Dole pod salašom sa v ohrade pasie niekoľko zvierat. Sú tam vari dve či tri kravičky, somárica, malý poník, fľakatý kôň vo farbe, ktorej hovorím Apač, a pár huculov. No a medzi nimi je aj mulica, čo je vlastne kríženec koňa a oslice. V ohrade vládne pohoda. Kravy sa pohybujú lenivo a samostatne, oslica sa schováva zväčša v tieni, ale koníky a mulica sa držia spolu. Sedíme a popíjame pivko a úplne voľne si to všímame a pokojne sa o tom rozprávame. Viem, že kone sa nie príliš radi spojujú do skupín s inými zvieratami, ak majú dostatok spoločníkov zo svojho rodu. Ale viem aj to, že kôň, ak je sám v stajni, tak potrebuje niekoho, „s kým by si pokecal“ a na to je veľmi dobrá aj napr. koza. No a zaujímavým prvkom je mulica, ktorá sa takmer vždy stáva (napriek svojmu malému vzrastu a namiešanému rodokmeňu) vodcom stáda a svojím cítením tiahne ku koňom.

V ohrade je stále pokoj. A vtom vidíme, že z protiľahlého svahu sa po lúke spúšťa nejaký kovboj na huculovi a veruže ho nijako zvlášť nešetrí. A koník pletie svojimi malými kopýtkami a upaľuje dolu svahom, na priechode cez hlavnú cestu len trošku spomalí a už aj si to ženie novou silou hore svahom k salašu. Trvá to len pár minút a mladý chlapec už aj vyskakuje zo sedla a len stredne „vyhriaty“ koník sa točí okolo uzdy a žiada si odsedlanie. Obdivujeme húževnatosť koníka, jeho svaly a tiež aj jeho temperament.

Ale to už mladý jazdec odsedláva koníka, odvádza ho dolu do ohrady pod salaš, a capnutím cez riť ho vypúšťa do veľkej ohrady s dobytkom. Dolu, v poslednom a najvzdialenejšom cípe ohrady, zatiaľ panuje vzrušenie, ktoré sa zmocnilo stáda, keď mladý hucul cválal okolo nich. A potom koník dostáva voľnosť. Zaerdží svoje „ihihihí“ a vyhadzujúc zadkom letí dolu svahom šikmo ku svojim „kamarátom“. Reakcia je neuveriteľná. Všetky kone, vrátane mulice mu vybiehajú v ústrety, erdžia, nadhadzujú zadkami a rútia sa mu oproti. Koník spod sedla si to naozaj užíva. Bez prestania erdží, vysoko zdvíha hlavu, metie nadvihnutým chvostom. Skrátka, je hlavným hrdinom a teší sa ako malé decko.

No a potom sa stádo a koník spod sedla stretnú a dolu sa dejú veci. Sedlový hucul má hlavu hore, točí sa dookola, vyhadzuje zadkom, potom sa stavia na zadné a ostatné kone ho hryzkajú do šije a ramien, zatiaľ čo on metie hlavou vpravo i vľavo. A všetky kone v maličkom stáde sa točia okolo neho, trú sa s ním, hádžu hrivami, erdžia, nadhadzujú zadkami od vzrušenia a je vidno, že si ho naozaj považujú a tešia sa z toho, že sa k nim vrátil. Natáčajú sa po lúke, vodia ho hore-dole a zasa navrch.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Pripadá mi to, že tie koníky sa naozaj ľúbia. Skrátka, ako keby hovorili: „Kamarát, sme radi, že už si zasa medzi nami. Si v poriadku a kde si bol?“ Trošku som zmätený od takého očividného prívalu lásky. „Vidíš to“, hovorím kamarátovi, „Tie kone sa idú zblázniť“.
„No a čo?“, odpovedá kamarát.
"Aspoň vieš, prečo sa v Trnave hovorí: lúbim ta ako kona".

Scéna sa pomaly upokojuje. Vzrušenie v ohrade upadá. A hovorím si, že je to fajn, ak priateľstvo existuje aj medzi zvieratami a nielen medzi ľuďmi.

Autor titulnej fotografie: Honza Nezkusil