Trasa

Necpalská dolina, Balcierovo – vodopád Revúcky mlyn – ústie Hornoborišovskej doliny – dolina Studené – Chata pod Borišovom – traverz Ploskej – Kýšky – traverz Ploskej – Chata pod Borišovom (nocľah) – Šoproň – sedlo Javoriny – chatka na Suchej – Došná dolina – vodopád v Došnej doline – Chata Havranovo – Šindelná – vodná nádrž v Belianskej doline – Belá-Dulice

Príchod

Je piatok ráno, balím do batohu posledné veci na dvojdňový pobyt v horách. Ešte nevieme, či budeme spať na chate alebo kdesi vonku, tak beriem pre istotu aj karimatku. Odvoz do Necpalskej doliny už máme dohodnutý. Počasie je fajn a autom sa trmácame dolinou, rozbitou asfaltkou. Cestou míňame niekoľko kamenných lavín, ktoré tu spadli po výdatných dažďoch v auguste. Sú to naozaj obrovské masy kamenia, ktoré v tom období zahatali prístupovú cestu na chatu, ale dnes je už všetko spriechodnené.

Prichádzame na koniec asfaltovej cesty do lokality Balcierovo. Tu vystupujeme z auta a chystáme sa na výstup ku chate. Bude to dosť namáhavé, pretože okrem jedla a oblečenia nesieme aj farby, a na batohu mám pripevnený aj hliníkový skladací rebrík. Naozaj, plná poľná.

Lúčime sa so starým otcom, ktorý nás sem doviezol a ťapkáme sa hore cestou, modrou značkou. Onedlho míňame smerovník Balcierovo, kde sa s Milanom na chvíľu zastavíme a zabávame sa pri spomienke na príhodu z minulej jesene, keď sme sa plní elánu, dostali na toto miesto montovať nové tabuľky a zistili sme, že nemáme dosť potrebnú vec na montáž tabuliek – malé sponky. Takže z montáže nebolo nič a tak sme museli naprázdno šliapať naspäť do Necpál. No čo, aj takéto veci sa značkárom stávajú.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pokračujeme ďalej obdivujúc krásny vodopád – Revúcky mlyn, až sa dostávame k ústiu Hornoborišovskej doliny, kde modrá značka odbočuje a stúpa blatistým terénom smerom k Chate pod Borišovom. Po skúsenosti z minulého víkendu, keď sme tu boli opravovať vyvalený smerovník na Ploskej, volíme radšej výstup cez Studené. Pokračujeme teda ďalej zužujúcou sa dolinou prekračujúc výdatnú bystrinu, až sa dostávame pod Ploskú do spomínanej kotlinky Studené, ktorá je v zime veľmi nebezpečná z dôvodu lavín. Na protiľahlom svahu vidno, pokiaľ dosahovala úroveň lavína, ktorá sa tu v minulosti zosypala. Prechádzame cez bučinu a prichádzame na turistický chodník medzi Ploskou a chatou. Tu sa na chvíľu zastavujeme a Milan sa rozhliada po nejakom vhodnom strome na smerovník.

Pokračujeme ďalej a v sedle pod chatou pocítime silný náraz vetra. Už pri stúpaní sme videli rýchlo sa pohybujúce oblaky, tak sme to aj čakali. Fúka dosť silný a svieži juhozápadný vietor. Po príchode na Chatu pod Borišovom, okolo desiatej hodiny, sa stretávame s chatárom Stanom a pýtame sa, či sa tu bude dať prespať. Našťastie na chate je ešte voľné miesto, tak sa ideme hore zložiť.

Nový smerovník a práca na Chyžkách

Po chutnom obede – povestnej kapustnici, ktorá je mimochodom skutočne výborná, sa vydávame hľadať vhodný strom na smerovník bližšie pri chate. Nenachádzame však žiadny vhodný kus a tak sa vraciame k prvému stromu, ktorý sme si vyhliadli cestou na chatu. Je to statný mladý smrek, ktorého kmeň sa v polovici rozdeľuje na dva. Je to ideálny strom na smerovník.

Po obhliadke sa púšťame do opiľovania konárov, aby sme sa dostali ku kmeňu. Je ich naozaj dosť a je to vyčerpávajúce. Na chate sme si požičali obojručnú pílu a onedlho už strom s praskotom padá. Nepadol však presne tam, kde sme chceli, ale nie je to až taký problém. Poopiľujeme ešte zostávajúce konáre a zgúľame kmeň na chodník. Teraz prichádza najťažšia etapa. Premiestniť kmeň ku chate. Sme len dvaja, kmeň je veľmi ťažký a sami to určite nezvládneme. A tak sa vrátime späť na chatu a hľadáme nejakých chlapov na pomoc. Našťastie sa nájdu ochotní páni turisti a ide s nami aj chatár. Pre tlupu chlapov je ťažký kmeň malina.

Za chvíľu je už smerovník pri chate a pomocníkom patrí veľké poďakovanie, lebo bez nich by to určite nešlo. Milan sa púšťa do lúpania kôry. Ja využívam čas a poberám sa s náradím a rebríkom na Chyžky. Prechádzam tam modrým traverzom popod Ploskú, kde sa zastavujem pri výdatnom prameni. Je to naozaj krásny chodník a tomu, komu sa nechce stúpať na vrchol Ploskej, výborne poslúži. Prechádzam zo závetria Ploskej na otvorenú plošinu pri Chyžkách. No strach. Vietor duje ako o dušu a je dosť chladno.

Prichádzam ku smerovníku, ktorý je dosť biedny, tabuľky sú pripevnené šnúrkami, ale aspoň niečo. Vďaka turistom, ktorý sa o to postarali. Rozkladám rebrík, pripravujem pásky a sponky, demontujem poškodené tabuľky. Pripravím si tabuľku s páskou a vystupujem na rebrík. Och Bože, skoro ma sfúklo na zem. Ten vietor je naozaj nepríjemný. V zápase so silným vetrom sa mi postupne podarí namontovať všetky poškodené tabuľky. Míňa ma niekoľko skupiniek turistov a dokonca aj jeden cyklista.

Keď skončím, pobalím si náradie, pripevním rebrík na batoh, zdokumentujem smerovník foťákom a rozmýšľam, čo ďalej. Pôvodne som chcel ísť ešte na Koniarky, čo je odtiaľto asi polhodinka, pretože som na fotkách na „Picasawebe“ videl, že tam nejaký dobrák zo smerovníka odtrhol Hiking tabuľku. No čo, aj takýto pseudoturisti chodia po našich krásnych horách, ale nemienim už načínať otrieskanú debatu, ktorá sa vo fóre po každom článku o smerovníkoch vedie.

Času však už veľa nemám a tak sa rozhodujem pre návrat traverzom späť na chatu. Keď sa opäť dostávam do závetria, zhadzujem zo seba oblečenie a pokračujem ďalej. Zastavujem sa na jednej vyvýšeninke pri chodníku a dávam si prestávku na olovrant. Ako sa tak napchávam chlebom a klobáskou, môžem si konečne naplno vychutnať toto nádherné zákutie Veľkej Fatry, v objatí Ploskej a Borišova. V pozadí vykúka môj obľúbený Lysec, vidno aj krivánsku časť Malej Fatry. Je nádhera byť tu, v lone prírody.

Po oddychu opäť na chrbát nakladám ťažký batoh s náradím a rebríkom a pokračujem ďalej. Cestou ku chate sa ešte zastavujem pri objekte Belianskej chaty, ktorá je zamknutá, ale má krytú verandu, v ktorej sa dá pohodlne prespať.

Okolo piatej prichádzam ku Chate pod Borišovom. Tu sa už blyští olúpaný smerovník. Milan hovorí, že to bola riadna fuška. Ešte ho treba natrieť, dnes aspoň raz. Keďže je kmeň čerstvý, obávame sa, že farba dobre nechytí, ale opak je pravdou. Pred náterom sme ešte rozmerali, kde umiestnime tabuľky a navŕtali sme dierky na skrutky. Pretože s páskami na čerstvom dreve a v takýchto vysokých polohách nemáme dobré skúsenosti, radšej priskrutkujeme tabuľky k drevu. So smerovníkom sa zabávame až do tmy a prácu dokončujeme za svetla mesiaca a čeloviek. Keby nefúkal ten nepríjemný vietor, ktorý znásobuje pocit chladu, robilo by sa lepšie.

Za deň plný driny je nám odmenou posedenie v teple chaty pri horúcej kapustnici a pive v spoločnosti ostatných priateľov turistov, ktorí obohacujú naše spoločné chvíle príjemnými a dobrodružnými príbehmi zo svojich potuliek prírodou. Postupne sa osadenstvo prerieďuje a aj my o desiatej končíme, pretože je večierka.
Unavení zaliezame do spacákov v útulných vyhriatych izbičkách. Nespal som však dobre, pretože vonku burácal vietor, ale to by až tak neprekážalo, keby sme v izbe nemali usilovného „pilčíka“, čo celú noc poctivo „pílil drevo“, ale aj toto patrí k chatám. Okolo druhej alebo tretej sa mi podarí na pár hodín zaspať.

Nový deň plný zážitkov

Je sobota ráno, sedem hodín, čas vyliezť z „brlohu“. Človeku sa nechce, ale s pomyslením na ďalší pekný deň v horách to ide omnoho lepšie. Po raňajkách sa opäť dostávame k smerovníku, ktorý cez noc ako-tak preschol a chystáme sa opáliť jeho spodok v ohni, aby v zemi rýchlo neodhnil. Pár metrov od chaty smerom do Necpalskej doliny je ohnisko, kde rozložíme ohník. S námahou premiestnime smerovník k pahrebe a „opekáme“ jeho dolnú časť zhruba hodinu, kým dostatočne neobhorí. Keď je smerovník pripravený, zostáva už len namontovať tabuľky do predvŕtaných dier a osadiť smerovník do diery, ktorú sme tu vykopali minulý víkend.

Je to fajn pohľad, keď človek vidí, že tá snaha bola na niečo dobrá. Smerovník sa naozaj vydaril, a zvládli sme to výborne. Ešte ho Milan druhý raz natrie a smerovník je pripravený na užívanie. Okolo desiatej prichádzajú prví turisti, ktorí si ho vyskúšajú a s radosťou sa pri ňom odfotia.

Ešte nás v týchto končinách čaká jedna povinnosť. A to natrieť smerovník dole v sedle pod chatou. Tu opäť fučí ako besné, ale Milan sa podujme natrieť to, ja ho istím zdola, držím mu rebrík. Darí sa mu ho natrieť, aj keď farba lieta vo vetre všade navôkol.

Okolo obeda prichádzajú na chatu davy českých turistov, keďže majú predĺžený víkend kvôli sviatku. Je ich tu naozaj neúrekom, toľko ľudí som ešte na chate nezažil. Chatár a personál majú plné ruky práce. Pred odchodom si dávame ešte výborné parené buchty a nosičské kakao. Energiu treba, čaká nás ešte dlhá cesta do Belianskej doliny. Lúčime sa s chatárom a vydávame sa smer Šoproň a Javorina. Je to nádherný úsek Veľkofatranskej magistrály s krásnymi výhľadmi. Nám ich však čiastočne zakrývajú oblaky, ale aj tak je sa na čo pozerať. Tento úsek bol toho času dosť biedne preznačený, ale už sme sa tam odvtedy vrátili a nanovo ho preznačili. Keď budem mať čas, určite napíšem článok aj o tom.

Ako tak kráčame hrebeňom, z jedného bodu vidíme Havranovo, kam máme namierené. Je to ešte hodný kus cesty. Chodník je posiaty kravským trusom a v jednom s uschnutých kravincov zbadáme odtlačok zadnej medvedej laby, vyzerá, že bol to menší maco.
Schádzame do sedielka pred stúpaním na Javorinu a tu sa odpájame z chodníka do lesa. Milan zapína staršie GPS, ale veľmi nám nepomáha, keďže v hustom poraste nechytá signál. Je to tu riadna húština, ideme po zvieracích chodníčkoch, v doline počuť ručať jeleňa. Chvíľku blúdime, predierame sa cez smrekový porast a snažíme sa trafiť na nepatrný hrebienok, vybiehajúci z Javoriny. Konečne sa naň dostávame, sú tu krásne výhľady na Borišov a chatu pod ním. Chata sa už tiež poriadne vzdialila.

Schádzame z hrebienka a na jeho úbočí sa nachádza stará drevená chatka, pri ktorej sa na chvíľu zložíme a načerpáme nové sily pre zostup do doliny. Od chaty už vedie príjemný kopaný poľovnícky chodník, ktorým sa dostávame až do Došnej doliny, čo je jedna z dolín, vybiehajúcich z Belianskej doliny v jej závere. Na konci Došnej doliny je pekný vodopád, pohodlne prístupný od Chaty Havranovo. V budúcnosti plánujeme realizovať značku k tomuto peknému miestu, o ktorom veľa turistov nevie, lebo je mimo dosahu turistických trás. Od vodopádu to už je len kúsok na dno Belianskej doliny a asi polhodinka ku Chate Havranovo.

Po príchode na chatu si dávame osvieženie v podobe kofoly. Tu však naša práca nekončí. Na smerovníku pri chate je potrebné nanovo pripevniť tabuľky, pretože drevo sa zmraštilo a pásky sú nanič. A keď tu máme všetko to náradie, no bol by hriech to nevyužiť. Šťastní, že sme to opravili, opúšťame Havranovo a pokračujeme k smerovníku Šindelná, ktorý je potrebné natrieť. Zostalo nám ešte trochu farby a tak sa zastavujeme aj tu. Milan natrie smerovník, farby sme mali tak akurát.

Belianskou dolinou

Cestou zo Šindelnej nás míňa „vétrieska“ a snívame, že keby tak šla späť a zobrala nás so sebou. A onedlho sa veru vynorí spoza zákruty a zastaví pri nás. Z okienka vystrčí hlavu šofér a pýta sa, či sa nechceme zviesť. Hurá! Naše prosby boli vypočuté. A tak nakladáme bágle a seba na korbu auta a pokračujeme dolinou už motorizovane. Poriadne to hádže, ale je to super zážitok. Už sa aj stmieva a do zotmenia by sme to do Belej-Dulíc určite pešo nedorazili. „Vétrieska“ nás vykladá pri vodnej nádrži v Belianskej doline. Poďakujeme a vydávame sa na cestu do dediny. Odtiaľto je to k zastávke autobusu ešte asi polhodina.

Cesta ubieha rýchlo a za šera sme už v dedine pri autobusovej zastávke. Do odchodu autobusu zostáva asi pätnásť minút a tak máme ešte čas zapiť vydarenú dvojdňovú značkársku túru, na ktorú budem určite dlho spomínať.

Hore zdar, priatelia!

Poznámka redakcie:
Pohyb mimo turistických značených trás je v rozpore s návštevným poriadkom Národného parku Veľká Fatra a so zákonom o ochrane prírody a krajiny. Uvedená túra bola absolvovaná za účelom prieskumu navrhovaného doplnenia siete TZT v Národnom parku Veľká Fatra.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek