 m pod vrcholom na zostup. Ten je ešte rýchlejší... ale divím sa, niektorí hazardéri pokračujú vo výstupe (dokonca aj s malými deťmi !).

Stíhame sa akurát skryť pod strieškou starej vrcholovej stanice, keď sa dážď púšťa plnou silou. Po štvrťhodinke pršať takmer prestáva, tak sa vydávame (zas mierne zrýchlene) nadol k Štrbskému plesu. Chodník ide popri zjazdovke, neskôr vchádza do lesa. Opäť začína popŕchať a tak vybaľujeme protidažďové prostriedky. Terén začína byť šmykľavý, ešteže sme čoskoro pri plese. Prichádzame na stanicu, vyberáme batohy a najbližšou električkou smerujeme do Starej Lesnej, kde mienime kempovať. Pri prestupovaní v Smokovci už opäť svieti slnko...