1. deň

Bojnice – kaplnka sv. Vendelína – Šútovské sedlo – Veľké brezy – Panský háj – Boškovie laz – Magura – Nad Veľkou lúkou – Malá Magura – Pod Obšiarom – sedlo Obšiar – sedlo Kolenová – Čičerman – Čičermanské sedlo - Lazový vrch – sedlo Javorinka – Čičmany

Čakalo nás 30 kilometrov a tak sme Bojnický zámok len zaregistrovali. Ostatne bol som na ňom už párkrát. Značka nás viedla popri plote do lesa. Trošku sme sa zapotili pri jej pokračovaní na konci cesty, no napokon sme vykročili správnym chodníčkom. Za pol hodinu sme došli na lúku s kaplnkou sv. Vendelína. Biele múry s červenou strechou sa pekne vynímali na zelenej lúke. S modrou oblohou priam idyla. Ďalej sme pokračovali po celkom slušnej lesnej ceste do Šútovského sedla. Kúsok nad ním, od smerovníka Veľké brezy, sa začali objavovať vo svahu nad cestou hríby. Žiaľ, nemali sme ich do čoho zbierať, ani v čom uvariť, či sušiť a tak sme si ich len vyfotili. Vcelku pohodlne sme sa za 80 minút dostali k smerovníku Panský háj. Neďaleko je poľovnícka chatka. Nedá sa tu prespať, lebo všetko je pozamykané, no je tu prameň vody, suché WC, ohnisko, stôl a lavičky.

Nad smerovníkom začína krásny brezový lesík a v ňom je na lúke drevený kríž, postavený v roku 2008. Ďalšie veľmi pekné miesto na tejto trase. Milan sa týždeň pokúšal telefonicky, či cez internet, zabezpečiť v Čičmanoch ubytovanie. Penzión Javorinka sa nám videl drahý a všetci ostatní držali bobríka nezáujmu. Tak som si naplánoval ústupovú variantu po modrej z Boškovie lazu dole do Nitrianskeho Rudna. Milan ma však ukecal, že niečo určite nájdeme a tak sme pokračovali po červenej. Otvoril sa nám výhľad do Hornonitrianskej kotliny, ako jeden z mála na tejto trase. Pri pohľade na Nitrické vrchy som si s nostalgiou zaspomínal na veľkonočný vander s Mišom a Petrom. Ach, ako ten čas letí.

Po necelých štyroch hodinách sme zastali na Magure. Kúsok od smerovníka je prístrešok, kde sa dá prespať, len nesmie veľmi šľahať dážď, nakoľko má len zadnú stenu. Najedli sme sa, zapísali sa do vrcholovej knihy a začali klesať z najvyššieho bodu nášej túry. Príjemná rovinka nás doviedla na Malú Maguru a z nej sa začalo dosť nepríjemné klesanie do sedla Obšiar. Sú tu pekné lúky a v diaľke vidno Kľak nad Fačkovským sedlom. Pri smerovníku je kríž, kúsok nad ním zosilňovač a napravo dolu budovy bývalého salaša. Neboli sme pri nich, no aj z fotky je jasné, že sa tam dá pohodlne a v suchu prespať. Podľa mapy je tam aj prameň, čiže ideálne miesto na odpočinok pre toho, kto nechce Malú Maguru zhltnúť za jeden deň, tak ako my.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Lesnou cestou s minimálnym stúpaním sme pokračovali lesom, ktorý nás chránil pred páliacim slnkom. Keďže sa priblížila 16.00 hodina a naši začínali v Juhoafrickej republike zápas s Holandskom, vybral som MP3 prehrávač a nasadil slúchadlá. Milanovo rádio sa nechytalo a tak som podával strohé správy o priebehu zápasu.
Len dve miesta na trase do Čičmian stoja za zmienku. Štvornohé stúpanie na Čičermana a doslova zarúbaná značka za Čičermanským sedlom. Keby sme tam stretli lesákov, asi by sme im povedali zopár sprostých slov. Na lúkach Lazového vrchu sme trošku hľadali značku, no napokon sme trafili na lesnú cestu do sedla Javorinka. Práve tu som si mohol zakričať gól, keď Vittek premenil jedenástku. Žiaľ, výsledok 2 : 1 nás poslal domov a mohol som odložiť MP3 prehrávač.

Od kríža v sedle sme pohodlne zbehli do dediny, obdivujúc lyžiarske svahy, priam vykreslené pomedzi stromy Javorinky. Typické maľované domy Čičmian sa za tých desať rokov čo som tu nebol, príliš nezmenili. Zamierili sme si to k penziónu Kaštieľ, dúfajúc, že nás prijmú pod strechu. Majiteľka najprv nebola veľmi ochotná, no Milan ju ukecal a tak sme za veľmi solídnu cenu dostali izbu, hoci bez teplej vody. Ostatne za tú istú cenu sme sa cez Veľkú noc prebudili na Lúčině v teľatníku vo vlastných spacákoch pri 3,8 °C a vodu sme mali vo vedre.

Šli sme sa navečerať do penziónu Javorinka a po návrate som si pri kofole začal písať vonku pri stole poznámky. Keď mi vedľa hlavy presvišťal krígeľ od piva, spozornel som. Hore na terase sa strhla pravá, nefalšovaná slovenská krčmová bitka, medzi tromi pripitými mladíkmi a synom krčmárky. Privolaná policajná hliadka to vyriešila svojím odchodom, ale keď sa mladíci vrátili a začali premieňať krčmu na „dreváreň“, vrátili sa, konečne ich zbalili a my sme mohli ísť spať.

2. deň

Čičmany – sedlo Samostrel – Pod Hrádkom – Priedhorie – Riedka – Tŕstie – Podskalie – Horný Moštenec – Dolný Moštenec – Považská Bystrica

Milan pôvodne naplánoval trasu na Ladce, no vzhľadom na horúčavu, prevýšenie, dĺžku a nutnosť bezpodmienečne chytiť vlak pred 15.00 h sme zmenili trasu a vyrazili po žltej do sedla Samostrel.

Budíčkom o piatej nebol príliš nadšený, ale o 6.15 sme už kráčali po ceste. To sa nám ešte zišli aj bundy. Z asfaltky sme odbočili doľava. Preskákali sme po kameňoch cez Rajčianku a rozbahnenou Šiandorovou sme popri dvoch chatách vystúpali do sedla Samostrel. Je tu pekný kríž a hlavne prístrešok. Je stále v dobrom stave. Pri zostupovaní sme stretli chlapov na traktore, ktorí šli asi zvážať napílené stromy. Veľmi sme sa pobavili, keď sme na strome našli reklamu na pizzériu Pod Orechom v Pružine-Priedhorí. Turisti majú aspoň motiváciu.

Dostali sme sa na asfaltku, ktorá nás doviedla až do Priedhoria (časť Pružiny). Ani mi veľmi neprekážala. Šla lesom popri Strážovskom potoku a je na nej kopa vodných zdrojov. Toľko krížov, ako sme videli na tejto trase, som ešte nezažil. Pripadal som si ani na púti. Cestou uvidíte zaujímavé skalné útvary a voľne prístupnú jaskyňu Babirátka. Iste, trasa je skôr pre cykloturistov, no mne sa páčila.
Za hodinku sme boli od sedla Samostrel pri smerovníku pod Hrádkom. Neďaleko je prístrešok, kde by sa v prípade núdze vyspalo niekoľko ľudí, no hlavne je tu výdatný prameň vody, vytekajúci z vodného zdroja. Po 10-tich minútach sme prišli ku krásnemu fleku na brehu potoka. Po mostíku sa dá dostať k ohnisku pod skalami s malým previsom. Mohutný strom svojimi koreňmi priam zviera skalu. Ukazuje priam neskutočnú životaschopnosť. Žiaľ, špina okolo ohniska ukazuje zase ľudskú hlúposť. Na neďalekej lúčke stanovala osádka auta. Dopravnú značku uprostred potoka som teda ešte nevidel, až tu. Žeby ryby chodili autami?

Príjemným prekvapením našej trasy bola jaskyňa Babirátka. Je dlhá 19 m a voľne prístupná. Zhodli sme sa s Milanom, že sa nám nechce plaziť a nechali sme ju nepreskúmanú. Ale určite by sa tu ukryla pred nečasom a prespala pekne veľká skupina turistov. Doslova pár desiatok metrov od nej je na ľavej strane cesty veľký, voľne prístupný posed. Tiež luxusná možnosť prenocovania asi pre dvoch turistov.

Cesta nás popri horárni doviedla k chate a smerovníku Riedka. Tu som zažil niečo, čo som dúfal, že už nikdy nezažijem. Plot, tiahnuci sa až po Tŕsie, napustený vysokým napätím. Aspoň to vravela tabuľka. Miestny zemepán tak ohradil svoje pozemky. Právo prvej noci však v obci vraj ešte nemá. Ako nám povedali domáci, bol tu na návšteve už aj pán prezident. Nuž čo, peniaze dokážu mnohé.

V krčme v Tŕstí sme si dali kofolu zo socialistickej 2,5 dcl flašky a výbornú šatôčku plnenú vanilkovým pudingom. Potom sme pokračovali do Podskalia. Vypínajú sa nad ním Veľké skaly, krásne skalnaté veže. My sme navštívili miestneho starostu, ktorý nás pohostil slivovičkou a dal nám 100-ročnú pečiatku miestneho Farského úradu. Škoda, že nebola možnosť prezrieť si kostol sv. Martina. Neďaleko Podskalia sa nachádza RZ Twistovo. Za dedinou sme konečne opustili asfaltku a začali naše druhé dnešné stúpanie. Doslova nás rozosmialo zarastené futbalové ihrisko, z ktorého vyčnievali už len konštrukcie bránok. Tu by bolo sústredenie reprezentantov.

Lúkou sme došli k lesu a ním vyšli do sedla s krížom. Už som ani nerátal, koľký je to dnes. Rozbitou lesnou cestou sme presne s údermi zvonu, oznamujúcimi poludnie, došli do Horného Moštenca. Detičky vystupovali z MHD, ktorá ich doviezla zo školy. Zajtra dostávajú vysvedčenia a mne sa končí dovolenka. Povolili sme v ostražitosti a nevšimli si odbočku zelenej. Na konci dediny sa nám už nechcelo vracať a tak sme po asfaltke a už v priam vražednej horúčave došli cez Dolný Moštenec do Považskej Bystrice. Keď som tu bol naposledy, ešte premostenie nebolo spojazdnené. Dnes je funkčné a tvorí zaujímavú dominantu mesta.

Kofola, pečiatka a záverečná klasická fotka na stanici. Po Lednickom nezdare sa nám táto trasa vydarila. Či budú ešte nejaké v tomto roku, ukáže zdravotný stav otca, ktorý sa u nás zotavuje po ťažkej operácii. Človek by však mal vždy veriť.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek