V prvú adventnú nedeľu som počas cesty na východ plánoval „medzipristátie“ buď v Poprade alebo Spišskej Novej Vsi. Nakoniec som sa kvôli nepriaznivej predpovedi počasia rozhodol až pre Margecany.

Z nočného rýchlika vystupujem o 5.20. Päť hodín som síce spal, ale asi ako strážny pes. Prekvapí ma čistá a útulná staničná budova. Trochu váhavo vykročím do temného a hmlistého rána. Napravo od staničnej budovy je smerovník – žltá, Roháčka 2,5 hodiny. Cesta vedie popri železnici a potom doľava podjazdom pod trať. Za traťou ma zvábi široká cesta prudko stúpajúca nahor. Po chvíli sa znepokojím, žltá nikde nie je, tak sa vrátim až k podjazdu. Áno, nebola tam značka odbočky, ale za podjazdom bolo potrebné odbočiť doľava a ešte raz doprava a uličkou medzi domy kráčať ďalej. Je tma, hmla a ani pes nezabrechá. Na konci ulice sú až tri cesty vedúce do kopca. Inštinktívne volím strednú, najstrmšiu a nachádzam značku. Tak, a to už som na pravom horskom chodníku, vyšliapanom v primrznutom snehu. Baterka na hlavu a idem na to. Terén je strmý, čiastočne skalnatý, ale nešmýka sa. Les je prevažne listnatý (bez lístia), prekvapí ma množstvo briez. Hmla pomaly redne, tak predsa, je to len inverzia. Je pomerne teplo, bezvetrie a neuveriteľné ticho pretína len občasný hrmot vlaku a odbíjanie kostolnej veže. Strmý chodník pokračuje miernejšou lesnou cestou a opäť strmšie stúpa. Po pravej strane je veľká lúka. Tá by mohla sľubovať pekné výhľady. Idem sa pozrieť, je však ešte tma. Pokračujem opäť po chodníku, až na horný okraj lúky. To sa už brieždi a robím fotozastávku. Pohľad na inverziu v horských dolinách ma vždy očarí a pri brieždení ju vlastne vidím prvý raz. Takže statív som nevliekol so sebou nadarmo.

Po chvíli pokračujem ďalej. Chodník už nie je taký strmý, zjaví sa lúčka a po ľavej strane je stožiar vykrývača. Ocitám sa v Sedle pod Roháčkou, na rázcestí dvoch lesných ciest. Značka nie je ani na jednej z nich, chodník vystopujem podľa stôp v snehu, vedie v strede medzi cestami. Po kúsku cesty prichádzam k útulni (zrejme pre lesných robotníkov); je to starý nákladný vagón bez podvozku. Odsúvacie dvere sú mierne pootvorené, nazriem dnu – ako stvorené pre horor. Chodník zľava obíde búdu a začne extrémne stúpať. Sneh už nie je primrznutý a pod ním je množstvo lístia, ide sa dosť mizerne. Mám so sebou aj palice, ale nechce sa mi v tomto stúpaní skladať batoh. Škriabem sa ďalej až na skaly po ľavej strane. Cez konáre holých stromov je vidieť do doliny, ešte stále sa tam rozpína inverzná hmla. Práve teraz vychádza slnko. Za skaliskami sa cesta zmierňuje, dokonca chvíľu aj klesá. Charakter lesa sa na chvíľu zmení na smrečiny a pod nohami dokonca čučoriedky. Smrekový les nahradí
listnatý, stúpanie je mierne. Po pravej strane ma zaujme kamenná ohrada – nenápadný nápis na tabuľke hlása, že je to kamenný košiar. Po chvíli prichádzam k smerovníku Sedlo Roháčky (909 m), kde sa pripája modrá značka na trase Richnava – Roháčka – Ružín. Na vrchol je to odtiaľto už len pol hodiny. Naraňajkujem sa, dám si čaj s rumom, vyberiem palice a idem ďalej. Mokrý sneh na lístí sa šmýka, duje nepríjemný vietor. Stúpanie je opäť príkre, treba prekonať skalný hrebienok. O chvíľu som na Roháčke. Má charakter úzkeho hrebeňa, úplne zarasteného z oboch strán. Výhľady sú len medzi stromami, viac-menej medzi konáre, smerom na vodnú nádrž Ružín. V lete je zrejme výhľad ešte slabší. Na vrchole Roháčky je smerovník, ktorý udáva rovnaký čas pre cestu do Sedla pod Roháčkou ako aj do Margecian, zhodne 1:15. Ten druhý čas by mal byť o hodinu dlhší. Na vrchole je aj elegantná nerezová schránka, so znakom KST Margecany. Vrcholová kniha dokazuje, že na Roháčku ľudia naozaj chodia. Aj včera tu boli turisti.

Z Roháčky sa vraciam do jej sedla a potom zabočím doľava, po modrej, smer Ružín. Po pohodlnej lesnej ceste; po hodinách prudkého stúpania a aj klesania balzam na nohy. Neteším sa dlho, po chvíli chodník cestu opúšťa prudkým klesaním doprava. Pokračujem však chvíľu rovno; čo nedala Roháčka, poskytne veľké rúbanisko v svahu pod ňou – krásne výhľady: Šarišská vrchovina, Slanské Vrchy, hrebeň Čiernej Hory kam mierim ako aj hrebeň Kojšovskej hole v pozadí. Opäť je bezvetrie, teplo a s úžasom pozerám na otužilé blanokrídlovce, ktorých je tu hojne. Vrátim sa späť a zostupujem listnatým, neskôr aj smrekovcovým lesom do Klenova (530 m). Tu zistím, že som mimo značky, nájdem ju však kúsok poniže chaty. Pri chate sa naobedujem (postojačky, čo je trochu nevýhoda túr v zimnom počasí). Chodník tu križuje hradskú a smerovník vás posiela na zarastenú lúku. Kúsok opodiaľ zvádza stará značka na košatom strome. Motám sa dokola a nakoniec sledujem stopy v snehu – treba ísť cez lúčku. Do cesty sa mi postaví močarina, takmer do nej čľupnem. Pokračujem ďalej, modrá značka ma vovedie do rozoraného poľa. Vôbec sa mi to nepáči, tak prejdem cez hať na druhú stranu poľa. Sú tu stopy, ale tie môžu byť aj od poľovníkov. Pozriem do mapy 1:100 000 a vyberám sa krížom cez pole. V duchu kľajem, lebo zem už nie je zamrznutá a zabáram sa; spolu s batohom máme cez sto kilo. Keď dorazím na kraj lesa, nájdem starý polámaný smerovník na strome. To ma upokojí, kúsok ďalej nájdem aj modrú značku. Nedá mi to, vraciam sa po nej späť. A skutočne, po niekoľkých metroch je strieška a pod ňou malá modrá šípka – smeruje rovno do oráčiny...
Značka pokračuje cestou okrajom lesa s výhľadmi do Šarišskej vrchoviny. Lúky sú zelené, polia bez snehu, úplne iný svet. Cesta vstúpi do bukovo-jedľového lesa, stúpanie je mierne. Žiadne výhľady, len monotónna cesta. Pre človeka ohučaného z mesta je však aj to liek na dušu. Inak modrá značka sa objavuje len sporadicky, na krížnych cestách na čistinke treba tiež využiť inštinkt, chýba smerová značka doprava. Tu stretám starú Škodu 100 khaki farby – sedia v nej dvaja postarší jágri. Po chvíli prídem na kraj veľkej čistiny, je z nej nádherný výhľad na severovýchod. Jágri sa vracajú a spúšťajú sa dolu lúkou v snehu vo svojom „terénnom“ vozidle. Pozriem sa na sneh pred sebou, je sfarbený od krvi. Sledujem stopu, až prídem k miestu skonu pravdepodobne diviaka. Akoby symbolicky, v chrastí. Od tohto miesta vedú aj stopy jeho poslednej cesty už po chrbte v snehu. Inak celá oblasť Čiernej Hory od Klenova po Ružín je plná posedov. Láska k prírode má veľa podôb...

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vrátim sa späť a onedlho prichádzam na lúku na Bystrej (756 m). Odtiaľto sa už otvára panoráma vrchov od Sivca cez Kojšovskú holu až po Hnilecké vrchy. Žiaľ, na fotenie je dosť málo svetla, predsa je neskorá jeseň a obloha sa pomaly zaťahuje. Pokračujem stúpaním na koniec lúky a potom už len dlhší čas klesám, miestami dosť prudko v mokrom snehu a po vlhkom lístí. Palice mám stále ešte od Roháčky v rukách, nepomáhali mi len stúpať či brzdiť, ale aj udržiavať paže v pohybe v rovnejších úsekoch. Opustím les a ocitnem sa na lúke nad Ružínom; je tu pekný pohľad na Sivec a ešte krajší na Bokšovskú skalu. Po oceľovom moste cez Hornád hrkocú vlaky. Skladám palice, už ich viac nebudem potrebovať. Na stanicu to je tak štvrť hodinky. Po pár metroch sa ocitnem na zemi, podmáčaná lúka kĺže horšie ako ľad... Stanica Ružín je opustená. Vedľa je kryté ohnisko s posedením (a pri ňom kopa odpadkov), tam sa prezujem, dorazím zásoby a okolo štvrť na štyri už sedím vo vlaku.

P.S. Na Bystrej som našiel šatku. Ak niekomu chýba, nech mi pošle mailom jej popis a spätnú poštovú adresu, vrátim mu ju späť.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek