Trasa

Červený Kláštor, kemping – Pieninská lávka ponad Dunajec – Sromowce Niżne – Sromowce Średnie – Sromowce Wyżne, osada Kąty – źródło (prameň) – Przełecz Trzy kopce – Kozia Góra – Przełecz Osice – Majerz (salaš) – Czorsztyn, časť Nadzamcze – Zamek Czorsztyn (ruiny hradu) a späť do Červeného Kláštora

Po rozložení stanu, zjedení obeda a prerátaní časových údajov sme sa rozhodli práve pre túto voľbu trasy. Bolo dosť možné, že sa budeme vracať už za súmraku, a tak obúvame ľahké topánky, pretože sme plánovali asfaltové úseky ciest prejsť rýchlym tempom. Jediné miesto, kde sa zastavujeme, je na Pieninskej lávke ponad Dunajec, z ktorého si vychutnávame pohľady na Tri koruny (Trzy Korony) a tešíme sa na zajtrajší výstup na ne a tiež na Sokolicu.

V dedinke Sromowce Niżne (Nižné Sromovce), ktorá je posiata kempami a privátmi, odbočujeme hneď za lávkou doľava, smerom na Sromowce Wyżne (Vyšné Sromovce). Sledujeme plte plaviace sa po Dunajci a bez prestávky ukrajujeme z cesty. Cesta sa v poobednajšej páľave zdá byť nekonečná, hoci to je len pár kilometrov. Nevieme sa dočkať lesného chládku. Konečne nachádzame červenú značku, ktorá bočí priamo do kopca okolo skupinky domov osady Kąty. Hneď pri vstupe do lesa nás víta húf dotieravých komárov a ľadová voda zo studničky (źródło). Neváhame a naberáme si do fľaší. Pred nami je asi hodinové stúpanie do kopca až k smerovníku v sedle Tri kopce (Przełecz Trzy kopce). Sprvu je cesta pohodová s miernym sklonom a nie je problém ju zvládať.

Prechádzame krásnymi vykosenými lúkami so stohmi sena. Núkajú sa nám prenádherné výhľady a to sme vystúpali len pár desiatok metrov. Priamo pred nami sa na ceste pasú ovce a aby sme sa dostali, kam potrebujeme, musíme prejsť priamo cez ne. Cesta naberá strmosť a fučím ako stará lokomotíva. V tieni je to znesiteľné, ale v úsekoch, kde páli slnko, sa mi z čela lejú potoky potu. Po necelej hodinke sa ocitáme na hrebeni a s dobrým pocitom si sadám. Uľaví sa mi, lebo už nás nečaká žiadne prudké stúpanie, teda až pri návrate. Hrebeňom, tentokrát už po modrej značke, sa uberáme ponad dedinku Haluszova a vychutnávame si parádne rozhľady. Mrzí nás trocha opar nad krajinou, ale aj blízke okolie je naozaj nádherné a tak častokrát nehybne postávame a obdivujeme krásy krajiny.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Čas nás súri, ale miestny kľud, stohy sena, pasúci sa dobytok a ovce, cvrkot lúčnych koníkov a nehybný horúci vzduch nás nútia vychutnávať si celé divadlo do posledného dúška. Okolo kopca Kozia Góra sú roztrúsené malé políčka, vykosené lúky, pracovité ženy s hrabľami a muži kosiaci voňavú trávu. Moje najkrajšie spomienky na detstvo sa mi razom vrátili v tej najintímnejšej a zároveň tej najhmotnejšej podobe, aká je možná. Cesta pomerne prudko klesne a hneď naberá vodorovný smer, spevnenou cestičkou prechádzame ešte pár minút lesom, až sa ocitáme na asfaltovej ceste v sedle Osice (Przełecz Osice), ktorá križuje našu trasu. Na druhej strane asfaltky sa rozprestiera velikánska zelená lúka Majerz s bielymi fliačkami uprostred. Ovce a päť veľkých ovčiarských psov. Psy štekali už zdiaľky a moje obavy nás prinútili kráčať radšej pomimo značenej cesty, kedže tá viedla priamo popri psoch.

Mapa sľubovala na vrchole tejto veľkej lúky ležiacej na vrchole kopca parádny výhľad, a naozaj. S nadmorskou výškou 689 metrov nad morom to nie je bohviečo, ale panoramatický rozhľad, pričom vidno Tatry, Pieniny aj na Čorštýnsku priehradu (Jezioro Czorsztyńskie) je naozaj úchvatný. Odtiaľ je to už len ľahkým terénom do Czorsztynu (Čorštýnu) čoby kameňom dohodil. Prechádzame ešte okolo salaša, z ktorého neskutočne krásne voňali údené syry a oštiepky a ktovie čo ešte. Slinky sa nám zbiehali, ale my už sme raz takí, že šetríme, kde sa len dá a tak radšej len zrýchlime krok, aby nás nedráždili tieto vône.

V dedinke Czorstyn (Čorštýn) nie je kam zablúdiť, značenie ja fakt dobré. Ostali sme iba trocha zarazení tým, že poväčšine, ak chceme navštíviť nejaký hrad, treba si to vyšliapať do kopca a tu len stále z kopca. Odkedy sme vstúpili do dediny, sme klesali. Pri Čorštýnskom hrade (Zamek Czorsztyn) bolo dosť rušno, čo nás vytrhlo z tej pohody, ktorá bola v lese a na lúkach. Plno detí, stánkov s hračkami a občerstvením, dôchodcovia...
Platíme 1,- € za vstup na ruiny Čorštýnskeho hradu (Zamek Czorsztyn). Mali sme trocha obavy, či nebude problém, že máme len eurá, ale je zjavné, že Poliaci sú už zvyknutí na slovenských turistov. Prezeráme hrad, hoci to nie je to pravé orechové, čo nás ťahalo do Pienin, ale príjemné rozhľady na Čorštýnske jazero (Jezioro Czorsztyńskie) nám to vynahradili.

Nebol čas zdržiavať sa, pretože čas už bol pokročilý a nás čakal ešte návrat po vlastných stopách. Rýchlo hádžeme do seba nejaké jedlo a už šliapeme späť hore kopcom. Obaja sa neskutočne tešíme na ľadovú vodu v studničke, ktorá nás čaká pod Tromi kopcami, ale to je ešte poriadne ďaleko. Akosi sme už aj prestali vnímať okolie, len sme ukrajovali z cesty najrýchlejšie, ako sa dalo. Jediné miesto, kde sme spomalili, bolo opäť pri salaši, keď sa k nám rozbehol veľký biely ovčiarsky pes. Zdiaľky nás „upokojoval“ hlas poľského pastiera: „Šmelo, šmelo!“.

Na konci lesnej cesty si naberáme ľadovú vodu a vzdávame hold tejto delikatese, ako už dlho nie. Veď už hodnú chvíľu sme nemali čo piť a v ústach bolo sucho ako v dobre vyhriatej rúre. Opäť obúvame ľahké topánky a už za súmraku sa vraciame späť.

Táto trasa nie je taká frekventovaná, ako známe trasy v Pieninách, ale naozaj má čo ponúknuť. Parádne výhľady, malé políčka v krásnej prírode, rozkvitnuté lúky atď. Trasa nie je ani náročnou, až na pár úsekov, kde treba stúpať do kopca, ale správne rozloženie síl a dostatok vody dopraje každému vychutnať si túto krásnu, tak trošku oddychovú trasu. Nám trasa trvala približne 6 hodín, aj s prehliadkou hradu. Údaj o kilometroch je len približný, pretože sme dosť veľa kráčali neznačenou cestou.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek