
Túra Útek z Kysúc
Naplánované sme to mali skvele. V tradičnej dvojke prebehnúť Kysuce od severu k juhu a tak uzavrieť jednu líniu a to z Trojmedzia do Kasární. Plán trasy bol následovný: Hrčava – Čierne pri Čadci – Chata Košice – Beskydok – Čadca – Husárik – Vrchrieka – motorest Melocík – Kasárne – Velké Karlovice. Dopadlo to však úplne inak.
- Vzdialenosť
- 14 km
- Náročnosť
- mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
- Čas
- 2 dni
- Obdobie
- leto – 12.07.2010
- Pohoria
- Západné Beskydy (Jablunkovské medzihorie), Kysucké Beskydy (Javorský Beskyd), Kysucká vrchovina
- Voda
- Čierne pri Čadci (pohostinstvá), Čadca-Čadečka (krčma Múzeum), Nová Bystrica-Vychylovka-Rycierky (Múzeum kysuckej dediny-krčma)
- Nocľah
- Čadca, mestská časť Čadečka (bivak)
- Doprava
- Čadca (vlak, bus) - Čierne pri Čadci (vlak, bus)
Čadečka (bus) - Čadca (vlak, bus), Čadca (vlak, bus) - Nová Bystrica, Vychylovka, Rycierky (bus)
- SHOCart mapy
-
» č.1077 Kysucké Beskydy, Kysuc (1:50.000)
1. deň
Čierne pri Čadci-zastávka – lyžiarsky bufet Kolotoč – Chovancovci – Tri kopce – Liesková – rázcestie za Lieskovou – Beskydok (sedlo) – Čadca, mestská časť Čadečka, osada Kráľovci (krčma Múzeum)
Keď sme v pondelok 12. 7. o 11.45 h vystupovali v Čiernom pri Čadci z autobusu, teplomer ukazoval nádherných 32 °C a po piatich hodinách cestovania sme teda zamierili rovno do miestnej krčmy, kde sme doplnili tekutiny a prehodnotili náš plán. Ten pôvodne počítal s tým, že si tu necháme odložené batohy a vybehneme tých 800 m do Hrčavy, aby sme skutočne spojili nami prejdené trasy.
Ale kysucké trópy nás odradili a tak po osviežení vynechávame túto časť a vyberáme sa na cestu. Tá najprv vedie okolo Jednoty a neznačkovanou asfaltkou stúpa okolo chaty pri vlekoch s bufetom, ktorému miestni hovoria „Kolotoč“ (zatvorené), stále hore a hore až po ďalšiu chatu-krčmu, ktorá samozrejme otvára až od 14. hodiny a okrem toho má v pondelok sanitárny deň. No čo už narobíme. Slnko nám vypaľuje diery do hlavy a pot z nás leje cícerkom. Kúsok nad chatou konečne stretávame zelenú značku idúcu zo železničnej stanici Čierne pri Čadci a točíme do lesa.
Stúpanie pokračuje. Na severe sa nám otvárajú krásne výhľady a vo chvíľach, kedy nám netečie pot do očí, ich naozaj obdivujeme. Lúčnou cestou pokračujeme ďalej. Batoh sa mi lepí na chrbát ako policajt na asfaltku a i sebe premyslenejší odvetrávací systém je nanič. Naša predstava, že v tejto výške (cca 800 m) bude páľava znesiteľnejšia, sa vytráca a s ňou aj náš elán. Chlípeme vodu ako mach pri potoku a ona tá voda len cez nás preletí a zmáča naše oblečenie.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Dostávame sa na stretnutie s červenou značkou pri kóte Tri kopce, kde sú dva kríže a na lavičkách oddychujeme. Krajina je tu naozaj krásna, lenže pomaly, ale isto ju prestávame vnímať. Postupujeme po červenej a zelenej až ku kóte Liesková, kde je na vrchu vojenský objekt a tu aj strácame značku. Vraciame sa nazad a zisťujeme, že značka vedie vpravo krížom cez cíp lesa. Hasíme si smäd čučoriedkami a občas aj nejakou jahôdkou, ale nič napomáha. Po chvíli zelená značka odskočí vľavo a my sa po červenej spúšťame do sedla Beskydok. Už nemáme takmer žiadnu vodu a naša perspektíva je mizerná. V sedle vidíme vľavo na ceste chaty a tak kráčame k nim a pýtame sa miestneho chatára na vodu. Ponúka nám svoju, ale nevie nič o vode na ceste.
„Ale môžem vám ukázať skratku do dediny, kam aj ja chodím do krčmy“, hovorí ten pokušiteľ a my ako jeden muž sme rozhodnutí. Spúšťame sa skratkou dolinôčkou vpravo a o 20 minút sme na kraji dediny, kde hrdo svieti krčma Múzeum. Je 16.30 a my sme v Čadečke. Tak veru takto sme si to nepredstavovali. Napájame sa litrami kofoly, konečne aj niečo zjeme, lebo doteraz sme nemali na jedlo ani pomyslenie a napriek tomu, že už aspoň pol hodiny sedíme v krčme, pot z nás stále leje a leje. Totálne prehriaty organizmus. Po asi 1,5 hodine sa dostávame takmer do normálu, balíme sa a spúšťame sa asfaltkou dolu. Náš plán je totálne zmenený. Ideme si nájsť nejaké miesto na spanie a zajtra ideme do skanzenu vo Vychylovke. Nachádzame peknú lúčku asi 70 m nad cestou, kde si staviame prístrešok proti rose a večer robíme aspoň malý oheň.
2. deň
Múzeum kysuckej dediny vo Vychylovke
Ráno, bez raňajok kráčame už o 7.45 k najbližšej zastávke autobusu. Ten nás odvezie do Čadce a odtiaľ zasa do Novej Bystrice, časť Vychylovka, osada Rycierky. Zo dva km po asfaltke a sme v skanzene. Najprv sa ideme konečne najesť. Halušky, cesnaková polievočka, pivko, kávička a už sme zasa vo forme. Naviac sa spúšťa búrka a dúfame, že by mohla ochladiť vzduch. Ale kdeže. Len sa zvýšila vlhkosť, ale spara je stále rovnaká. Motáme sa po skanzene a čas sa vlečie ako smola.
A potom to padne: "Čo teraz?" Náš entuziazmus je v háji a naše ciele ešte ďalej. A tak padá rozhodnutie: "Balíme a ideme domov."
Tak skončilo to, čo sme mali tak bezchybne naplánované a na čo sme sa tešili. Skutočne sme nezvládli horúčavy. Či už je to naším vekom, alebo čím. Jednoducho, bolo to na nás príliš. A tak si len povieme, že čo by nám teraz odporučili tí, čo hovoria: "Neexistuje zlé počasie, len zlá výbava."