Program cestovky naozaj zodpovedal označeniu kurz. Pod prvou ferratou nás obliekli do úväzov a hneď nás pustili na rebrík, na akom by sa na Slovensku nikto neistil. Kurz je kurz. Aspoň som zistil, ako sa používa istiaci set a čo približne znamená ferrata náročnosti B. Cieľom našej cesty bola Chata Ottohaus, ktorá bola našim základným táborom počas celej akcie. Tam sme si zložili ruksaky a išli sme si skúsiť jedno C-čko na blízkej skale. Nárast náročnosti oproti predchádzajúcej ferrate bol neprehliadnuteľný. Wikipedia obtiažnosť C charakterizuje takto:
Strmý skalný terén. Umelým istením (oceľové laná, kramle, kolíky, rebríky) je opatrená prevažná časť z celkovej dĺžky cesty. Niektoré pomôcky môžu byť horšie dostupné pre nižšie postavy. Časté sú tu zvislé steny s natiahnutým oceľovým lanom pre zaistenie. Zaistené úseky už vyžadujú určitú silu v pažiach a pri dlhšej trase sú unavujúce a veľmi namáhavé. Bez umelého zaistenia by išlo o horolezecký terén najviac III. stupňa obtiažnosti UIAA.
Z definície som si urobil triezvy názor, že je to maximum, do ktorého sa môžem pustiť a v tom som sa utvrdil aj po zdolaní ferraty.

Druhý deň sme spravili okružnú túru, na ktorej sa vyskytovali maximálne B-čka. Posledný deň bol na programe Hans von Haid steig s jedným krátkym úsekom klasifikácie D. Nebol som si úplne istý, či to zvládnem. Z toho dôvodu som si chcel C-čko pri chate skúsiť ešte raz. Počasie mi to neumožnilo, zaspával som teda s obavami. Zobudil som sa s čistou hlavou a s odhodlaním, že sa mi to podarí.
Prišlo však k zásadnej zmene plánu. Hans von Haid steig by sme nestíhali, vyžadoval si totiž dlhšiu túru k prvému istenému úseku. Namiesto toho sprievodcovia navrhli časovo kratšiu, ale napriek tomu zaujímavú poslednú tretinu HTL steigu. Záujemcovia si to mohli skúsiť prejsť celé. Pripojili aj krátky popis: 210 metrov vysoká stena, prevažne klasifikácie D, s jedným bonusovým D/E na začiatku. Po týchto informáciách väčšina vyhlásila, že im posledná tretina úplne stačí. Martin však bez váhania vyhlásil, že ja to zvládnem a prihlásil nás k ďalším štyrom skúseným ferratistom. Katka nemohla zostať pozadu.

Keď sme sa dostali pod HTL steig a zbadal som, čo nás čaká, obavy vo mne vzrástli. Bolo mi jasné, že musím minimalizovať záťaž. Odložil som všetko nepotrebné. Ruksak, fotoaparát, mobil. Dúfal som, že bez vody to nejako vydržím, na fotenie tam veľa priestoru nebolo a na telefonovanie nebolo ani pomyslenia. Prvých pár minút sme mali možnosť sledovať jedného inštruktora, ako sa snaží pretlačiť zadky troch klientov cez previs D/E na začiatku. Bolo mi jasné, že s mojim zadkom si budem musieť poradiť sám. Okamžite som mal sucho v ústach a toho pocitu som sa už nezbavil.

V našej skupine boli aj Jaro s Félixom. Prvý mal vyše 50, druhý dokonca cez 60 rokov. Počas predchádzajúcich dní som si všimol istotu, s akou zdolávali všetky ferraty. Ani fyzicky nezaostávali o nič za nami, a to nemáme ani 30. Chcel som liezť v ich blízkosti, aby mi mohli v prípade potreby poradiť. Ako prvý sa na HTL-ko pustil Jaro. Vôbec som nepochyboval o tom, že nebude mať žiadne väčšie problémy. Prišiel však po previs, cez ktorý sa mu nedarilo dostať napriek viacerým pokusom, takže to musel vzdať. Keď to nespravil Jaro, čo chodí na ferraty už pár rokov, čo potom ja? Keď nad tým spätne uvažujem, myslím že Jaro len nemal svoj deň. Keby tam išiel v budúcnosti štyrikrát, štyrikrát by to prešiel.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ostatní kolegovia už boli úspešnejší. Inštruktorka Erika, Félix, Martin a Katka. Všetci mi mizli z dohľadu za previsom. Keď som vyliezol prvé dve laná, k previsu sa dostal aj chalan, čo začínal predo mnou. On môj optimizmus z pohľadu na Martina a Katku opäť schladil. Previs mu pôsobil veľké problémy, zdržal sa v ňom asi 3 minúty, raz padol a zachytila ho až ferratová brzda a keď sa konečne dostal hore, zistil že si zabudol prepnúť karabíny. Bol teda nad previsom, karabíny mal však pod ním. Očividne sa bál zliezť dole s obavami, že to už druhýkrát nevyjde. Približne po dvoch minútach sa mu podarilo nejako karabíny prepnúť, takže som mohol pokračovať.

Skôr, ako som sa však do previsu pustil, musel som čakať, kým zlania jedného z troch Rakúšanov, ktorí začínali pred nami s inštruktorom. To bolo pre mňa znamením, že previsom sa problémy nekončia. Sám poriadne neviem, ako som sa cez svoje prvé D/E dostal. Držal som sa lana, prirodzené stupy a úchyty som si nevšímal (ak tam vôbec nejaké boli) a hrubou silou rúk som sa vytiahol po skobu, prepol karabíny, potom som ešte chvíľu pokračoval a bol som hore. Všetko, čo nasledovalo potom, malo byť už technicky ľahšie. Môj lezecký štýl zrejme vôbec nebol elegantný. S vďakou som využíval všetky kramle a skoby, ktoré matka príroda skromne nadelila tomu miestu. Väčšinou sa to podobalo lezeniu po hromozvode, keď sa človek len nohami zapiera do kolmej steny a rukami sa ťahá hore.

Nebolo mi vôbec jasné, ako mohli zlaňovať toho lezca pred nami, keď som tam len s problémami hľadal miesto na odpočinok. Veľkým komfortom bolo jedno miesto, kde som mohol stáť polovicou špičky jednej nohy, ruky som používal len na udržanie rovnováhy a nemusel som nimi držať ani časť svojej hmotnosti. Hodilo by sa mať so sebou odsedák, ten nám ale cestovka do výbavy nedala. Sucho v ústach spôsobené stresom bolo stále horšie, ale aj keby som mal vodu so sebou, nebolo by kde dať dolu ruksak a napiť sa. Psychicky mi pomáhal pohľad na ostatných lezcov. Toho nado mnou som nechcel pustiť ďaleko pred seba a tomu podo mnou bolo treba uvoľniť tých zopár miest na odpočinok. Neustále som si hovoril, že keď vládzu oni, tak musím tiež. Vzpruhou bola pre mňa informácia, že v dvoch tretinách ferratu pretína chodník, cez ktorý zvyšok skupiny nastúpi na posledný úsek a je možné tam lezenie ukončiť. Chalan podo mnou tú poslednú časť už absolvoval a vraj je to rovnaké trápenie ako začiatok.

Po dlhej drine, ktorú vôbec nedokážem časovo odhadnúť (mohla to byť hodina, rovnako aj dve), som sa dostal na únikový chodník, kam sme asi s trojminútovými odstupmi postupne prichádzali. Tam sme sa všetci podelili o pol litra vody. Martinovi a Katke som sucho oznámil, že končím. Zajačie úmysly som nemal len ja, ale spočiatku to vyzeralo, že aj ostatní. Tridsaťminútový odpočinok však Martinovi vrátil sily, preto mi rovnako sucho oznámil, že nekončím, ale pokračujem do konca. Katka sa nechcela dať zahanbiť a o Félixových zámeroch nikto nepochyboval. Pokračovali sme teda vo štvorici.

Zvyšok cesty bol o niečo jednoduchší. Zaujímavý bol traverz bez stupov, kde bolo treba celú hmotnosť tela držať len v rukách, horizontálne sa posúvať ďalej a navyše ešte prepínať karabíny. V tomto úseku by som opäť ocenil odsedák. Potom to už bolo len pár minút a ocitli sme sa hore. Z vyhliadky skywalk sme videli, že aj zvyšok skupiny sa nakoniec odhodlal zdolať posledný úsek.

Keď teraz porovnám náročnosť ferrát, ktoré sme prešli za prvé dva dni a HTL-ka a uvedomím si, že išlo o kurz, tak mám pocit, že sme jednu až dve úrovne preskočili. Je ale pravda, že sme mali možnosť absolvovať len poslednú tretinu, ktorá by zhruba zodpovedala rovnomerne stúpajúcej náročnosti. Po návrate domov som začal zháňať nejaké informácie o HTL-ku. Najvýstižnejší popis som našiel na stránke cestovky, s ktorou sme tam boli. Keby som ho čítal popredu, nikto by ma tam nedostal. Niektoré veci je lepšie vopred nevedieť.

"Táto odvážne vedená cesta v centrálnej časti Hohe Wand-u je naozajstnou lahôdkou pre tých najlepších „ferratistov“. 210 výškových metrov poctivého silového lezenia poväčšine s obtiažnosťou C/D, D a tiež D/E ju radí medzi najťažšie zabezpečené cesty v Alpách. Od začiatku až na vrchol k oceľovej vyhliadke pri hoteli Postl vedie kolmo nahor s obmedzenými možnosťami oddychu, preto je potrebné mať vhodnú obuv, minimálny batoh, dobrý ferratový set s možnosťou odsadnutia, prilbu, rukavice a zopár skúseností k tomu. „Hromozvodové“ úseky sú spestrené traverzami s pohybom „na trenie“, a okrem lana tu nie je takmer nič, len holá skala a pomiestne sa vyskytujúce chyty a stupy.", uvádza popis cestovnej kancelárie.

Odkazy

Ferraty na Hohe Wand
HTL Steig - Klettersteig

Fotogaléria k článku