Trasa

Rázc. pod Ostrým kameňom – Ostrý kameň – Záruby – Čertov žľab – Čelo – Veterlín – Brezinky – rázc. pod Ostrým kameňom

Dlhé slnečné letné dni sú samy o sebe dostatočne dobrým argumentom na dlhšie či vzdialenejšie výlety. Predovšetkým pre nás neľúbiacich skoré vstávanie. Destinácie ako Záruby či Veterlín sa stávajú výsostne letnou destináciou, kedy ani vzdialenosť 70 kilometrov neznamená vstávanie ešte pred andulkami.

Ostrý kameň

Autíčko sme nechali oddychovať pod stromom pod Ostrým kameňom a vybrali sa po červenej značke hore. Oproti prvému pokusu o absolvovanie výstupu spred niekoľkých rokov sme boli tentokrát výrazne úspešnejší, keďže sme červenú bez akýchkoľvek problémov našli. Naopak, náš prvý pokus sa vyznačoval úplne najpriamejším výstupom na Ostrý kameň. Určitá, menej zdatná časť vtedajšej výpravy s nami odvtedy na žiadnu túru nešla. Teraz sa naša tradičná zostava, naopak, rozrástla o fyzicky podstatne výkonnejšieho člena, takže výstup na Ostrý kameň prebiehal bez väčších problémov či zaváhaní i napriek tomu, že výškové metre pribúdali pomerne svižne. Vďaka "usilovnosti" lesníkov sme si dokonca počas výstupu mohli vychutnať i pekný výhľad na vodnú nádrž Buková.

Čoskoro sme vstupovali do útrob hradu z 13. storočia, nachádzajúceho sa v nadmorskej výške 510 m. Svojmu účelu slúžil až do 18. storočia, kedy stratil na význame a odvtedy chátra. Romantiku hradných zákutí sme si nechali na inokedy a zamierili priamo na najvyššie miesto zrúcaniny, odkiaľ sa ponúka pekný výhľad na priehradu Buková, Záhorskú nížinu, ale i na moravskú Pálavu. Po krátkom kochaní sa, okorenenom minihorolezeckým výstupom na hradný múr, sme sa vydali v ústrety najvyššiemu vrchu Malých Karpát.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Záruby

Výstup na Záruby je z tejto strany veľmi príjemný. Cesta vedie po skalnatom hrebeni s výhľadmi na Čelo a predovšetkým na bližší Veterlín. Čelom vzad je zas Ostrý kameň a za ním časť Záhorskej nížiny. Taktiež skalky na hrebeni sa starajú o to, aby nebolo stúpanie jednotvárne. V príjemnom rozhovore ubieha cesta rýchlo, prerušuje ju len jeden nešťastník kúsok pred vrcholom, ktorý, smerujúc na Bukovú, chce vedieť, či je ešte ďaleko do Smoleníc. Nuž, týmto smerom veru áno. Snažíme sa ho teda presvedčiť, že Smolenice sú tam, odkiaľ ide. On sa nám na oplátku pokúša vysvetliť, ako vyzerá Smolenický hrad. Až keď vyberieme mapu a natočíme mu ju tak, aby pochopil, čo kde je, uverí nám, že ide zlým smerom. Namiesto poďakovania len „u nás máme aj tak ľepšie“ a už sa valí späť. Nuž, proti gustu žiaden dišputát.

I napriek tomu, že niekde inde majú „ľepšie“ hory (alebo možno len „ľepšie“ značenie) si vrchol Zárub vychutnávame. Čo na tom, že tu nie je takmer žiadny výhľad. Pod vrcholovou skalou sa dobre leží i sedí, jednoducho krásne miesto na obed. Kúsok od vrcholu si všimnem papierik prišpendlený ku stromu. Na ňom je fotka Jozefa Fraklu – Ďžona – milovníka prírody aj s dvomi dátumami. Uvažujem, prečo je práve tu. Viem, že na to neprídem, takže môžem len hádať.

Čelo

Najedení a oddýchnutí sa vydávame na pomerne strmý zostup po zelenej turistickej značke smerom na Čertov žľab. Tam však nedôjdeme, keďže len čo zostúpime do sedla, zbadáme v medvedích cesnakoch vyšliapanú cestu na náprotivný kopec, ktorým nie je nič iné, než Čelo. Zo zostupového „módu“ prelaďujeme na výstupový a celkom pekne vyšliapanou cestičkou stúpame sebavedomo hore. I napriek zákazu je dvojvršie (či skôr dvojkopec) zjavne celkom hojne navštevované. Ani „vrcholová kniha“ pri Hačovej jaskyni s množstvom fotiek a informácií o tamojších podzemných priestoroch pravdepodobne nie je prichystaná pre miestne srnky, muflóny a diviaky. Dozvedáme sa napríklad, že sa nachádza v nadmorskej výške 690 metrov (pričom vrchol Čela má 716 m n. m.), bola objavená 4. 2. 2001 Milošom Hačom, doteraz zistená dĺžka je 660 a hĺbka 75 metrov a nachádza sa v národnej prírodnej rezervácii Záruby s 5. stupňom ochrany. Nechýba mapka jaskyne, ako aj fotky vnútra, prípadne z iných jaskýň v Plaveckom krase aj so základnými informáciami. Dodatok o zákaze vstupu je vďaka uzavretému vchodu skôr pro forma. Pri pohľade na akúsi dieru v zemi zakrytú deklom pripomínajúcim puklicu na veľké auto, prípadne poklop kanálu, je vstup do jaskyne tým posledným, čo ma láka.

Po „prečítaní“ vrcholovej knihy, ktorá bola vraj kedysi na vrchole Čela (716 m n. m.), pokračujeme ďalej, až vrchol skutočne dosiahneme. Z jeho lúk sa otvárajú výhľady na juh a juhovýchod, takže vyberáme malú mapu Malých Karpát a zisťujeme, čo všetko vidíme. Po viac či menej úspešnom pátraní sa dávame na zostup do sedielka medzi Čelom a Veterlínom. Terén je prevažne kamenistý, miestami „ozvláštnený“ rôznymi rastlinami. Po chvíli sa pred nami zjavuje drevený plôtik ohradzujúci akúsi jamu v zemi. Rastlinky rastúce na jej okraji sú však rozbujnené, takže do vnútra nie je takmer vôbec vidieť. Po niekoľkých pokusoch o zistenie hĺbky pomocou kamienkov aktivitu vzdávame a pokračujeme po hrebeni ďalej na západ.

Veterlín

Čím sme k Veterlínu (723,5 m n. m.) bližšie, tým je cesta strmšia. Kamenistý povrch sa nemení. Nachádzame ale miesto, z ktorého je výhľad na Záruby a Ostrý kameň. O pár rokov, keď tamojšie stromy ešte trošku podrastú, to už nebude. Ostrý kameň my menší beztak vidíme len s horkou biedou. Stúpame teda na jeden vrcholček za druhým a hodnú chvíľu očakávame posledný, pravý, s lúčkou, výhľadom a vrcholovou knihou. Čoskoro sa nám aj tento sen plní. Vrchol máme len pre seba. Kvôli 5. stupňu ochrany by to človek aj očakával, no pravdu povediac, na Čele a Veterlíne sme stretli výrazne viac ľudí, než na Zárubách či Ostrom kameni dokopy. Vychutnávame si teda krásu a pokoj čarovného miesta a zvažujeme zostupové cesty. Ako najmenšie zlo sa javí pokračovanie hrebeňa na juhozápad, kde sa črtá cestička.

Zostup

Čo sme si zaumienili, to sme aj spravili. Spočiatku nás viedol chodník, ten sa postupne strácal, až sme napokon išli len „za nosom“. Vedeli sme zhruba, ktorým smerom chceme ísť, takže sme sa len prepletali halúzkami, rastlinkami a kamienkami a hľadali najschodnejší terén. Zaspomínali sme si tiež na časy, kedy sme sa v týchto miestach snažili nájsť jaskyňu Malá skala. Naivne sme verili klasickým mapám od VKÚ Harmanec, takže sme na určenom mieste preliezli takmer každú skalku. Samozrejme bezvýsledne. Keď sme si neskôr prečítali, ako sa ku nej dostať, pochopili sme, že sme hľadali dosť výrazne vedľa. V každom prípade nájdenie jaskyne Malá skala je jednou z malých výziev, ktoré majú pre nás Malé Karpaty nachystané.

Tentokrát sme sa ale hľadaním jaskyne nezdržiavali a išli sme priamo dole. Zanedlho sme narazili na asfaltovú cestu, ktorú sme prekrižovali a po chvíli našli červenú značku. Tá nás potom pohodlne doviedla cez Brezinky s polorozpadnutými budovami k pokojne čakajúcemu autíčku pod Ostrým kameňom. Pri ňom sme zavŕšili pekný výlet a už nás čakalo len 70 kilometrov späť domov do každodennej reality.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek