Smer Velike Prisojnikovo okno

Vyrážame z Kranjskej Gory autobusom smer Vršič. Autobusová doprava je tu slabo rozvinutá. Prvá autobusová linka do hôr odchádza až po ôsmej hodine. Cesta autobusom pozdĺz rieky Pišnica do sedla Vršič trvá približne 40 minút. S obdivom hľadíme na šoféra, ako zvláda 25 úzkych serpentín, aby prekonal prevýšenie. V zákrutách to je niekedy o centimetroch. Vystupujeme v najvyššom horskom priechode v Slovinsku a kocháme sa výhľadmi do údolia Trenty. Chvíľu obzeráme suveníry v stánkoch a vyrážame na dnešnú túru. Na začiatku prechádzame okolo chaty Tičarjev dom.

Po krátkom vystúpaní štrkovou cestou bočíme vpravo na Prisjonik. Chodník vedie kosodrevinou a miestami lúkou, na ktorej sa pasú ovce, až k úbočiu vrchu Sovna Glava. Po hodine a pol prichádzame k rázcestiu s možnosťami výstupov k Zadnému Prisojkovmu oknu a Zadnému Prisojniku. My, nevediac, čo nás čaká, sa vyberáme vľavo k Prednému oknu. Stúpame strmo nahor. Chodník vedie skalným masívom poprerastaným kosodrevinou. Vyčnievajúce konáre kosodreviny fungujú ako prírodné zábradlie. Chodníky vyložené kameňmi ako v Tatrách tu nenájdete, sú prírodné. Neúnavne stúpame hore po hrebeni Gladski rob.
Opar, ktorý znemožňoval výhľad na alpské masívy, sa rozplynul a končiare Álp sa nám ukázali vo svojej plnej kráse. Najlepšie je to zažiť na vlasné oči. Slnečné lúče sa odrážajú od vápencových skál, čo dosť dráždi oči, preto treba zobrať slnečné okuliare.

Márne čakanie na kozorožca

Postupujeme pomaly s krátkymi oddychmi a pozorujeme prírodu. Ďalekohľadom márne hľadám kozorožca, ktorého sme si familiárne nazvali kozoroh. Podľa turistického sprievodcu a pohľadníc v stánku so suvenírmi by mal byť bežným javom. Mali sme smolu, nestretli sme žiadneho, nakoniec rovnako ako ani kamzíka v Tatrách. Vidiac pred sebou čiastkový cieľ v podobe Prisojnikovho okna, kráčame popri vrchu Kraj sten. Kozoroha sme síce nevideli, ale kŕdeľ kaviek nám ostošesť krúžil nad hlavami. Ako sme neskôr zistili, sú zvyknuté na kŕmenie turistami ako mestské holuby. Po niečo vyše troch hodinách sme pri neopísateľnom výhľade cez Velike Prisojnikovo Okno. Pod nami sa rozprestiera celé údolie Velikej Pisnice. Oddychujeme, fotíme a rozhodujeme sa, čo ďalej. Niektorí turisti sa vyberajú ďalej na Prisojnik po skalnom úbočí. Nevidím žiadne reťaze a vyzerá to dosť nebezpečne. Napriek tomu idú hore aj v teniskách. Zvažujeme naše možnosti, ako ďalej. Láka nás to hore. No keďže sme limitovaní odchodom autobusového spoja, tak sa radšej vyberáme spať po tej istej ceste. Keď sa niekedy v budúcnosti rozhodneme pre Júlske Alpy, určite prídeme autom. Ak ste odkázaní na autobusovú dopravu, nemôžte vyraziť na túru skoro ráno.

Pozor na voňavé míny

Cestou dole využívam všetky možnosti na fotografovanie prírodných scenérií. Sme prekvapení, ako málo turistov stretávame na chodníku. Mestečká v údoliach sú preplnené turistami, ale hore je ich veľmi málo. Pri zostupe zisťujeme, ako strmo sme stúpali nahor. Miestami sa to šmýka aj na suchej skale. Tesne pred koncom na lúke stretávame stádo miestnych „horských kosačiek“ na trávu. Dávame si pozor, aby sme nestúpili do „šťastia“. Vyzerá to tam ako na zamínovanom poli. Spokojní s dneškom čakáme na príchod autobusu s vidinou zaslúženej večere.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]