Skúsenosti ľudí, ktorí už trasu absolvovali, tak v diskusnom fóre nadobúdajú „cenu zlata“. Ja osobne považujem Tomášov článok za „úvod do problematiky“, ktorý spustil lavínu záujmu. Dobrý článok, ktorému k úplnej dokonalosti chýbajú už len „akčné fotky“ z lezeckých úsekov, ktoré by potvrdili Tomášov popis trasy a prípadne odradili menej skúsených čitateľov. Orlia prť je vážne podujatie a treba zvážiť všetky za a proti, či na ňu v aktuálnych podmienkach naozaj vyraziť. Keďže potrebných informácií nie je nikdy dosť, rozhodol som sa doplniť Tomáša o vlastné zážitky a napísať článok o Orlej prti za ťažších podmienok. Článok určený pre „extrémistov“, fyzicky zdatných vysokohorských turistov, ale aj pre menej skúsených turistov, ktorí často vôbec netušia, do čoho idú a čo všetko ich môže na trase zastihnúť.

Ako sa budovala Orlia prť

Získať seriózne informácie o histórii tejto trasy je pre nášho človeka pomerne ťažký oriešok, a to aj napriek dnešnej internetovej dobe. Informácií nájdete veľa, ale väčšinou len útržkovitých a nie príliš spoľahlivých. V júni roku 2006 vyšiel v špeciálnom, spoločnom slovensko - poľskom vydaní časopisu Tatry (TATRY TPN Nr 1 – 4/2006) článok naslovovzatého odborníka – redaktora poľskej verzie časopisu Zbigniewa Ładygina – „Prť v Oblakoch – Perć pod obłokami“, v ktorom pútavým spôsobom opísal históriu budovania tejto trasy. Verili by ste, že už má toľko rokov?

V úvodníku autor hovorí: „Od okamihu, kedy sa vo februári 1901 zrodila prvá myšlienka, až po ukončenie posledných prác v roku 1906, uplynulo vyše päť rokov. Toľko trvalo napĺňanie zámeru pri budovaní Orlej prti – vysokohorského „chodníka – symbolu“, a jeho namáhavé vytýčenie nedotknutým územím. Je to chodník, ktorý možno nepatrí k najnáročnejším, a ktorý možno ani nevedie najexponovanejším terénom, ale odvážnym priekopníckym smerovaním trasy predčil všetky, ktoré boli v Tatrách vyznačené – aj pred ním, aj po ňom. Orlia prť vírila emócie už pred sto rokmi, keď ju stavali, a vyvoláva ich aj dnes, keď sa ozývajú hlasy, aby z nej urobili „via ferratu“ podobnú železom okovaným vysokohorským alpskýmh chodníkom.“

Článok je pomerne rozsiahly a plný zaujímavých informácií, vypichnem preto len zopár najdôležitejších údajov. Ładygin hovorí: „Už na začiatku 20. storočia bola na poľskej strane pomerne hustá sieť chodníkov, ktorá sa v podstate približovala dnešnému stavu. O ich budovanie a údržbu sa staral Tatranský spolok fungujúci od roku 1873, ktorý na zabezpečenie turistickej infraštruktúry vynakladal nemalé finančné prostriedky – hlavne z členských príspevkov a darov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vo februári roku 1901 zaslal Franciszek Henryk Nowicki, autor básnického cyklu Tatry a jeden z najznámejších dobových tatranských básnikov, list vtedajšiemu tajomníkovi riadiaceho výboru spolku Leopoldowi Świerzovi, v ktorom uviedol: „Hlavným cieľom vysokohorskej turistiky je výhľad z vrcholu. Kvôli jedinečným výhľadom z divokých štítov sú turisti ochotní obetovať svoj čas, peniaze, námahu a nepohodlie výstupov, ktoré neraz sú aj životu nebezpečné. Pre vysokohorskú turistiku by boli ideálne také túry, na ktorých by turisti nestrácali čas a nemíňali energiu na výstupy a zostupy z hôr a mohli by od rána do večera chodiť po hrebeňoch a kochať sa výhľadmi z vrcholov.“ No a ten sústavný výhľad im mala zabezpečiť „Orlia prť“. Takýto názov dal vo svojom liste Nowicki novonavrhovanej trase od Mickiewiczových vodopádov hrebeňom cez Woloszyn, Kozi Wierch a Závrat na Svinicu, pričom odtiaľ mala trasa smerovať na západ až do Doliny Kościeliskej. Keďže by bolo problematické prejsť takúto trasu za jeden deň, Nowicki navrhol vybudovať aj dve ubytovacie zariadenia na trase, ktoré mali byť zásobované koňmi (na Krzyżnom a niekde v oblasti Kasprovho vrchu). Vložené finančné prostriedky sa mali investorovi vrátiť po „zaľudnení“ územia početnými zástupmi poľských turistov a neskôr aj Nemcov a Maďarov, „ktorí u nich nič také nemajú“ (aká prezieravosť už na začiatku 20. storočia !!!!)“. Navrhovaný chodník chcel básnik v budúcnosti doplniť ďalšími smelými trasami.

Peripetie počas stavby

Ładygin vo svojom článku ďalej opisuje peripetie počas budovania trasy: „Nowickému sa nepodarilo získať plnú podporu Tatranského spolku, zastal sa ho ale kňaz Walenty Gadowski, ktorý bol skúseným a uznávaným horolezcom a známou postavou v tatranských turistických kruhoch. Ten uznal jeho návrh za reálny a  prisľúbil mu aj svoju účasť. O celej veci sa začalo intenzívne hovoriť a písať v miestnej tlači, kde prebiehala vášnivá diskusia medzi zástancami a odporcami celej akcie. Odporcom nahrávalo do karát to, že mnoho hrebeňových úsekov navrhovanej Orlej prte dovtedy nikto neprešiel a na niektoré sedlá a štíty ešte nevstúpila ľudská noha a to aj napriek nie príliš veľkej vzdialenosti od Zakopaného a ľudskej civilizácie. Keďže sa Gadowski nedočkal finančnej podpory myšlienky „orlej cesty“ zo strany Tatranského spolku, rozhodol sa začať jej výstavbu z vlastných prostriedkov.

Spočiatku sa počas leta 1901 postupne oboznamoval s terénom v smere od sedla Krzyżne a o rok neskôr ako prvý vystúpil na Bučinovú Turňu. Zvrat v prístupe Tatranského spolu nastal vtedy, keď Janusz Chmielowski, ktorý bol doteraz odporcom Gadowského, zmenil názor na reálnosť projektu a absolvoval prvý výstup na Orliu Baštu. Názor Chmielowského, ktorý v Zakopanom prevzal horolezecké žezlo po Chałubińskom, spôsobil, že sa Tatranský spolok začal stavať k projektu predsa len pozitívnejšie. Kňaz, ktorý v očakávaní finančnej podpory nakúpil železný materiál u kováča, sa jej nakoniec nedočkal, a tak sa 13. júla 1903 bez podpory Tatranského spolku pustil do výstavby svojpomocne.

Výstavba Orlej prti trvala ešte tri roky a bola poznačená mnohými dramatickými udalosťami a problémami. (Mňa napr. zaujala pasáž o chýrnom Klimkovi Bachledovi: „...ktorého zamestnali a ktorý zmizol aj so zálohou na celé leto, lebo sa mu viac páčilo vodiť turistov po horách, než sa oháňať krompáčom.“). Stavebné práce prebiehali počas letného obdobia v rokoch 1904 a 1905. V roku 1906 sa uskutočnili už len malé vylepšenia. Osudy spolupráce farára Gadowského s Tatranským spolkom boli premenlivé. Istú dobu spolok kňaza v jeho úsilí podporoval a po finančnej stránke sa s ním dôsledne vyrovnával. Lenže v roku 1906 Gadowski z neho vystúpil a už s ním nechcel mať nič spoločné. Orlia prť skončila na Zawrate a o jej pokračovaní na Červené vrchy, tobôž o dostavbe variantu na Morské oko, sa už nehovorilo“.

Toľko „zjednodušená citácia“ – mnou urobený (a kvôli skráteniu občas aj mierne upravený) výber najdôležitejších viet zo štvorstranového článku Zbigniewa Ładygina, ktorý odporúčam prečítať si v pôvodnej, neskrátenej forme publikovanej v časopise Tatry, všetkým záujemcom o históriu tejto jedinečnej tatranskej „via ferraty“.

Náročnosť Orlej prte

Napriek všetkým vymoženostiam našej modernej doby ostala Orlia prť naďalej vážnym podujatím vysokohorskej turistiky. Pri jej zdolávaní treba vzdať hold všetkým priekopníkom, ktorí sa v pionierskych podmienkach zaslúžili o jej vybudovanie. Je to najnáročnejšia a najodvážnejšie vedená trasa v celých Tatrách, ktorá si vyžaduje dobrú kondičku, skúsenosti pri pohybe vo vysokohorskom teréne a v prípade zhoršeného počasia a zimných podmienok aj horolezeckú vybavu a lezecké skúsenosti. Viacerí ju porovnávajú s alpskými via ferratami. Preliezol som viaceré ťažké „čierne“ ferraty a tak si dovolím tvrdiť, že sa porovnáva neporovnateľné. Kvôli zabezpečeniu reťazami je sebaistenie o hodne náročnejšie, zabezpečené úseky striedajú rovnako ťažké lezecké úseky bez akéhokoľvek istenia a človek sa dlhodobo pohybuje vo veľmi exponovanom, trávnato – skalnatom teréne „roháčskeho typu“, kde hrozí veľké riziko zrútenia najmä v prípade zhoršenia počasia. Bežať po oceľovom lane hore stenou dokáže každý, kto má silu a nebojí sa výšky, na Orlej prti ale musíte dokázať liezť a rozmýšľať ako naozajstný horolezec, čo je o hodne ťažšie.

Parametre trasy - čas a prevýšenie

Kvôli náročnosti ju väčšina ľudí absolvuje ako dvojdňovú túru s prenocovaním na chate Murowaniec alebo najčastejšie na Chate pri Piatich poľských plesách (Schronisko w Doline Pięciu Stawów Polskich). Otakar Brandos vo svojej publikácii „Vysoké a Belianske Tatry, Polské Tatry – turistický a trekový průvodce“, vydanom nakladateľstvom SKY v roku 2008, píše: „Jako jednodenní přechod mohou Orlí stezku zvládnout jen ti fyzicky nejzdatnější a ti, kteří hory důvěrně znají. Ostatní turisté tuto trasu obvykle rozkládají do dvou dnů.“ Celá trasa je tu veľmi dobre popísaná a odporúčam ju ako prípadný ďalší zdroj informácií každému, kto sa na ňu ešte len chystá. Súhlasím aj s jeho ohodnotením náročnosti jednodňového prechodu trasy, ktorá sa dá prirovnať k výkonu vrcholového športovca. Veď posúďte sami: Skúsil som sčítať celkový čas potrebný na prekonanie celej trasy od Poľany Pálenice (Polana Palenica Bialczańska), kde väčšina návštevníkov zaparkuje svoje auto. Použil som k tomu poľskú mapu „Tatry polskie i słowackie, Podhale od Nowego Targu po Zakopane – mapa turystyczna 1: 50.000“ a špeciálnu mapu „Orla Perć – via ferrata, mapa turystyczna 1: 5.000“. Úsek od Pálenice do sedla Zawrat trvá 4:45 hod., vlastná Orlia prť od sedla Zawrat po sedlo Krzyżne 7 hodín a zostup zo sedla Krzyżne späť na Poľanu Pálenica 3:55 hod., spolu 15 hodín a 40 minút. Ak si ale auto necháte na Lysej Poľane, pridajte ešte 2 x 20 minút a bude vám to trvať 16 hodín a 20 minút. To je na jeden deň naozaj dosť !!!

Tieto časy treba samozrejme považovať iba za orientačné – zistil som, že údaje v poľskej mape nie sú celkom totožné s údajmi v našej mape VKÚ Harmanec a ani s údajmi v teréne. Nejaké minúty tam lietajú, ale veľký rozdiel tam nie je. Preto ak chcete ušetriť nejaký čas, spoľahnite sa len na svoju dobrú kondičku. Ohúri aj celkové prevýšenie, ktoré vás čaká. V mape - špeciálke sú uvedené podrobné údaje o Orlej prti podľa jednotlivých úsekov. Po spočítaní výškových rozdielov jednotlivých úsekov som zistil, že na trase dlhej 4,3 km nastúpate spolu 1.020 m a klesnete o 1.055 m. A ak k tomu prirátam výškový rozdiel medzi Poľanou Pálenica (984 m) a sedlami Zawrat (2.158 m) a Krzyżne (2.112 m), treba pridať ešte 1.174 m stúpania a 1.128 m klesania. Spolu tak prekonáte 2.194 m počas výstupu a 2.183 m počas zostupu. Skutočné číslo je samozrejme o hodne vyššie, lebo výškový rozdiel medzi sedlami a Poľanou Pálenica nezahŕňa skutočný reliéf terénu, ktorý má najmä v dolnej časti zostupu zo sedla Krzyżne charakter „hore – dole“. Keď k tomu pridáme dĺžku trasy 25 km, ktorú vo svojom článku uvádza Tomáš Trstenský, túra nadobúda celkom slušné „alpské parametre“.

Orlia prť z Liptovského Mikuláša za jeden deň

V kruhoch našich liptovsko – mikulášskych turistov sa donedávna tradovalo, že pri použití bežných spojov je Orlia prť z Liptovského Mikuláša za jeden deň fyzicky nezvládnuteľná. Že to nie je pravda, som ich presvedčil vo štvrtok 28.10.2004. V tom roku som nastúpil do Žiarskej doliny ako strážca Správy TANAPu a bol som celkom slušne rozchodený. Vedel som, že v lete bývajú fronty na reťaziach a tak som si zámerne vybral obdobie po sezóne a bežný pracovný deň. Celú jeseň sme ale „naháňali kamzíky“, stále nebol čas a nakoniec mi moje plány takmer zmarilo počasie. Okolo 20.10.2004 napadlo veľa snehu a podmienky boli zimné. Potom sa ale našťastie prudko oteplilo, padli 50-ročné teplotné rekordy a snehu rapídne ubudlo. Už ale nezmizol a najmä na severe ostali zimné podmienky. Jedným z najväčších rizík Orlej prte je neočakávaná zmena podmienok z letných na zimné. Slnkom zaliatych južných úsekov je tam veľmi málo, trasa často vedie po rôznych lávkach v severnej stene a akonáhle napadne prvý jesenný sneh, už sa tam nikdy celkom neroztopí. Potom musíte na severe počítať so zimnými podmienkami, minimálne s ľadom v žľaboch alebo na chodníku. Zimný výstroj v batohu by preto mal byť samozrejmosťou.

Moju túru som absolvoval na poslednú chvíľu – cez víkend sa už mal meniť letný čas na zimný. Vyrážal som z Liptovského Mikuláša osobným vlakom o 4:00 hod. a o 7:00 hod. som prekročil štátnu hranicu. Potom som nasadil intenzívne tempo a o 9:45 hod. som stál v sedle Zawrat (2:45 hod. namiesto 4:45 hod.). Orliu prť som liezol od 10:00 do 13:45 hod., čiže 3:45 hod. namiesto 7 hodín. Bolo jasno, neskoré babie leto, fúkal ale dosť silný, búrlivý vietor a podmienky boli zimné. Aspoň som si to vtedy myslel. Že môžu byť ešte aj horšie, som zistil až tohto roku. Ťažké podmienky spôsobili, že som bol celý deň „jediný človek na trati“. Na jednej strane to bolo príjemné - nemusel som čakať v žiadnej fronte a nič ma pri lezení nerušilo, na druhej strane som ale prežíval celkom slušný psychický nápor. Po dosiahnutí sedla Krzyżne o 13:45 hod. som si mohol dovoliť zvoľniť tempo, autobus z Lysej Poľany mi išiel až o 17:20. Za hodinu som zbehol dole ku Chate pri Piatich poľských plesách, posedel pol hodiny pri „kawe sparzonej“ a pokračoval dole na Lysú Poľanu. Hranicu som prekročil o 17:00 hod. a o 21:30 som už sedel doma nad večerou. S dobrou kondičkou a pri ako-tak dobrých podmienkach sa to dalo bez problémov zvládnuť aj za 1 deň. A vôbec pritom nešlo o žiadne bezduché štvanie, z ktorého človek nič nemá. Práve naopak, užil som si to rovnakým spôsobom, ako keď si idem zabehať do prírody.

Domov som sa vrátil plný dojmov, s dávkou endorfínov a adrenalínu v krvi ako pri hociktorom vytrvalostnom športe. To na vysvetlenie odporcom „rýchloviek“ v horách. Svoje skúsenosti som samozrejme poskytol kamarátom a tí to bez problémov zopakovali vlani počas babieho leta. A takmer v navlas rovnakom čase.

Vtedy som ešte nefotil a tak mi z tejto akcie neostala žiadna pamiatka. Už vtedy som sa rozhodol, že sa tam musím ešte niekedy vrátiť. Pri mojej zaneprázdnenosti mi to ale trvalo celých šesť rokov...

Pokračovanie uverejníme budúci týždeň.

Titulná fotografia: Orlia prť v zimných podmienakch - náročné podujatie VHT, foto autor

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek