Svet Aljaška VI. - Denali Highway a Seward
Ráno prší. Namaškrteným zo včerajšieho krásneho večera je nám to dvojnásobne ľúto. Na Denali Highway sú zaujímavé práve najrôznejšie výhľady a pohľady na krásnu divočinu. No ale v tejto sivej clone? Napokon sa však počasie nad nami aspoň ku koncu trocha zmiluje.
Sklamanie na Denali Highway
Denali Hwy začína pri Paxsone a končí pri Cantwelli neďaleko Denali parku. Je to prašná cesta, ktorá sa dá prejsť za cca 6 hodín (meria 216 km). Z výhľadov teda veľa nemáme, všade okolo je hmla a prší. Zastavujeme sa v MacLaren woodhouse, jedinej budove široko ďaleko. Majú tu kávu a wifi a tak tu sedíme až neslušne dlho. Čakáme, či sa počasie nezlepší, ale márne. V tejto časti Denali Highway míňame viacero jazierok, asi v polovici cesty sa dostávame pod horský masív. Už neprší, len je zamračené. Najväčšia čierňava ostala za nami. Blížime sa k rieke Susitna river. Okolo je typická aljašská scenéria - zakrpatené ihličnaté stromy, močiare a vrchy. Prejdeme cez rieku a konečne vidíme aj zdrapy modrej oblohy. Široko - ďaleko nás obklopuje močaristá krajina, a v diaľke vidieť reťazec Alaskan Range so zasneženými vrcholmi a ľadovcami posúvajúcimi sa do údolí. Na ich detailnejšiu obhliadku využívame Maťov teleobjektív, bez neho v tejto rozľahlej krajine nemáme šancu.
Neďaleko Cantwellu vykukne slnko a krajina hneď získa farbu aj plasticitu. Onedlho vychádzame na George Pass Highway neďaleko Broad passu. Dnes je tu rozhodne krajšie počasie ako minule. Chce to trochu sebazaprenia sa neotočiť opačným smerom a nevrátiť napríklad do Denali parku, ale vracať sa smerom k Anchorage. Trochu ma mrzí, že Denali Hwy, na ktorú som sa tak tešila, nám nevyšla. Možno niekedy v budúcnosti si dáme reparát…Ešte jedna búrka a už za šera sa dostávame na dohľad k Anchorage. Hľadáme kemp v rámci Nancy Lake State Recreation Area (state recreation area sú už skôr spomínané kempy v prírode za 10 dolárov na auto, len s kadibúdkami, zriedkavejšie s pitnou vodou). Je tu viacero kempov, lenže miesto nikde. Obyvatelia Anchorage majú očividne záľubu v piknikoch a tak sú kempy takmer zaplnené. Voľné je maximálne miesto vedľa partie s niekoľkými deťmi, psami, hučiacim rádiom a zapnutým generátorom. Skúsime South Rolly Lake campground s vyššou kapacitou miest, ale obsadenosť je taká istá. Ledva sa o polnoci zaparkujeme a začne liať. Sme hladní a chalani sú nadšení zo stavania stanu v lejaku.
Kemp pri mori a zákaz alkoholu na verejnosti
Ráno v mestečku Wasila absolvujeme ďalší neúspešný pokus o výmenu eúr. Napokon to vzdávame a využívame bankomat. Vyberáme sa po Glenn Hwy smerom do Glenallenu a Wrangell St. Elias. Nie že by sme sa po jednom dni chceli vrátiť do týchto končín, ale v polovici cesty sa nachádza ľadovec Matanuska glacier. Obzrieme si ho z vyhliadky a vraciame sa. Cestou späť fotíme ešte zaujímavý sútok sladkovodnej a ľadovcovej vody, kde sa čistá modrá voda riečky Chickaloon River vlieva do skalenej sivej Matanuska River. Opäť raz začína pršať a prší až do Sewardu, našej dnešnej cieľovej stanice. Z krásnej scenérie okolo Turnagain Arm a Moose Passu nevidíme nič. Ešte že sme si to tu pofotili pri našom prvom výlete. V Sewarde sa hneď vrhneme k moru a fotíme, čo sa ešte dá. Okrem iného morskú vydru, ktorá robí vo vode kotrmelce najmenej polhodinu, akoby jej za to niekto platil. Ubytujeme sa v kempe takmer na brehu mora. Zároveň sme takmer v centre. Aj toto je jeden z milých aljašských paradoxov. Horšie je, že stále zabúdame, že na verejnosti sa nesmie piť alkohol a vedľa nás vedie cesta, kadiaľ sa hocikedy môžu presúšať policajti. Pivo si teda dávame vedľa seba na lavičku alebo pod nohy. Samozrejme, je len otázkou času, kedy si to svoje niekto skopne. Takto o svoje posledné pivo prichádza Ľubo, tak sa s ním ešte podelím o moje.
Exit glacier a pobrežie
V Sewarde sa toho dá vidieť naozaj dosť. Napríklad Alaska sealife center, ktoré vybudovali za peniaze z náhrady za haváriu ropného tankera Exxon Valdez. To sme ale vynechali, jednak sa nám nechcelo platiť vstupné 20 dolárov na osobu, jednak na morské potvory až tak nie sme. Stačí nám naša známa vydra. Programu máme aj tak naplánovaného toľko, že sme nestihli ani polovicu.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Je krásny letný deň a tak blbneme s foťákmi pri mori. Záliv Resurrection Bay s horami a modrou oblohou je neodolateľný. Potom sa presúvame k ľadovcu Exit Glacier, ktorý je hneď "za rohom". Vedie k nemu krásna dolina a ľadovec v jej závere vidieť už zďaleka. Parkujeme pred návštevníckym centrom a nenáročnou prechádzkou v lese sa blížime k ľadovcu. Míňame tabuľky s číslami rokov, ktoré dokumentujú, v ktorom roku ľadovec siahal až k nim. Asi sa nikto nebude čudovať informácii, že najmä za posledné roky ľadovec prudko ustúpil. Masa snehu a ľadu hrajúca do modra nás fascinuje. Uvažujeme, či nejsť na kratšiu túru na Harding Ice Field - ľadové pole, z ktorého vyteká 37 ľadovcov na všetky strany, vrátane toho nášho. Chodník vedie po skalnom rebre nad ľadovcom a má to trvať spolu asi 4 hodiny. Nemáme však paličky a hore má byť nestabilný sneh, tiež nemáme tričká na prezlečenie, ani dosť vody, o jedle nehovoriac. Vybehli sme si len tak naľahko sa prejsť. Je krásne a veríme, že to vydrží aj na zajtra a že sem vrátime. Chcela by som ísť aj na Mt. Marathon, necelých 920 m n.m. vysoký kopec rovno nad mestom. Každoročne 4. júla sa naň behajú horské preteky. Vedú sem samorejme aj turistické trasy. Pri návrate sa chceme ísť pozrieť ešte na čelo ľadovca, ale nemáme chuť brodiť pomerne prudkú rieku, tak sa radšej vraciame.
Tonsina Point trail
Motáme sa po centre v snahe ho nejako fotograficky zachytiť, ale bez úspechu. Aj keď rozhodne ide o krajšie mesto, než bol napr. Valdez. Ten charakterizovali široké ulice s cestami ako podľa pravítka a nevzhľadnými budovami, tunajšia nízka zástavba mierne do kopca je oveľa príjemnejšia a vzbudzuje vo mne viac atmosféru prímorského mestečka. Po prejdení obchodov so suvenírmi sa vyberáme variť. Fúka a tak Ľubo obstaví Maťov plastový varič hliníkovým závetrím. Spamätáme sa až na veľký smrad, ale variču, ktorý s Maťom putoval desať rokov, už nepomôže nič. Našim žalúdkom pomôže aspoň náhradný varič. Po obede vytiahnem chalanov na krátku prechádzku, predsa len je dosť neskoro, takže horskú túru nestíhame. Cca hodinku ideme pozdĺž pobrežia v lese smerom k Tonsina Point. Nemáme to na žiadnej mape a tak len ideme chodníkom a veríme, že sa niekam dostaneme. Na konci by mali byť nejaké chatky. Les je krásny, konáre aj kmene sú obalené machom. Vychádzame na akýsi mostík, popod ktorý od mora smeruje rameno, a po ňom sa práve presúvajú kajakári. Uvažujeme, či ešte pokračovať, lebo od pobrežia, ktoré chceme fotiť, nás očividne delí močiar. Nakoniec kráčame ďalej a onedlho prídeme k mostu, ktorého časť odniesla povodeň. Rieka je príliš dravá na brodenie a navyše sa tu dá dostať k moru, pretože rieka sa doň vlieva a medzi nami a morom je už len hŕba štrku. Kus ďalej vidíme časť mosta. Končíme teda našu túru tu. Slaná a sladká voda sa od seba odlišujú dvoma rôznymi odtieňmi modrej, zároveň prichádzajú vlnky prílivu a po pobreží sú porozhadzované naplavené fotogenické časti stromov. Nasledujúcu asi trištvrtehodinu sa každý z nás mlčky motá s foťákom a fotí si to svoje.
Pri návrate nám vyhladlo a tak mierime k prístavu do Chinooks reštaurácie, o ktorej sme sa dočítali, že tam dobre varia a nestojí to veľa. Oproti sprievodcovi, ktorý vyšiel minulý rok, sú síce teraz ceny o niečo vyššie, ale nečakáme nejaké šoky. Reštaurácia vyzerá na prvý pohľad dosť luxusne a veruže ceny sú v iných dimenziách, ako sme čakali. Sme ale strašne hladní a tak sa rozhodneme si raz taký luxus dopriať a dávame si lososa na rôzne spôsoby. Jedlo je výborné, aj keď množstevne by mohli trochu pridať. Z okna máme nádherný výhľad na prístav s veľkými výletnými loďami.
Víťazstvo lemier
Aj na druhý deň je pekne, čo sa nám teda už dlho nestalo. Aljašské počasie je všetko, len nie stále. Okolo obeda dvíhame kotvy. Prevezieme sa ešte na druhú stranu zátoky urobiť zopár fotiek mesta. Chalanom sa nechce ísť na Harding Ice Field nad ľadovcom. Vedieť to, vyhnala som ich tam predchádzajúci deň aj bez vody a paličiek. V chlapských dušiach nad turistami vyhrali fotografovia a lemry: "Pôjdeme tam pol dňa a hore si urobíš jednu fotku v protisvetle. Vieš, koľko krásnych fotiek za ten čas urobíš cestou ďalej?" Je ale fakt, že je už cca jedna hodina a len teraz vyrážať na túru znamená ostať ešte jednu noc v Sewarde, a my sme už chceli ísť ďalej. Harding Ice Field a Mt. Marathon teda ostanú ako výzvy snáď niekedy do budúcnosti.
Maťovu reportáž z tejto časti putovania si môžete prečítať tu.
