Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Príbeh Denník začínajúceho horolezca

Môj milý denníček… Otváram tvoje zaprášené stránky z detstva, pretože mi rozumieš, pretože tebe môžem zveriť moje ďalšie tajomstvá a dobrodružstvá. Ty dobre vieš, že som sa odjakživa liepal po stromoch, plotoch, liezol po strechách, skalách a unimobunkách. Preto teraz, keď sa vraciam k lezeniu na výšiny (a na nervy svojim blízkym) si jediný, komu sa môžem zdôveriť…

Obdobie

2006 - 2007

Zápis prvý
Nejakým spôsobom sa mi vkradlo do hlavy, že sa mi páči lezenie a horolezectvo. “Outdoor” ma držal už od detstva, keď som bol verným skautíkom… Odjakživa som chcel liezť hore a vyššie. Čo vo mne prebudilo túto túžbu, neviem. Začal som listovať v rôznych katalógoch s metodikou, čítať pravidlá bezpečného lezenia, hľadať informácie na nete, atď…

Zápis druhý
Dnes som šiel okolo Aupark Tower (to je taká super umelá lezecká veža pri Sade Janka Kráľa v Bratislave) a z hornej spleti lán na mňa niekto kričí – bývalý spolužiak Andrej. Či si nechcem zaliezť. Super!!! Tak konečne k tomu športu pričuchnem bližšie.

Zápis tretí
Bum! Skočil som do toho po hlave. Andrej ma obliekol do úväzu, zasvätil do viazania osmičkového uzla a ukázal mi základy lezenia a pohybov. Trošku som robil múdreho, aby som zakryl nervozitu pred prvým výstupom v živote. Natlačený teoretickými informáciami z HUDY knižôčky sa pýtam, či ma istí, robím dvojitú kontrolu a vôbec, tvárim sa, že všetkému rozumiem. Na otázku, ktorú časť chcem vyliezť, ukazujem na mierne položenú čiernu stenu s mnohými chytmi. Andrej sa zhovievavo usmieva a vraví, že to je stena pre deti. Že či by som nechcel skúsiť rovno tú kolmú, začiatočnícku. Zapotil som sa (najprv od strachu, potom od výkonu), ale vyliezol som!

Zápis štvrtý
Musím si kúpiť okrem sedáku aj lezky! Dnes som liezol na veži, a tie blbé tenisky ma neudržali – letel som vzduchom 4 metre! Ešte včera som nevedel, čo je to expreska, a dnes pri cvakaní jednej sa mi stane takáto hlúposť… Keď za mnou prišla frajerka, pyšne som jej ukázal moje prvé lezecké krvavé lýtko…

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

2008 - 2009

Zápis piaty
Začal som poškuľovať po Gerlachu. Veď už leziem nejaký ten piatok, tak prečo by som si nemohol splniť sen? Trošku som pátral a po mnohých slepých uličkách som našiel články chalana menom Erik. Bol na Grossglockneri, Dachsteine, Marmolade, písal na fóre hiking.sk všelijaké múdre veci, tak som mu napísal mail… Snáď sa ozve.

Zápis šiesty
Domov som si doniesol novučičký čakan! Moj miláčik! Matka sa s hrôzou chytala za hlavu, vraj čo s tým budem robiť. Horolezcovať, maminka… Horolezcovať. Vraj či mi nestačí po horách iba “turistikovať”. Prečo sa musím vraj šplhať na tie kolmé steny.
Mama! Kto sa trepal na strechu, keď tam ušla soft-tenisová loptička? Kto šiel ratovať Mura, keď vystrašene mňaučal v korunách stromov? Ja. Kto pôjde na Gerlach? Ja. (Aj jaj… taký škaredý pohľad som nevidel od prvej trojky na vysvedčení… fakt dávno).

Zápis siedmy
Ozval sa! Úplný pohoďák… vraj čo-to poliezol v Alpách, ale je mu hanba, že na slovenskom najvyššom ešte nebol. Dohodli sme sa, že sa budeme pripravovať a budúce leto to skúsime. Zatiaľ sme boli spolu na zimnom Veľkom Rozsutci.

Zápis ôsmy
S Erikom chodíme trénovať na Peilstein. To je taká výborná lezecká lokalita za Viedňou. Sem-tam aj do Vertiga, to je super lezecká stena, vraj najvyššia v SR. Na tú smiešnu vežičku pri Auparku už pomaly zabúdam, také trápne zrnko piesku v púšti obrovských lezeckých príležitostí…
Matka už vidí, že to myslím s tým Gerlašíkom vážne. Vraj si koledujem. Pchá, veď liezť viem, kondičku mám, šikovný som. Veď všetci uvidíte!

Zápis deviaty
A je to tu! Leto prišlo, pripravení sme, už len počkať na správny termín, počasie a príležitosť…

Zápis desiaty
11. 6. 2009 – Bágl na Gerlach zbalený.
12. 6. 2009 – Cesta do Vysokých Tatier! Teším sa ako malé decko! Konečne je to tu!
13. 6. 2009 – Hrôza. Pustil nás hore aj dolu. Už nikdy viac. Moja hrdosť a sebavedomie boli prefackané ako neposlušné decko. Oznámil som mame a priateľke, že majú pokoj, lano použijem už len na peknej čistej skalke. Do hôr sa liezť nikdy nevrátim. Na Erika sa veľmi, veľmi hnevám. Už ho nikdy nechcem vidieť.

Zápis jedenásty
Na skalkách mi to ide nejako dobre. Dnes sme s Erikom na Peilsteine chceli pohodovo vybehnúť na vežičku Cimone, po takej príjemnej 2-ke, 3-ke. Kráčam, šplhám, istenia nedávam… hore pri rebre by som mal ísť doprava, ale buddy (denníček, buddy je v horolezčine “kamarát”, ten, čo ti drží lano keď sa rútiš dolu skalou, ten, čo ti drží hlavu, keď grciaš do plesa…) mi kričí, aby som šiel viac vľavo: “Tam vľavo je to fakt krajšie, ty na to nevidíš, ale užiješ si to!” V tom “krajšom” som zakvasil na 15 minút. Spŕška vulgarizmov, ktorá osprchovala Erikovu hlavu, sa nehodí na tvoje čisté, nepoškvrnené stránky, denníček môj.

Zápis dvanásty
Od minulajška mám novú horolezeckú prezývku. Volám sa Cimone. Každému sa chválim, akú super vežičku som vyliezol…

Zápis trinásty
Nejako ma začínajú mátať horolezecké cesty v Tatrách. Keď som si zasnene pozeral fotky Matterhornu, frajerka mi pripomenula sľub, ktorý som dal po Gerlachu… No čo, dva mesiace po intenzívnom zážitku klesá kvalita strachu…

Zápis štrnásty
Už sme toho poliezli… Nastal čas trošku sa potúlať po tatranských stenách. Pred rokom som nepoznal rozdiel medzi skobou a karabínou, dnes ťahám na Brnčalke z batohu friendy, vklínence, šlingne za závistlivých pohľadov českých spolubývajúcich, ktorí hanblivo motkajú v ruke zo šesť ušmudlaných skôb a kladivko... hahá, vidíte, kolegové, kto nešetří, má friendy tři!

Zápis pätnásty
Keď mi jeden Tatranec na Chate pod Soliskom povedal, že: “Ty trubka, tu v Tatrách sa skobuje!” nezapamätal som si to až tak, ako keď som sa pokúšal do tej debilnej špáry na Žeruchovej veži vložiť milión veľkostí friendov, oproboval celú sadu vklínencov, a že by tam držala jedna z klbka tisícich šlingní, o tom som ani nesníval… nuž čo, týchto 10 metrov sa istiť nebude…

2010

Zápis šestnásty
Plánujeme ďalší z mnohých tripov do tatranských stien, stienok a vežičiek! Objednal som sadu skôb a kladivo…

Zápis sedemnásty
Pred tým, ako začneme zatĺkať skoby do ezotericky voňavých skál v Tatrách, treba si vyskúšať metodiku zatĺkania aspoň na našej domácej skale. Skoby idú dnu fantasticky. Dvakrát ťuknem, skoba vkĺzne do vápencovej skaly ako do masla…

Zápis osemnásty
Tá svinská žula je fakt tvrdšia ako vápenec! Erik nasratý trieska kladivom do skoby a len trpezlivo pozorujem vánkom unášané krákajúce havrany… tak mu treba. Vyberal cestu, nech si trpí.
Nejako ho optimizmus neopúšťa. Lezieme, lezieme a zrazu: “Pozri, aká krásna platňa! Ja si musím túto tatranskú platňu proste vyliezť!” Okom skúseneho horolezca som odhadol, že to nebude také ľahké, ale už som si zvykol. Keď to vytiahneš, rob si, čo chceš.
O hodinu sme sa posunuli z tej posratej platne o 15 metrov vyššie. Zhrnutie: jedno seknuté lano v špáre, lezenie k štandu na jednom prameni polovičného lana, jeden “doskok” k pevnému chytu s batohom na chrbte, zlaňovanie na jednom prameni k druhému seknutému prameňu, jedna nasrdená duša (tá moja).
O tri hodiny na chate sme zase veľkí kamaráti. Horec je zázračná bylina… Dnes to bola Strelecká veža, zajtra nás čaká stena Javorákov. Vraj to je pekná troječka-štvorečka.

Zápis devätnásty
Dnes to bol deň! Začali sme ťahať cestu, Javorákovú troječku-štvorečku. Zdalo sa mi to nejaké ťažké! Po ezoterickom a výživnom lezení Erik ťahal poslednú dĺžku. Obe kľúčové miesta sme preliezli, už ho čakala len posledná stienka, posledné 3 metre k vrcholovému borháku. Kadiaľ? Hore? Doprava? Nedá sa! “Doľava!” kričím. Nie, Erik si to hrabe rovno diretissimou hore po špárke. Pri kolene borhák s expreskou a cvaknutým lanom, o meter to poistil friendom v špáre. Pozerám, dajako tam váha, kysne, ako dobre namiešané cesto. Napokon sa rozhodne, že vyrazí. Chyt, krok, chyt, lupnutie skaly, nohy v lufte, Erik vo vzduchu. Držím, istím lano ako blázon, prvý ozajstný pád v Tatrách.

Modrý prameň lana Erika drží asi tak stotinku sekundy. Jemné zhupnutie, šup, friendík vyskočil zo špárky a Erik zasvišťal aj s modrým lanom mimo môj obraz a zvuk. Veď teraz sa tu hompáľal stotinku sekundy na lane a v druhej stotine zmizol, akoby prepadol poza hranu na druhú stranu. Ježišu, anciáša, ja tvoju mater, pohlavný orgán (M), pohlavný orgán (Ž), prostitútka, a ešte raz prostitútka! Človek by neveril, čo dokáže za takú chvíľu vysloviť a čo mu prebehne v hlave. Ešte že zelené lano som videl stále v expreske v borháku a cítil Erikovu váhu v ruke. Je pri vedomí? Dýcha? Nedrbol si hlavu, debil jeden? Vnútorné zranenia, krvácanie, šok, nevládnosť, kolmá stena za hranou, aj keď nie je zranený, bude vedieť vyliezť po stene, ak je nejaká brutálna? Ako ho vytiahnem, keď som 30 - 35 metrov pod ním? Bude to prusíkovať? A prečo, do riti!!!!, sa mi nehlási, keď ho volám? Aj keby kričal, a je za stenou, tak prd budem počuť. Tak držím, kričím a čakám.

Asi o sto rokov počujem: “okééj”. Nie je to také okej, ako keď držal nové čakany do ľadu, ale také slabé okej, ako keď je rad na tebe skladať lano a parťák ti to pripomenie, tak mu na to skleslo mrmleš "okeej". Super, Erik žije. Čakám ďalších sto rokov, kým sa mi zjaví na skale. Trošku sa motká, tak doliezam za ním, hodnotím krvavé ruky ako wáu!, spálené dlane ako fúú! (nechytajte lano, keď padáte? Viem hovorí sa to ľahko…) a modrý palec hodnotím ako zlomený. Trasúce ruky, úsmevy na ksichtoch, Erik, pri babkinej ušianke, aký som šťastný, že si OK. Kufrujem lano, potom ho rozmotávam, zakladám zlaňáky, nenechám to na buddyho, keď nevie poriadne s rukami nič chytiť, keď sa bojím, že si potĺkol hlavu a tá jeho gebuľa môže byť ešte hlúpejšia ako doteraz. Nemáš vnútorné zranenie? Obchytávam ho ako štvorpercentný brat. Dávam na neho pozor pri celom zlaňovaní, odmakávam si komplet 5 dĺžok zlanenia a vraciam Erikovi jeho snahu a makačku z Gerlachu, kde som v hneve odsabotoval všetky lanové úkony pri zlaňovaní. Celé zlaňovanie ho ľutujem, pevne dúfam, že nič vážne sa nestalo.

Prídeme dolu, zmotkáme lano, cvakneme si na zdravie a vyrehotaní jak po marijánke sa tešíme zo zážitku. Ošetrujem mu ruku, aj keď protestuje, že najprv sa pobaľme, a to nemusíš, to nič nie je, to nebude zlomené. Striekam mu na ruku antiseptikum, nech to ma vydezinfikované. Kričí, prská, reve ako himalájsky yak pri kastrácii, musí to byť počuť až do Popradu. Chvíľu ho aj ľutujem. Až kým sa na mňa nezaškerí a nepodá mi ruku: "Mišo, gratulujem ti k tvojej prvej tatranskej päťke." Kukám, otváram ústa naprázdno ako Kapor Fatranský a neviem, o čom hovorí. “Vieš, tŕpol som, či sa nepozrieš do nákresu a nenájdeš tam tie úseky za 5. Kazo, keď to vyisťoval, tak to preklasifikoval na 5-ku. Kedysi bolo len 6 stupňov, a tak Puškášova 4-ka je v skutočnosti aj za 5+.” No tak to ďakujem pekne, síce som na seba hrdý a pyšný, ale ten prst si zaslúžiš. A dúfam, že ťa tá dezinfekcia štípala riadne, ty špinavec!

Zápis dvadsiaty
Tak. Tu by som rád, milý denník, uzavrel kapitolku Začínajúci Horolezec a snáď ti postupom času pripíšem riadky skúsenejšieho horolezca. O zážitky nie je núdza, verím, že kým prídem na koniec listov, tak prídu trapasy, vtipy, srandy, aké môžem zažiť len a len zavesený na skale, so vzduchom pod riťou, piskotom nasrdeného svišťa, či kúpajúci sa v 6-stupňovom plese. Jedna letná sezóna mi končí, na jar sa vrátim. K slnkom zaliatym žulovým stenám, vychladeným tienistým žľabom, pilierom, smradľavým lezkám, a samozrejme k tebe, denník.

Nazdar, horolezci!

Fotogaléria k článku

Najnovšie