Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Cez Baraniarky a Kraviarske pod Chleb

Prechod severnej rázsochy hlavného hrebeňa Krivánskej časti Malej Fatry cez Baraniarky, Žitné a Kraviarske do Snilovského sedla bol zo začiatku naozaj pohodový a bezproblémový. Netušili sme však, že veci sa odrazu skomplikujú a naše plány sa budú musieť zmeniť.

Vzdialenosť
11 km
Prevýšenie
+1211 m stúpanie, -410 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 01.05.2008
Pohoria
Malá Fatra, časť Krivánska Fatra
Trasa
Voda
Chata pod Chlebom
Nocľah
Chata pod Chlebom
Doprava
Žilina (vlak, bus) - Terchová, Vrátna (bus)
SHOCart mapy
» č.1085 Malá Fatra (1:50.000)

Krivánska časť Malej Fatry patrí určite medzi jedno z najkrajších pohorí na Slovensku. Ponúka vysokohorskú prírodu, vápencové skalné mestá, hlboko zarezané potoky, vodopády a rokliny. Jar do tejto horskej časti Slovenska však vstupuje začiatkom mája pomaly a nesmelo. Pocítili sme to na vlastnej koži.

Vrcholy Kraviarske, Žitné, Baraniarky a Sokolie tvoria severnú rázsochu hlavného hrebeňa, vedúcu spod Veľkého Kriváňa až k Terchovej. Práve tento bočný hrebeň ma už viackrát lákal, no doteraz som vždy dal prednosť hrebeňu hlavnému. Dozrel čas a začiatkom mája sem prichádzame v silnej zostave 8 horalov. Po rezervácii nocľahu na Chate pod Chlebom môžeme vyraziť na túru.

Trasa

Starý dvor – sedlo Príslop – Baraniarky – Malé sedlo – Žitné – Veľké sedlo – Kraviarske – sedlo za Kraviarskym – Chrapáky – Snilovské sedlo – Chata pod Chlebom

Starý dvor – Veľké sedlo

Na Starom dvore vo Vrátnej nasadzujeme batohy na plecia a po 9-tej hodine sa vydávame na pochod po modrej turistickej značke, ktorú budeme sledovať až ku konečnej stanici lanovky v Snilovskom sedle. Kráčame po asfaltke okolo Chaty pod Sokolím. Po chvíľke nepríjemný asfalt pod nohami mizne a vnárame sa do lesa. Čaká nás stúpanie do sedla Príslop a zdolanie 300 výškových metrov. Ako rozcvička na úvod to celkom ujde.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Cestou sa nám pri pohľade naspäť otvára nádherný výhľad na Veľký a Malý Rozsutec. Do sedla Príslop prichádzame o 10.30 h. V sedle sa zdržujeme len krátko, čaká nás ďalších 350 metrov stúpania na Baraniarky, ktoré sú hneď od začiatku poriadne strmé. Stúpame pomaly, ťarbavo ako medvede po zimnom spánku. Po dlhej zime je to naša prvá poriadna túra v tomto roku. Strmé stúpanie nám dáva zabrať. Dostávame sa na úroveň hrebeňa Sokolieho, miestami sa nám cez stromy otvárajú pohľady na Rozsutce a Stoh. Tesne pod vrcholom stúpanie opäť kulminuje, chodník je rozbahnený. Prekonávame snehové polia a veľké množstvo popadaných stromov. Po niekoľkých minútach v spleti konárov a snehu strácam značku, smer je však jasný - stále nahor.

Zrazu sa predo mnou zjaví vrchol Baraniarok. Vystupujem na najvyšší bod k tabuli s názvom a nadmorskou výškou, otvára sa mi výhľad, kvôli ktorému tá námaha stála za to. Postupne prichádzajú aj ostatní a kocháme sa spolu, hlavne pohľadom na pokračovanie hrebeňa cez Žitné a Kraviarske. Je to naozaj ako na hojdačke, 100 výškových metrov dolu, potom hore, a takto sa to opakuje niekoľkokrát. Znepokojuje ma množstvo snehu v severnom traverze hlavného hrebeňa. Zakrátko sa hlavný hrebeň stráca v nízkej oblačnosti, moje obavy však nemiznú.

Dávame si obednú prestávku. Otvárame paštéty, krájame cibuľu. Po dobrom obede robím zopár záberov, aj keď nie je práve fotogenické počasie, skôr depresívne s ťažkými sivými oblakmi. Vrchol sa postupne zapĺňa prichádzajúcimi Poliakmi. Začína tu byť tesno, tak radšej dvíhame kotvy. Nasleduje klesanie do Malého sedla. Najprv prechádzam po skalnatom hrebeni, neskôr klesanie naberá na strmosti po vápencových skalách. Príjemne ma prekvapuje reťazmi zabezpečený úsek popri skale. Je to príjemné spestrenie cesty. Po pár minútach som v Malom sedle. Nezastavujem sa. Za sebou počujem Dušana a Rolanda. Spolu začíname stúpať na Žitné. Miestami prekonávame snehové polia, ktoré chalanov zdržujú, mne výborne pomáhajú palice. Na Žitnom stojím o 12.45, o chvíľu prichádza Roland s Dušanom. Vrchol Žitného je zalesnený, stromy sú zatiaľ bez lístia, takže výhľady sú. Pozerám sa na juh, do Veľkého sedla a na mohutné Kraviarske. Hojdačka pokračuje ďalej, takmer 100 m dolu a následne 200 m na Kraviarske.

Veľké sedlo – Chrapáky

Vo Veľkom sedle sme v priebehu pár minút. Ďalšie snehové pole a začíname stúpať na Kraviarske. Stúpanie na Kraviarske prechádza veľkým množstvom čučoriedkových kríkov, určite rajom pre maškrtné jazyky medveďov. Po 13-tej stojíme na začiatku rozložitého vrcholu Kraviarskeho, samotná tabuľa s výškovou kótou je až na jeho južnej a zároveň najvyššej časti. Skalnato-trávnatým hrebeňom sa tam postupne približujeme. Na záver ešte prekonávame skalný prah a o 13.25 stojíme pri tabuli Kraviarske. Skladáme batohy a dopĺňame tekutiny.

Po krátkom občerstvení pokračujeme chodníkom v kosodrevine. Pred sebou vidíme sedlo, do ktorého zostupujeme, za ním je ďalšie stúpanie ponárajúce sa do hmly. V sedle za Kraviarskym je možné prejsť na zelenú značku, vedúcu do Vrátnej doliny, a tak zostúpiť z hrebeňa. Chvíľu nad tým rozmýšľam, lebo zasnežený a miestami zahmlený traverz nevyzerá lákavo. Rozhodujeme sa pokračovať podľa plánu, máme predsa zaplatenú zálohu na Chate pod Chlebom. Zostáva nám už len stúpanie na Chrapáky a následný traverz do Snilovského sedla, podľa údajov na rázcestníku v sedle niečo vyše hodiny.

Dlho nerozmýšľame a vydávame sa na stúpanie k Chrapákom. Už zo začiatku musíme prekonávať snehové polia, ktoré sa s pribúdajúcou nadmorskou výškou menia na súvislú snehovú pokrývku. Pomaly kráčame mokrým ťažkým snehom, prepadávame sa až po kolená. Kráčam s Rolandom a Dušanom, ostatní sú za nami. Duško už nadáva na sneh, že radšej mohol zostať v Bratislave a vyhrievať sa na slnku pri 20 °C, namiesto toho sa tu teraz brodí snehom pri teplote okolo nuly.

Sneh neubúda, práve naopak, navyše nás postupne zahaľuje hmla, viditeľnosť klesá pod 10 m. Stále šliapeme do kopca, snažím sa dívať dopredu a zahliadnuť v hmle rázcestník na Chrapákoch. Zostáva nám len vydržať a pokračovať ďalej. Konečne o 14.45 prichádzame na rázcestie Chrapáky. Cítim, že moje topánky to nezvládli, nepomohla ani impregnácia, sú komplet premočené. Navrhujem, aby sme sa všetci pri rázcestníku počkali, nech sa v tejto hmle nikto nevydá zlým smerom. V diaľke už počujem hlasy prichádzajúcich chalanov, dlho však nikoho nevidím. Podľa značenia je to k hornej stanici lanovky už len 40 minút. Motivujeme sa tým, že si v bufete pri lanovke dáme niečo teplé. Tak poďme do boja, lepšie povedané do snehu.

Chrapáky – Snilovské sedlo

Vpredu kráča Dušan a Roland. Všade je pokoj a ticho, len občas ho narušia Dušanove nadávky, keď sa prepadne do snehu. Za mnou kráča Juro, väčšinou sme na dohľad, sem-tam sa rozprávame. Ďalšia dvojica, ktorá je 50 metrov za nami, je Peter a Martin, za nimi opäť s miernym odstupom pokračuje Rado s Ferim. Som ponorený vo vlastných myšlienkach, čistím si hlavu. Mechanicky kráčam po prešľapanom snehu. Neuvedomujem si, že zvyšujem tempo a postupne sa vzďaľujem od Jura.

„Do kelu“, počujem z hmly za mnou.
„Ďuri, žiješ?“, kričím do hmly.
„Asi mám niečo s kolenom“, odpovedá.
Vraciam sa snehom naspäť. Prichádzam k Jurovi. Vidím pooškierané koleno a poriadnu dieru v snehu.
"Tam si sa prepadol?", pýtam sa.
"Áno, cez sneh do kosodreviny", odpovedá.
Noha sa mu prepadla cez sneh a zasekla sa v kosodrevine po ním, telo však pokračovalo v pohybe smerom dopredu. S fyzikálnymi zákonmi nevybabreš.
"Niečo mi ruplo v kolene", pokračuje Juro: "Skúsim zaťažiť koleno a uvidíme."

Mne sa zatiaľ hlavou preháňajú myšlienky. Budeme volať horskú službu? Budem musieť zapnúť GPS-ko a nahlásiť im našu polohu, inak nás v tej hmle nenájdu. Nie, nie, veď je nás dosť, Ďuriho dostaneme na chatu, aj keby sme ho mali niesť.

Je to bolestivé hlavne pri pohybe do boku. Navrhujem spevniť koleno elastickým obväzom, Juro súhlasí, veď čo iné zostáva? Zhadzujem batoh, vyberám lekárničku, inštalujem obväz. Zatiaľ k nám prichádzajú Peter a Martin. Nechápavo sa pozerajú na naše balancovanie v strmom svahu, keď uvidia elastický obväz, pochopia, že sa niečo deje.

Juro s obviazaným kolenom nestráca duchaprítomnosť a skúša koleno pomaly zaťažiť a kráčať, vyzerá, že by to mohlo ísť. Dávam mu moje palice s nasadenými košíkmi, snáď sa mu budú menej zabárať do snehu, ako jeho bez košíkov. Mlčky kráčame, idem prvý, Juro je tesne za mnou. Každý krok ho bolí, ale hrdinsky s tým bojuje a šliape ďalej. Po 10 minútach stretávame skupinku Čechov, ktorí tlmočia pozdrav od Dušana a Rolanda, ktorí sú ďaleko pred nami. Dozvedáme sa, že k lanovke je to 20 minút. Pokračujeme ďalej, po 15-tich minútach stretávame ďalšiu skupinku protiidúcich Čechov. Opäť pozdrav od Rolanda s Dušanom a informácia, že k lanovke je to 20 minút. Sakra, čo sa mi to len sníva, že kráčame? Už sa radšej nebudem nikoho nič pýtať.

Neuveriteľné, o 16.20 konečne v hmle zahliadnem obrys budovy lanovky. Trasu, ktorú sme mali zvládnuť za 40 minút, sme zdolávali 1,5 hodiny. Skladáme batohy, pomaly prichádza Peter, zostáva nám počkať na Maťa, Fera a Rada, prichádzajú o chvíľu. Feri úplne vysmiaty, Rado vraví, že Fero v traverze chytil druhý dych a psychicky držal aj jeho.

Snilovské sedlo – Chata pod Chlebom

Zisťujem neprijatý hovor od Rolanda, tak mu volám. Vraví, že prišli do Snilovského sedla, odtiaľ šli podľa smerovníka smerom po červenej a zelenej značke, ale teraz vraj nikde nevidia zelenú značku, ktorá by mala viesť ku chate. Nejako sa mi to nezdá, tak mu radím, nech počkajú, kým prídeme do Snilovského sedla. Pokračujeme, už z diaľky vidím v sedle obrysy postáv. Pri pohľade na rázcestník je mi všetko jasné. Tabuľa označujúca smer k Chate pod Chlebom je zle otočená (o 90 stupňov), ukazuje priamo na hrebeň, rovnako s červenou vedúcou na vrchol Chlebu. Posielam chalanov dopredu, ukazujem im správny smer k chate. Volám Rolandovi, nech sa vrátia do Snilovského sedla.

O chvíľu prichádzajú Roland, Dušan a so sebou privádzajú aj dvoch Maďarov a skupinku Poliakov, ktorí tiež chceli ísť na chatu. Hmla a zle natočený smerovník a množstvo turistov zrazu blúdi. Pokúšali sme sa otočiť tabuľku na smerovníku správnym smerom, no nešlo to, bola riadne dotiahnutá.

Na Chatu pod Chlebom prichádzame po 17-tej. Vstupujeme do chaty, víta nás chatár. Juro ide rovno k okienku a objednáva si rum a čaj. Batoh si dáva dolu z pliec, až keď obráti rum do seba. Myslím, že až teraz si uvedomuje, čo sa vlastne stalo.

Postupne si skladáme veci a obsadzujeme dva stoly. Nie je nad to, keď si vyzujete premočené topánky a dáte si suché ponožky. Dostávame zarezervovanú izbu s troma trojposchodovými posteľami. Večeriame a začíname rozmýšľať nad zajtrajším plánom. Od Maďarov, ktorí sem prišli zo Suchého, zisťujeme, že na tejto časti hrebeňa je ešte veľa snehu. To znamená, že plánovanú trasu na druhý deň cez Malý Kriváň, Stratenec, Biele skaly a Suchý radšej nebudeme riskovať. Chatu pod Klačianskou Magurou teda navštívime inokedy. Zostáva vymyslieť náhradný plán. O tom však v inom príbehu.

Záver

Ráno Ďuriho koleno stále bolí, chodí sa mu dosť ťažko. Odchádzame do Snilovského sedla k lanovke, pridáva sa k nám Dušan a Maťo. Lanovka našťastie premáva. Ostatní idú na hrebeň smerom na Chleb.

Juro šiel hneď na druhý deň k ortopédovi. Diagnóza znela: natrhnutý bočný kolenný väz. Na 6 týždňov dostal nohu do ortézy a nafasoval barle. Celé leto poctivo rehabilitoval. V septembri sme už spolu, v plnej poľnej, prešli hrebeňom Nízkych Tatier od Chopku po sedlo Priehyba.

Nakoniec všetko dobre dopadlo, ale v ten deň, 1. mája, niekde medzi Chrapákmi a Snilovským sedlom nám nebolo všetko jedno.

Fotogaléria k článku

Najnovšie