Trasa

Hinterstoder – horská chata Prielschutzhaus (nocľah) – kotol Kühkar – sedlo Brotfallscharte – vrchol Grosser Priel – sedlo Fleischbanksattel – pliesko – horská chata Pühringer Hütte (nocľah) – pliesko – sedlo Temlbergsattel – horská chata Prielschutzhaus – Hinterstoder

Príchod

Cesta z Bratislavy ubieha rýchlo a vo veľmi zábavnom duchu. Po zhruba troch hodinách parkujeme vozidlo na takmer zaplnenom parkovisku v dedine Hinterstoder. Nasleduje tradičné prezliekanie a prebaľovanie a okolo štvrtej vyrážame na chatu Prielschutzhaus, kde plánujeme stráviť prvú noc. Spitzmauer, ktorý dominuje pohľadu na Totes Gebirge pri výstupe z tejto strany, je zahalený v oblakoch a dúfam, že predpoveď počasia bude pravdivá a hory nás cez víkend potešia teplými slnečnými lúčmi.

Výstup na chatu prebieha v rezkom tempe, trasa je podrobne popísaná v článku od Miša Bukvaia. Na Prielschutzhaus prichádzame tesne pred zotmením a aj napriek veľkému množstvu nocľažníkov dostaneme izbu, v ktorej sme sami traja. Večer sa nesie v ešte zábavnejšom duchu ako cesta, o to horšie je však ráno.

Vrcholový útok

Na Grosser Priel vyrážame až okolo desiatej, každý bojuje s opicou vlastným spôsobom, ale našťastie sa nemáme kam ponáhľať. Keďže väčšina nocľažníkov vyrazila dávno pred nami, vystupujeme prudkými serpentínami prakticky sami. Grosser Priel aj Spitzmauer sú stále zahalené v oblakoch, vietor chvíľami do chladnej hmly zahalí aj nás. Asi o hodinu a pol sme v kotli Kühkar. Vystúpame približne stometrovým snehovým poľom a sme pod sedlom Brotfallscharte. Tu nás čaká trochu náročnejší úsek, asi dvesto výškových metrov občas istených oceľovými lanami.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Bez problémov úsek zvládame a pohľad z Brotfallscharte do „útrob“ planiny nám rovnako ako pred dvomi rokmi vyrazí dych. Z výšky 2200 metrov sa planina javí ako rovná placka posiata fliačikmi snehu a obkolesená mohutnými hrebeňmi hôr. Chvíľu sa kocháme, keď nám však oblaky zakryjú výhľad, pokračujeme v miernom stúpaní na vrchol. Na záver výstupu ešte prekonáme pomerne vzdušný hrebienok a sme pri vrcholovom kríži. Ten je obsypaný davom prevažne českých turistov, preto sa nezdržujeme, urobíme niekoľko vrcholových fotiek a dávame sa na zostup. Na smerovníku, pri ktorom odbočujeme z výstupovej trasy, ma prekvapuje nálepka hiking.sk.

Mordor

Oblaky sa postupne rozpadajú a pred nami sa objavujú ďalšie časti Mŕtvych hôr. Netušil som, že planina je taká obrovská. Po krátkom odpočinku prichádzame do sedla Fleischbanksattel, tabuľka hovorí, že do cieľa, ktorým je chata Pühringer Hütte, nás čakajú už len tri hodiny. Sladká nevedomosť. Planinou preto postupujeme pomaly, každú chvíľu sa zastavujeme, fotíme a nestačíme sa čudovať. Chodník vedie suťou, chvíľami po kameňoch a chvíľami po obrovských vápencových platniach. Tie sú prerušované hlbokými puklinami, ktoré sú občas také hlboké, že vyzerajú ako brána do pekla.

Zmizla akákoľvek vegetácia, o ľudskej prítomnosti svedčia iba značky a niekoľko stôp v snehu. Väčšina turistov sa z Prielu vracia výstupovou cestou, prípadne odbočí v sedle ku chate Welser Hütte, preto sme tu dole úplne sami. Značenie je našťastie husté, orientácia by bez neho bola dosť náročná. Všade naokolo môžeme vidieť všetky možné krasové javy ako škrapy, závrty a ktovie čo ešte. Do Totes Gebirge by mali všetci študenti geológie povinne chodiť na exkurziu. Planina je úplne bez vody, všetka steká cez pukliny do jej hlbokých útrob. Začíname si pripadať ako v inej krajine. Totes Gebirge si svoje meno plnou mierou zaslúžia, už pred zostupom sme planinu prekrstili na Mordor.

Iná planéta

Po ľavej strane sa týči mohutná pyramídu Temlbergu a postupne sa pred nami otvárajú časti planiny, ktoré nebolo z Prielu vidieť. Na chvíľu sa zjaví aj zelená farba v podobe zakrpatených bodliakov. Okrem stáda kamzíkov, ktoré sme videli kúsok pod Prielom, sú malé žlté slimáky asi jediné živočíchy, obývajúce túto pustatinu. Pred nami vidíme horu, na ktorej sú akoby poukladané kamenné dosky, prechádzame cez kamene, v ktorých je v pásoch „zapečená“ hornina tehlovej farby. Už nie sme v inej krajine, my sme sa asi preniesli na inú planétu.

Okrem toho sme asi prekročili bludný bodliakový koreň, šliapeme už viac ako štyri hodiny a po chate alebo mieste, kde by mohla stáť, nikde ani chýru, nieto ešte slychu. Všade navôkol iba kamene, skaly a chvíľami aj šutre. Trochu nádeje v nás vykresá jazierko, ktoré sa hlboko pod nami objaví, ale nádejáme sa márne. K jazierku prudko klesáme. Tesne pred ním stretávame podivného turistu, ktorý nám hovorí, že na chatu je to ešte hodina. Podivný je najmä preto, že je sedem hodín, začína sa stmievať a on ide do Mordoru úplne naľahko. Jazierko vôbec nie je na našej mape a niekoľko minút pochybujem, či vôbec ideme správnym smerom.

Podivný turista našťastie vôbec nemá časový odhad. Od jazierka stačí prejsť dvadsať minút príjemným chodníkom bez kameňov a sme na Pühringer Hütte. Tá je omnoho menšia ako Prielschutzhaus. Izba, v ktorej spíme, má 24 postelí a takmer všetky sú obsadené. Teplá polievka a studené pivo veľmi potešia naše unavené telá, tentoraz príliš neponocujeme a skoro sa odoberáme spať, lebo zajtra nás čaká cesta celou planinou naspäť. Oveľa atraktívnejšou alternatívou by bolo pokračovať do Bad Aussee, prípadne ďalej po diaľkovej trase Via Alpina, ale na to nemáme čas ani dopravný prostriedok na odvoz.

Návrat cez planinu

Budíme sa do chladného rána, v noci mrzlo, ale modra obloha svedčí o tom, že nás dnes bude čakať ideálne turistické počasie. Dávame si iba čaj, raňajky necháme na nejaké slnečné miesto na planine. Štart máme rezký, prudké stúpanie od jazierka vybehneme temer raketovým tempom. Ani sa nenazdáme a raňajkujeme na mieste s najkrajším výhľadom široko-ďaleko. V jednej ruke klobása, v druhej anglická slanina, hlboko pod nami malebné jazierko a v diaľke Dachsteinský ľadovec. To všetko pod nádherne modrou oblohou bez jediného oblaku. Toto sú presne tie momenty, kvôli ktorým zbožňujem hory. Ani sa nám nechce ísť preč, ale ak máme byť do večera v Bratislave, mali by sme sa pohnúť.

Takmer až po sedlo Temlbergsattel ideme po rovnakej trase ako včera, ale to jej vôbec neuberá na atraktivite. Máme pocit, že niektoré miesta vidíme prvý raz. Keď odbočíme zo včerajšieho chodníka, zmiznú aj stopy v snehu. Táto cesta je ešte menej populárna ako tá zo včera. V okolí sedla sa opäť zjavuje vegetácia, v samotnom sedle je dokonca zelená lúčka ako stvorená na táborenie. Noc strávená uprostred takejto nehostinnej pustatiny musí byť nezabudnuteľná.

Posledný úsek po chatu Prielschutzhaus vedie popod Spitzmauer, pre mňa jednu z najkrajších rakúskych hôr. Chodník klesá dosť krkolomným spôsobom, skaly sa opäť striedajú zo suťou a snehovými poľami, na chvíľu sa zastavíme, aby sme obdivovali miestne kamzíky a čudujeme sa ako dokážu tieto zvieratá na tak vyprahnutej planine prežiť.

Zostup

Okolo tretej sme na chate a čaká nás najhoršia časť celého prechodu, zostup do Hinterstoderu. Tu si už každý z nás volí vlastne tempo a bojuje so skalami, koreňmi a vlastnými kĺbmi, ako to len ide. Dvojhodinový zostup nám berie všetky sily, ktoré nám za dva dni zostali. K autu prichádzame veľmi ťažkým krokom. Nasleduje už len náznak očisty v ľadovo studenom potoku pri parkovisku a povinný "wiener schnitzel" v dedine. Máme za sebou jednu z našich najkrajších a najbizarnejších alpských výprav.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek