Kamarát z turistického klubu mi pomohol vybaviť brigádu na Zbojníckej chate. Moje „tenkrát poprvé“ a míľnik v mojej profesionálnej kariére. Aj keď v ťažkej konkurencii nasledujúcich serióznejších brigád a pracovných pozícií táto brigáda nikdy nedostala čestné miesto v kolonke Pracovné skúsenosti v mojom životopise. Moja prvá brigáda na chate bola o to zaujímavejšia, že som bola svedkom, ako nová Zbojníčka doslova „vstáva z popola“. Bola som tam totiž brigádovať v to leto, keď prebiehali intenzívne práce na budovaní chaty po požiari v roku 1999. Vedľa zhoreniska starej chaty bola vtedy postavená provizórna chatka s bufetom a bola tam aj možnosť prespania pre zopár turistov. Podmienky boli trošku náročnejšie, ale tá radosť, keď som videla, ako dovážajú stavebný materiál a chata dostáva postupne svoju staro-novú podobu, to vyvážila. O rok neskôr som sa na chatu vrátila. Sladkých 18, maturita, prijímačky na vysokú školu... svet gombička a šup ho opäť na Zbojnícku chatu. A o ďalší rok znovu...

Aký je vlastne život brigádničky na horskej chate, alebo, ako nás niektorí familiárne nazývajú, „tej baby za okienkom“? Náš denný režim začínal prípravou raňajok pre turistov, ktorí spali v chate, po raňajkách nás čakalo veľké upratovanie, potom celodenný kolotoč obsluhovania turistov, ktorí sa postupne zliezali, či už odspodu z Hrebienka, alebo z okolitých dolín, umývanie riadu, varenie a pečenie jedál z ponukového lístka, príprava a vydávanie večere, zase riady a obsluhovanie turistov až do záverečnej. Taká brigádnička je vlastne multifunkcia - od pomocnej kuchárky (niekedy aj hlavnej), pekárky, upratovačky, chyžnej, recepčnej, až po informátorku, či umývačku toaliet. Stále na nohách od rána do večera, byť vždy pripravená obslúžiť hladných a smädných turistov, poradiť, usmerniť, navigovať. Človek sa veru celý deň nenudí. Idylické predstavy o štítoch a kopcoch navôkol končia pohľadom z okna nad drezom plným riadu, alebo letmým pohľadom na hrebeň cestou na latrínu (mihnutím oka treba ešte samozrejme spočítať turistov stúpajúcich hore dolinou, aby som v chate podala aktuálnu správu, že sa treba pripraviť na ďalší nápor).

Napriek ťažkej práci sa mi tam veľmi páčilo. Dni plné meniacich sa tvárí hostí za okienkom a x-tého umývania plného drezu riadu sa striedajú s dňami voľna, ktoré samozrejme využívam na turistiku, alebo aj návštevy civilizácie (rozumej Starý Smokovec). A hlavne, aj tie bežné pracovné dni si vieme spríjemniť. S heslom "s úsmevom je svet krajší" sa chtiac - nechtiac chata stáva dejiskom rôznych komických situácií a príhod. Najveselšie príhody sú so zahraničnými turistami. Hlavne našimi susedmi z druhej strany Tatier. Poľština je veru zradná reč. Najmä, keď sa tvárite sebavedome a na všetko prikyvujete, že rozumiete. Tak sa stalo, že Jarka, ktorá má službu za okienkom, kričí mne, ktorá vydávam nápoje: "2 pivá a 1 chrbát". Chúďa, bola nová. My, skúsenejšie brigádničky, sme už dávno vedeli, že poľské slovo herbata je čaj. Poľský turista vyzeral ešte pomerne mlado, usúdili sme, že nový chrbát mu netreba, ale čaj sme mu naliali.
Ďalší trapas sa stal mne. Poľská turistka sa na mňa obracia s otázkou: "Gdzie jest WC??" [Kde jest vuce?]. Ja v domnení, že sa pýta na horského vodcu, som ju poslala do Starého Smokovca. Dúfam, že ma neposlúchla, lebo podľa výrazu na jej tvári vyzerala, že jej stav je akútny.
No asi najväčší úspech má poľské slovíčko "szukać" [šukať] (slovensky: hľadať).
Napríklad: "Máte drobné?" "Proszę poczekać, poszukam."; [Proše počekač, pošukam]; (slovensky: Prosím počkajte, pohľadám).
Nezbedný syn vyliezol na skalu pred chatou a otec ho hneď okrikuje: "Jendra, czego tam szukasz?"; [Jendra, čego tam šukaš?]. Časom sme si zvykli a už nám nemykalo kútikmi úst pri každom vyslovení tohto slova.

Únava robí svoje. Častokrát počujete, alebo poviete úplne niečo iné, ako ste plánovali. Takže, keď príde k okienku turista a objednáva si „tri slipy päťdesiatdvojky“ trvá mi hodnú chvíľu, kým si uvedomím, že som zle počula a v skutočnosti nechce odo mňa nové spodné prádlo, ale 52 % slivky (slivovice). Kolegyňa Katka zase vydáva ďalšiemu zákazníkovi polievku a úplne prirodzene mu hovorí: „Nech sa páči, vaša seksnaková (cesnaková) polievka“.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Život na chate je samozrejme aj o kolektíve ľudí. Po prvotnom oťukávaní už vieme, čo je kto zač, čím je špecifický a tak prichádzajú na radu aj prezývky. Ja som si vyslúžila prezývku Rýchla rota, pretože všetko robím rýchlo (dovolím si pochváliť sa, že hlavne kopy špinavého riadu pod mojimi rukami rýchlo miznú). Vďaka mojej obľube štipľavých jedál mám ešte prezývku druhú - Chilli. Stávam sa legendou a chýr o brigádničke, ktorá si do každého jedla dávala chilli, sa šíri doďaleka. Dokonca sa o mne hovorí, že som si ho pridávala aj do parených buchiet, ale to už je samozrejme nadsázka.
Prezývky sú samostatná kapitola aj u vysokohorských nosičov. Postupne spoznávam nosičov Duchyho (česť jeho pamiatke), Kremeňa či Šušku. Neviem, ako vznikli ich prezývky, ale viem, prečo si vyslúžil, nie príliš lichotivú prezývku, nový nosič Mišo. Pri svojich prvých vynáškach mal proste smolu. Neznalý nosičského kumštu si na svoju úplne prvú vynášku nepribalil na cestu hore s nákladom žiadne jedlo. Jedinou spásou boli turisti zostupujúci z chaty. A tak, ako mu náklad postupne oťažieval a zásoby energie sa míňali, prekonal vlastnú ostýchavosť a popýtal od nich keksy. O pár dní na to spadol a keďže jeho náklad tvorili z veľkej časti vajcia, nemusím vysvetľovať, ako vznikla jeho prezývka Vajcobijec. Všetci sme však na jednej lodi a tak to berieme športovo. Mišo sa rýchlo naučil, čo a ako a na jeho prezývku sa časom zabudlo.

Vtipných príbehov, trapasov a nedorozumení sme si na chate užili každý. Po pracovnom dni sme sa na tom ešte dlho smiali za stolom v kuchyni. Aj teraz s nostalgiou spomínam na staré dobré časy na Zbojníčke. Bola to jednoznačne najlepšia letná brigáda, na ktorej som bola. Okrem zážitkov a zárobku som na chate získala aj nových priateľov. Zoznámila som sa tam aj s mojou najlepšou kamarátkou, s ktorou sme odvtedy pobehali mnoho kopcov, absolvovali dobrodružnú cestu do Pobaltia a nedávno sa mi dostalo tej pocty byť svedkyňou na jej svadbe (s jej manželom sa tiež zoznámila na Zbojníčke).

Aj keď človek robí a ozaj si tých hôr cez pracovné dni až tak neužije, už len večerný pohľad na tmavé štíty týčiace sa okolo chaty z každej strany, nebo plné hviezd a blikotajúce svetlá dedín a miest pod vami, pri pohľade na ktoré si uvedomíte, že mestský ruch vám vôbec nechýba - to všetko sú nezabudnuteľné momenty, ktoré by som za pokladňou v hypermarkete nezažila.

Fotogaléria k článku