Trasa

Dargov – Lipov kameň – Onderkove skaly – Onderkov kameň – hrad Parustan – Dargov

Pomalý úvod

Dovolenkové ranné ničnerobenie a snaha vyhnúť sa rannej špičke na hlavnom cestnom ťahu spôsobia, že k futbalovému ihrisku v Dargove prichádzame až o pol jedenástej. Na prekvapenie však nemáme kde zaparkovať. Hubárska horúčka vypukla naplno a v okolitom lese to je aj vidieť. Túru začíname draním podrážok na lesnej asfaltke, no v riedkom lese sa okolo nás potulujú ľudia s prevažne plnými košíkmi.

Na Lipov kameň

Hubárske korzo našťastie netrvá dlho a po odbočení na križovatke už stretávame len niekoľko miestnych áut a konečne si užívame ticho a samotu lesa. Asfaltka už ale trvá trochu pridlho a tak odklon na zvážnicu padne vhod. Cesta je síce rozbitá od ťažby dreva a má šírku bežnej cesty I. triedy, ale konečne stúpa. Stretávame tu posledného hubára, ktorý potvrdzuje staré legendy o firemnej Fabii ako najlepšom offroade. Poslušne naberáme výškové metre, občas očkom mrkneme na opustené suchohríby a neposlušne odmietam nakladať ich do batoha. Na huby sa predsa chodí s košíkom.

Takmer som zabudol sledovať mapu v GPS-ku a tak na poslednú chvíľu odbočujeme na staručkú zvážnicu do prudkého stúpania k nášmu prvému geocachingovému cieľu – Lipovmu kameňu. Slniečko aj cez stromy pripeká a tak sa skracujúcej vzdialenosti celkom teším. Ani sa nenazdám a stojíme pri asi 10 metrov vysokom skalnom prahu s celkom peknými vežičkami. Vypadané bloky kameňa a množstvo balvanov pod nohami dodávajú miestu zaujímavý nádych. Zelené lístie však blokuje snahy o vyfotenie celku. Splníme si svoje geocachingové povinnosti a volíme ďalší postup.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na Onderkove skaly

Mali by sme sa presunúť presne na opačný svah doliny takmer oproti nám. Zliezať dole a potom rovno nahor sa nám ale vonkoncom nechce. Malá obhliadka terénu a rozhodujeme sa ísť po vrstevnici do blízkeho záveru doliny a odtiaľ po protiľahlom svahu. Riedky les je starým lístím pokrytý len v tenkej vrstve a tak sa nám ide pohodlne. Prichádzame však k pásu mladiny, ktorý nás núti prehodnotiť plány. Rovno nadol je ťažbou vydretý pás a dole viditeľná cesta dolinou. Je rozhodnuté. Zliezame a zisťujeme, že sme na krížení s potokom, kde máme aj tak odbočiť. Malá lúčka s pohodlným sedením na spadnutom buku a čas poludnia rozhodnú o mieste dnešného pikniku.

Makovník sa už pokaziť nestihne, takže sa vrstvou malinčia predierame po slabučkom chodníku do kopca. Pomedzi lístie už vidieť ďalšie skalné mestečko. Balvany veľkosti osobného auta sú rozhádzané pomedzi stromy pod výraznými skaliskami nad našimi hlavami. Hľadanie kešky nám tentokrát zaberie poriadny kus času, ale predsa len sme nakoniec úspešní a môžeme spokojne poškuľovať po výstupovej trase na skaly, z ktorých by mal byť výhľad. Z pravej strany nachádzame široký žľab a tak sa s pomocou paličiek presúvame nahor. Po chodníčku na hrane skál sa vraciame asi 200 metrov na vyhliadkový záver. Poskytne nám síce pomerne zarastený, no dostatočný výhľad na Východoslovenskú nížinu až niekam po výbežky Tokaja. Ohnisko a akési zvyšky po táborisku prezrádzajú, že miesto sa teší obľube. Nanešťastie so všetkým, vrátane plechoviek od piva.

Na Onderkov kameň

Z vyhliadky sa rozhodujeme pre pokračovanie po riedko zalesnenom hrebeni takmer priamo na sever. Srnčie chodníčky sa tu všelijako krížia, no ani zvieratká nie sú hlúpe a tak hlavný smer ide priamo po vrchu. Prekračujeme popadané konáre, občas v kraťasoch nadávame na žihľavu, ale pohodlne napredujeme po stále sa zužujúcom chrbte, ktorý pre nás tentoraz končí kamennou mohylou, na vrchole ktorej sa týči kamenný monolit. Naozaj krásne dielo prírody uprostred lesov, odkiaľ je však iba obmedzený výhľad na zelený hrebeň oproti. Vôbec to však neprekáža. Chvíľu prekutrávame dutiny medzi balvanmi, zapíšeme svoju návštevu v ďalšej keške a vydávame sa smerom k dnešnému poslednému cieľu.

Hrad Parustan

Pokračujeme hrebeňom a pomaličky klesáme. Zdanie odľahlosti a nedotknutosti však vzápätí narúšajú kopy železného odpadu. Bližší pohľad prezrádza, že ide o staručké nábojnice do dela (znalci nech ma nehania za moje laické vyjadrenie) a prehrdzavené zvyšky pripomínajúce bandasky. Rozhliadnutie po okolí s množstvom vykopaných jám a rovnakou scenériou kôpok deravých valčekov prezrádza, že zberatelia s detektormi už majú lokalitu prehrabanú priam dokonale. Verím, že naozaj dokonale, lebo myšlienky na zabudnuté míny mi na pár sekúnd zamestnajú hlavu.

Po ľavej hrane hlbokého zárezu prudko klesáme na sútok potokov. V týchto miestach už neodolám svojej polovičke a začneme si batôžky plniť urastenými dubáčikmi. Prudkým zárezom sa dostaneme na rozbitú lesnú cestu, chvíľu ešte klesáme a na križovatke s asfaltkou odbočujeme doprava, aby sme veľkým oblúkom opätovne vyšli nahor vedľajšou dolinou k poľovníckej chatke s rázcestníkom. Tabuľky z roku 1981 už niečo zažili a významová odbočka nás ťahá na cestičku na neďaleký pahorok. Po 300 metroch ale zisťujeme, že asi niečo nie je v poriadku, lebo nejdeme nahor, ale iba okolo. Takže sa stočíme a škriabeme sa priamo na vrchol. Po prekonaní priekopy a zvyšku obranného valu sa ocitáme na samotnom hrade Parustan. Teda toho, čo ostalo. Spomínaná priekopa, malé zvyšky múrov a kruhové základy uprostred. Stromy maskujú skutočnú veľkosť areálu a veruže by sme sa potešili informačnej tabuli, ktorá by nám prezradila viac. Neprekáža, ujo Google nám neskôr poradil aspoň základné informácie, že sa nachádzame v areáli Braničevského hradu z 13-teho storočia, ktorý však už o storočie neskôr, po mnohých výmenách pánov, zanikol.

Návrat

Na hrade objavujeme stratenú žltú značku a po strmom chodníku klesáme naspäť k chatke. Teraz vidíme, že sme chybne odbočili rovno pri rázcestníku. Obzriem si ešte chatku, zistím, že okrem latríny a lavičiek nemá čo ponúknuť. Samotný objekt je zamknutý a strieška nad terasou je rozobratá. Keďže sme telefonicky odvolaní do Košíc a čas už pokročil, tak zrýchľujeme krok a ideme naspäť po ceste. Na križovatke, kde sme pred hodinkou odbočili, ešte narýchlo prezriem maličkú chatku. Napodiv je otvorená. Vnútri je stará posteľ, stôl, stolička a skriňa. Bohužiaľ však aj značný neporiadok a cez otvorené dvere nafúkané lístie. Rebrík sa mi zo steny skladať nechce, takže povalu už neskúmam a idem hltať kilometre asfaltky naspäť k autu.

Cestu nám ešte spríjemní prechod NPR Bačkovská dolina. Chránia sa tu pôvodné listnaté porasty so vzácnou faunou. Pre nás je však na prvý pohľad viditeľný len kratučký kaňonovitý úsek cesty, cez ktorý prejdeme v priebehu chvíle. Minieme studničku a túru ukončíme premýšľaním nad účelom poriadnej kopy čerstvo nazbieraných plávok, ktorá je pohodená v kroví pri ceste.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek