McCarthy Road

Onedlho sa vezieme úzkou fotogenickou dolinou do dedinky Chikitna, kde je len pár domov. Ľubo čapuje benzín z cisterny a ide ju zaplatiť do obchodu pripomínajúceho pojazdný vagón. Je to posledné miesto na ceste, kde sa dajú doplniť pohonné hmoty a potraviny. Potom už vyrážame cez priechod vyrazený v skale po McCarthy Road. Máme pred sebou 60 míľ po prašnej ceste, bývalej železnici Copper River & Northwest Railroad, kadiaľ sa vozila medená ruda z baní v Kennicote do prístavu v Cordove. Cesta je samý výmoľ, naša rýchlosť dosahuje závratných 14 míľ za hodinu. Výhľady na rieku Copper River ovenčenú hradbou smrekov a kopce za ňou sú úchvatné. Po kopcoch sa váľajú sivé mraky. Prichádzame k mostu Kuskulana River Bridge. Postavili ho v roku 1910 a je to naozaj monumentálny most vysoko nad kaňonom s tyrkysovou vodou. To ešte netuším, že nad tým sú aj štíty. Hneď za mostom je náučná tabuľa o histórii železnice.

Prechádzame krásnou lúčnato-lesnatou krajinou, cesta sa trocha zlepšila. Na jednom mieste očividne nejdeme po trase bývalej železnice - tú totiž máme nad hlavou vo forme rozviklanej drevenej konštrukcie, ktorá vyzerá, že k definitívnemu koncu potrebuje už len jeden nápor vetra. Pomaly sa vyčasuje. Do kempu Glacier dorážame o desiatej s poslednými lúčmi slnka vyfarbujúcimi kopce zelenou a červenou farbou. Kemp je ešte mimo mesta v teréne pripomínajúcom bývalé koryto rieky. Kamenisté kempovacie miesta medzi kríkmi sú také krivé a stiesnené, že by som sa asi polovicu z nich neodvážila predávať. Samotná recepcia je drevená búdka s pultom, zopár stolmi a stoličkami a hučiacim generátorom. Suché WC, umývadlo a sprcha sú v ešte o niečo menších búdkach. Všetko vyzerá chatrne, ale čisto a v sprche je horúca voda, aj keď zvonka fúka zima.

Kennicott

Ráno je oblačno. Zastavíme sa v informačnom centre a ďalej kráčame po prašnej ceste k mostu len pre peších, od ktorého je vidieť ľadovec Kennicott glacier. Prejdeme rieku Kennicott River a o chvíľu sme v mestečku McCarthy. Vzniklo okolo roku 1900 a v čase svojej najväčšej slávy slúžilo na zábavu robotníkov z Kennicottu, resp. skôr manažérov, ako miesto "žien, vína a spevu". Teraz tu býva 54 obyvateľov a zopár stojacich budov pôsobí tichým dojmom. Prejdeme okolo zatvoreného múzea a zastavíme sa na kávu a koláč. Potom pokračujeme mimo hlavnej cesty lesom po Old Wagon Road do 8 km vzdialeného Kennicottu. Raz zablúdime, ale inak je cesta jasná, len monotónna. Okolo hláv nám bzučia komáre. Jediným spestrením je opustený cintorín. Ako na zlosť mi dochádza baterka vo foťáku.

Vynoríme sa z lesa a pred nami sa rozprestiera monumentálny ľadovec, z neznámeho dôvodu pokrytý štrkom. Nad ním sú krásne nasvietené červené budovy opusteného baníckeho mesta. Ťažila sa tu medená ruda, 70 % čistý chalkocit. Objavili ju v lete 1900 a prvý vlak naložený rudou odtiaľto odišiel v roku 1911. Pracovalo tu 600 ľudí, ktorí dostávali lepšie platy než pod 48 rovnobežkou, voľno však mali jeden deň na Vianoce a jeden na Deň vzďakyvzdania, málokedy viac. Pracovať v zime počas polárnej noci, kedy teplota dosahovala aj mínus 40, bolo náročné aj na psychiku, o fyzickej záťaži nehovoriac. Medená ruda sa ťažila v kopcoch nad mestom a do mlyna ju vozila lanovka. Procesy boli automatizované a tak robotníci museli "kmitať". V hornej časti mlyna každých 52 sekúnd pás poslal vrece rudy a robotník ho musel do najbližších 52 sekúnd stihnúť vysypať do veľkého sita a vrece naložiť späť na lanovku, pričom vrece vážilo aj 340 kg. V zime bola prácou snov parná elektráreň. Robotníci bývali v ubytovniach a často posielali celý plat domov. Mnohí tu mali rodiny a časom vzniklo mestečko vrátane školy a nemocnice. Bane sa zatvorili v 1938 po tom, čo prudko klesla cena medi. Chátrali do roku 1998, kedy národný park kúpil toto územie a začal so záchrannými prácami.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prídeme po koniec bývalej železnice na spodnej časti mlyna a obzeráme si túto monumentálnu stavbu a parnú elektráreň, kde sa dá ísť aj dnu. Malé domčeky manažérov sú sprístupnené len dva a ostatné sú vyzdobené tabuľami "súkromné vlastníctvo". Keďže v USA sa za jeho narušenie môže strieľať, bližšie ich neskúmame. Vraciame sa na "križovatku" a driapeme sa hore k mlynu. Obzeráme si široký výhľad a lanovku. Cestou dolu sa ešte zastavíme v domčeku zdravotných sestier, kde sú fotky mesta z rôznych časových období. Späť sa vraciame autobusom, odhlasujeme sa z kempu a vyrážame ďalej.

V ústrety najchladnejšej noci

Cesta späť nám ubieha rýchlo, aj keď často stojíme a fotíme. Len oči otvárame, kde všade sú štíty, po ktorých včera nebolo ani stopy. Krásna je zastávka pri Copper River, kde sa vo vetre víri oranžový prach. Zastavíme sa ešte pri vyhliadke na Richardson Hwy, odkiaľ fotíme snehobiele štvortisícovky Wrangell, Zanetti, Sanford, Drum a jazero pred nimi. Potom zamierime na juh. Pokračujeme krásnou dolinou medzi zasneženými štítmi. Slnko ešte doružova osvetľuje kopce pred nami, hoci je už takmer pol dvanástej. Míňame krásny ľadovec Worththington glacier a postupne prichádzame do zasneženého sedla Thompson pass. Sú tu popadané lavínky a najmä hrozná hmla. Ideme krokom, lebo absolútne nič nevidíme. Tu v Chugach mountains napadne v zime 15 až 23 m snehu, tak sa nečudujem, že je ho tu ešte toľko. Hneď za sedlom nájdeme kemp pri Blueberry lake, je v ňom ticho a prázdno, hmla sa prevaľuje nad hnedými kríkmi a zbytkami snehu. V tomto kempe ako jedinom nájdeme aj zastrešené miesto na stan a bez večere o druhej rýchlo vliezame do spacákov. Zima a vlhko si nás tam však nájdu a strávime tu asi najchladnejšiu noc počas celého výletu.

Valdez

Ráno je sivý oblak stále okolo nás, mrholí a zima vlieza až na kožu. Nezdržujeme sa jedením, oziaba aj v rukaviciach. Ako to už býva, jeme až o pol druhej vo Valdeze. Cesta je krásna, zovretá medzi skalnatými štítmi, v zime býva uzavretá kvôli lavínam. Chugach mountains sú jedny z najvyšších pobrežných hôr na svete, až 2300 metrov nad morom. Míňame krásne vodopády a pomaly vchádzame do Valdezu. Aj tu býva až 7 m snehu. Mesto bolo pôvodne najmä rybárske, od roku 1977 je tu prečerpávacia stanica ropovodu a preháňa sa tu jeden tanker za druhým. Z pobrežných hôr toho veľa nevidíme. Prší a je bezútešne. Sme už strašne hladní a tak vchádzame do Alaska halibut house a dávame si vynikajúci halibut basket - košík s kúskami výbornej ryby.

Keďže prší, ideme rovno do múzea. Sú tam zaujímavé exponáty a najmä čo čítať. Napríklad o výpravách v časoch zlatej horúčky, kedy zlatokopi putovali cez ľadovec do vnútrozemia, vrátane zoznamu potravín na celú výpravu na muža a deň. Zaujímavé čítanie bolo aj o tom, prečo sem nevedie železnica, hoci už bola naplánovaná a z malej časti rozostavaná - videli sme tunel v Keystone kaňone vedľa cesty. Časť múzea sa zaoberá haváriou ropného tankera Exxon Valdez v roku 1989 a jej následkami. Z exponátov ma zaujal veľký dobový bar.

Po opustení múzea sa vyberáme pozrieť malý prístav, či si neurobíme výlet do Cordovy, v súčasnosti dostupnej len po vode alebo vzduchom, ale pri pohľade na ceny nás takéto nápady rýchlo opúšťajú. Ideme teda do ďalšieho múzea - Remembering old Valdez. Malé múzeum sa zaoberá katastrofou, ktorá zasiahla Valdez v roku 1964. Zemetrasenie o sile 9,2 Richterovej stupnice a tsunami zničili prístav, loď, ktorá práve pristávala, hodili do mesta a nazad na more. Väčšina domov spadla alebo bola poškodená. Zemetrasenie si vyžiadalo 37 mŕtvych. Ukázalo sa, že k tomu výdatne prispelo nestabilné podložie - len rozmrvený štrk z ustúpeného ľadovca, ktorý zemetrasenie rozkmitalo ako hojdačku. V čase zlatej horúčky na konci 19. storočia, kedy mesto vzniklo na mieste, kde sa vyloďovali zlatokopi, to nikto samozrejme netušil. Po geologickom prieskume mesto presídlili na vhodnejšie miesto vzdialené 4 míle, vrátane niekoľkých pôvodných domov. Bývalé mesto zrovnali so zemou a neskôr tu skladovali rúry pri výstavbe ropovodu.

Túto noc si dožičíme nocľah pod strechou, aby sme sa trochu scivilizovali a zohriali. Ráno sa opäť v daždi prechádzame po prístave až na jeho koniec k bývalému kempu pre karavany s výhľadom na prečerpávaciu stanicu. Keďže počasie nevyzerá, že by sa chcelo zlepšiť, pomaly dávame Valdezu zbohom. Zastavíme sa ešte na mieste starého Valdezu, ktorý pripomínajú len zvyšky móla a starý hrdzavý vozík. Predstaviť si tu celé mesto je takmer nemožné. Vraciame sa po Richardson Highway a neúspešne v každej banke zisťujeme, že tu sú rovnako ako vo Valdeze ochotní meniť len kanadské doláre, eurá nie. Dohodneme, že na druhý deň sa cez Isabel Pass v Alaskan Range presunieme až do Delta Junction, kde to snáď pôjde.

Scénická Richardson Hwy

Spíme neďaleko Paxsonu. Takmer celú dnešnú trasu sa vezieme popri ropovode, ktorý pôsobí ako pekný doplnok krajinárskej fotografie. Na niektorých miestach je doplnený náučnými tabuľami. Počasie sa pomaly zlepšuje. Pod všetkými farbami hrajúcou Rainbow Mountain stojíme asi hodinu a snažíme sa fotiť pozemné veverice - ground squirrely, ktoré pobehujú okolo, ale nechcú postáť. Neskôr zastavujeme pri Delta buffalo herd. V roku 1928 tu vypustili 23 bizónov. Tie nevidíme, ale scenéria je prekrásna. Na opačnej strane cesty je v poraste schované jazierko Black Rapid Lake.

Eurá nám nechcú vymeniť ani v Delta Junction. Budeme sa musieť uchýliť k bankomatu. Vraciame sa späť k Paxsonu, odkiaľ chceme vyraziť na vraj veľmi fotogenickú Denali Highway, ktorá nás privedie späť takmer až k Národnému parku Denali. Cestou fotíme rôzne jazierka. Úplné orgie nás čakajú tesne pred Paxsonom - večerné scenérie Summit lake so zasneženými horami, odrážajúcimi sa na hladine. Odbočíme na Denali Hwy a prichádzame do kempu Tangle lakes camp. Je zadarmo a tak sa ledva zmestíme. Len čo postavíme stan, začína pršať.

Maťovu reportáž z tejto časti putovania si môžete prečítať tu.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek