Tvarom podobnosť oboch kopcov ani zďaleka nekončí. Práve naopak. Južné svahy kopca Hundsheimer Berg so svojimi lúkami a vápencovými skalami nápadne pripomínajú južné svahy Devínskej Kobyly. No a napokon aj trošku poetiky. Názvy oboch vrchov sú odvodené od zvierat – Devínska Kobyla od samičky koňa, Hundsheimer Berg od psa (der Hund).

Prechodu celého Hundsheimského pohoria sa už na týchto stránkach venoval Miroslav Svitek vo svojich článkoch Hundsheimské kopce I. a Hundsheimské kopce II. . Mojou najobľúbenejšou trasou sa však stal krátky, no zaujímavý okruh z dedinky Hundsheim.

Trasa

Hundsheim – Hundsheimer Berg – výhľad (Aussicht) – futbalové ihrisko – Hundsheim

Ako východiskový bod nám pravidelne slúži malebná dedinka Hundsheim. Pre Rakúšanov musí byť pomyselným koncom sveta, za ktorým sa už rozprestiera ďaleký Východ, no i napriek tomu je vždy ukážkovo upravená a pred Vianocami aj decentne vyzdobená. Pri pomyslení na našu Devínsku (ktorá je, mimochodom, pre nás čosi ako začiatok sveta – za ňou sa rozprestiera zasľúbený Západ) začneme povedľa zoznamu podobností oboch kopcov vytvárať pomyselný zoznam rozdielností oboch kultúr.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Auto nechávame na konci dediny na ulici Edelstalerweg, kde sa zelená turistická značka stretáva s modrou. Teda aspoň podľa mapy. V teréne turistovi modré či zelené značky do oka neudrú, no i tak nie je problém nájsť správnu cestu. Podľa mapy je to po modrej značke, my chodievame po pamäti. Cesta je sprvu pomerne široká a okrem iného vedie aj k neďalekej farme, z ktorej je neraz počuť bučanie kravičiek. My však necháme farmu farmou a po chvíli odbáčame doľava do kopca. Netrvá dlho a víta nás malebné miestečko s krížom učupeným medzi majestátnymi stromami uprostred lúky. Na osvieženie sa núka studnička, ako aj lavica na sedenie. Výlet sa dá spestriť návštevou pozorovateľne vtákov, odkiaľ možno sledovať včelárikov zlatých (Bienenfresser) v ich prirodzenom prostredí. Včeláriky totiž hniezdia v skalných dutinách a priamo za Hundsheimom sa im zapáčilo v stene, ktorá vznikla ťažbou zeminy a kamenia. Drevená pozorovateľňa sa nachádza poniže spomínaného kríža v úžľabine, ktorou vedie chodník poza dedinské domy. Na druhej strane zas chodník lemujú vinice a kde-tu aj malebné pivničky a prechádzku ním možno len odporučiť.

Nenecháme sa však tak jednoducho zlákať vidinou nenáročnej, takmer až rovinatej prechádzky pokojnými vinohradmi. Naším cieľom je predsa vrchol! Od kríža teda pokračujeme do kopca po modrej turistickej značke. Chodník neúprosne stúpa a v zime zjavne slúži ako luxusná sánkarska dráha. Sánky so sebou nosiť nezvykneme, takže nám tradične ostáva smer nahor. Pomerne rýchlo naberáme výškové metre. Nakoľko je chodník uzučký a strmý, v zime to na ňom občas býva celkom zaujímavé. Pred našou zatiaľ poslednou návštevou tohto sympatického chodníčka tadiaľ ktosi ťahal (pravdepodobne) akési ulovené zviera, takže nás hodnú chvíľu spoľahlivo viedla odstrašujúca krvavá stopa vyvolávajúca takmer až zimomriavky. Miesto masakry bolo, našťastie, mimo chodníka, takže sme aspoň takéhoto „príjemného“ pohľadu boli ušetrení.

Chodník stúpa čiastočne lúkou, čiastočne nízkym lesom a čiastočne skalami. Nie je teda vôbec nudný ani jednotvárny. Komu by sa však málilo, môže sa tešiť na sochu orla so štylizovaným ukazovateľom smeru vetra a tiež lavičkou. Nádherný výhľad hádam ani spomínať netreba. Spomeniem však, že ide o pamätník bezmotorového lietania, ktoré sa v tejto oblasti teší veľkej popularite. Z tabuľky sa možno dozvedieť, že jeho tunajšie počiatky siahajú do roku 1924.

Po krátkom výstupe sa dostávame nad hranicu kríkov, kde na nás čaká veľká, príjemná, teplá lúka s fotogenickými trávami a výhľadmi, ktorá výrazne pripomína južné svahy Devínskej Kobyly. Po lúke sa ide nádherne, najmä keď svieti slniečko a vidno až Alpy. Záverečné výškové metre sú ako šľahačka na torte. Miesto pomyselnej čerešničky totiž pripadá chatke Hundsheimer Hütte na vrchole Hundsheimer Berg (481 m n. m.). Je voľne prístupná, plne vybavená a v zime poskytuje hostinu všetkým okolitým vtáčikom, ktorí aj vďaka ozdobenému vianočnému stromčeku môžu mať úplne naozajstné Vianoce. Do kolónky rozdielností slovenskej a rakúskej kultúry môžeme teda spraviť ďalší pomyselný zápis. Viem si totiž živo predstaviť, ako by vyzerala (respektíve možno už aj nevyzerala) podobná chatka na vrchole Devínskej Kobyly.

Nakoľko sme sa na „veľkú sestru“ Hundsheimského kopca (Devínsku Kobylu) chceli ísť pozrieť, neodolali sme krátkej zachádzke na výhľad (Aussicht). Smeruje k nemu dokonca aj šípka poniže vrcholu. Vzdialenosti i časy tradične chýbajú (aspoň v turistickom značení nad Rakúšanmi vedieme), no z predošlých návštev vieme, že odmena v podobe výhľadu nás čaká už po 600 metroch. Samozrejme, predtým je treba takmer sto výškových metrov klesnúť, no v zime padne následný výstup vcelku vhod (aspoň pre nás zimomrivejších). Tých šesťsto metrov sa skutočne oplatí absolvovať. Okrem krásnych pohľadov na Moravské pole a Alpy sa ukáže aj „naša“ Devínska Kobyla s „idylicky“ pôsobiacimi komínmi Volkswagenu. Nemožno opomenúť ani zámocký vrch Schlossberg (291 m n. m.) a ako placka rovný Braunsberg (346 m n. m.).

Nakoľko na skalách nad mestečkom Bad-Deutsch-Altenburg takmer vždy fúka, je následné stometrové stúpanie v zime vcelku príjemné. Na úplný vrchol sa však už nevraciame a na križovatke so smerovými šípkami pokračujeme rovno na Bad-Deutsch-Altenburg. Pomerne široký chodník príjemne klesá prívetivými lúkami a neskôr čiastočne aj lesom, obchádza malý kameňolom a taktiež odbočku k veľkému kameňolomu ohlodávajúcemu vrch Pfaffenberg (331 m n. m.). Sem je však vstup zakázaný (čo, samozrejme, nie každý rešpektuje).

Pohodlne schádzame až k ukážkovému dedinskému futbalovému štadiónu a do novej časti Hundsheimu (Neue Siedlung). Tam sa červená turistická značka znova vnára do lesa, obchádza akési rozpadnuté budovy a po chvíli sa vynára na stráni nad Hundsheimom. Na pravej strane sa od učupenej dedinky tiahnu takmer až k chodníku vinice, zatiaľ čo naľavo sa rozprestiera pekná stráň kde-tu rozorvaná skalnými trhlinami. V jednej z nich sa nachádza aj jaskyňa Günterhöhle. Je síce zamknutá, no kľúče od nej možno získať na obecnom úrade. V dôsledku hojného výskytu viacerých ohrozených druhov netopierov tu však platí zimná uzávera od konca októbra do začiatku apríla. Jaskyňa bola objavená náhodou pri ťažobných prácach a oficiálne bola sprístupnená v roku 1931. Je dlhá 206 metrov, jej výška dosahuje až 21 metrov a okrem netopierov sa v nej nachádza aj sintrová výzdoba.

Netrvá dlho a po stráni sa pohodlne dostávame ku krížu, ktorý sme obdivovali už pri výstupe a neďaleko ktorého možno pozorovať včeláriky. Záverečný úsek sa teda vraciame tou istou cestou.

Celá trasa je krátka a nenáročná, a preto vhodná na zimné dni, kedy slnko zapadá veľmi skoro. I napriek malej vzdialenosti je až prekvapivo rozmanitá, no predovšetkým pekná, a ponúka nádherné výhľady a podmanivé miesta. Malá vzdialenosť od Bratislavy z nej teda robí ideálne miesto na jednoduchý, časovo nenáročný, no obzvlášť pekný výlet.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek