Čo predchádzalo túre

Chystali sme sa vyraziť celú jeseň 2010, lenže buď nám neprialo počasie, alebo boli zlé podmienky. Prípadne mal Zdeno rôzne povinnosti, ktoré vyplývali z jeho nového zamestnania. Posledný týždeň pred zmenou letného času na zimný (počas víkendu 30. a 31.10.2010) zavítalo do Roháčov neskoré babie leto s ideálnym počasím a s ešte lepšou viditeľnosťou. Podmienky nad 1.900 m boli síce už zimné, ale nie až tak hrozné, aby sme nemohli vyraziť. Plány nám ale skrížilo preloženie termínu celotatranského sčítania kamzíkov na štvrtok 28.10.2010. Vyzeralo to na definitívny koniec našich nádejí. Už som nemusel šetriť sily a tak som v stredu v predstihu absolvoval v ťažkých zimných podmienkach celodenný prechod cez Smrek a Baranec, aby som zrátal stavy v tejto oblasti. Domov som prišiel až potme. Na štvrtok mi pridelili veľmi ťažký a nebezpečný sčítací úsek od Príslopu cez Baníkov až po Pachoľa, na čo som si kvôli ťažkému zľadovatenému terénu radšej zavolal aj Zdena, ktorý mal naplánovaný „terén“. Dokonale sme to tam presnorili a narátali spolu 23 kusov. Všetko bolo tak, ako malo byť, až kým Zdeno počas oddychu na hrebeni nepoložil svoju obligátnu otázku: „Počúvaj, a čo robíš zajtra ?“ Moja odpoveď, skôr zo žartu ako naozaj, znela: „Zajtra predsa ideme tú Orliu prť, alebo nie?“ Ihneď som to oľutoval, ale už bolo neskoro.

V podvedomí som tušil, že je to hlúposť, že som po dvoch ťažkých celodenných túrach a že na druhý deň asi nebudem za Zdenom vládať. Ja dve túry, Zdeno jedna, ja 52 rokov, Zdeno 35, jednoducho pre mňa príliš nepriaznivé skóre pred takým záberom, akým Orlia prť určite je. Navyše ako na potvoru dcéra dostala pred „Dušičkami“ na VŠ rektorské voľno, okamžite pricestovala večerným vlakom a ak som nechcel, aby sama blúdila nočným Liptovským Mikulášom, musel som jej ísť naproti. Do postele som tak zaľahol až po polnoci. Ďalšia zlá správa – na Orliu prť pôjdem nielen ustatý, ale aj nevyspatý. Viem, že už len tým som porušil bezpečnostné pravidlá a to som pritom ešte ani nevyrazil. Čo by som ale neurobil pre dobrého kamaráta, ktorý tam ešte nebol ? Hádam to nejako prežijem !

Do sedla Zawrat

Je piatok 29.10.2010, „vstávam“ o 2:45 a o 3:30 už vyrážame v Zdenovom aute smer Poľské Tatry. Premávka je takmer nulová, Zdeno skúsený vodič a tak sa rýchlo približujeme k svojmu cieľu. Stále tvrdím, že Poľské Tatry sú celkom iný svet a už za Ždiarom sa moje slová potvrdzujú. U nás je sneh iba v najvyšších polohách nad 1.900 m, tu je bielo aj na okolitých lúkách. Pred 5:00 hod. prichádzame na parkovisko na Poľane Pálenica. Oproti Liptovu je tu neskutočne „surovo“ – sneh, osuheľ a zima ako na Sibíri. Nikde ani živej duše, na parkovisku stojí iba zopár úplne „omrznutých“ českých áut. Naštartujeme vôbec, keď sa sem vrátime? Nikde nikoho a tak od nás nikto nepýta žiadne parkovné a ani žiadnu vstupenku do národného parku. Zamrzol tu totiž celý život a ak sa rýchlo nespakujeme, zamrzneme tiež.

O 5:00 hod. vyrážame po asfaltke smer Dolina Roztoki. Až teraz zisťujeme, že na asfaltke je solídna poľadovica a sme radi, že sme nedostali šmyk. Cestou hore ľutujeme všetkých, ktorí žijú v tejto „mrazovej kotline“ – či už v horárňach alebo v okolitých chatách. Prvých 50 minút vedie hore Dolinou Białky po nezáživnej asfaltke, ktorú opustíme až pri vodopáde Wodogrzmoty Mieckiewicza. Vstupujeme do úzkej a divokej Doliny Roztoki. Na jej konci nás (mapa udáva 1:30 hod.) čaká turistický rázcestník pod strmou jazernou stenou Doliny Piatich poľských plies (Dolina Pięciu Stawów Polskich). Až potiaľ zamestnanci chaty vyvážajú tovar na terénnom vozidle a zvyšok je už záležitosťou nákladnej lanovky. Cesta vykladaná balvanmi – okrúhliakmi je vďaka námraze taká šmykľavá, že je bez paličiek takmer neschodná. Toto sme nečakali, naša akcia sa komplikuje už od samého začiatku. Ešte ale nie sme hore, ešte nám treba prekonať skalný prah vodopádu Potoka Roztoka zvaný Siklawa. So svojou výškou 65 m ide o najvyšší a súčasne najvýdatnejší vodopád poľskej časti Tatier. Mapa udáva 45 minút, čo tentoraz bohužiaľ dodržíme. V hrdle vedľa vodopádu je taká kosa a toľko ľadu vyliateho na chodníku, že je to na mačky. Pomáhame si konármi kosodreviny a opatrne stúpame hore. Ak tadiaľ pôjdeme nadol, mačkám sa určite nevyhneme. Okolo 7:30 hod. sa objavujeme pri brehu plesa Wielki Staw Polski, ktoré sa (podľa Brandosovho sprievodcu) svojou rozlohou 34,14 ha zaraďuje na druhé miesto v rebríčku najväčších tatranských plies (prvé Morské oko – 34,54 ha). Drží však primát najhlbšieho tatranského plesa so svojou hĺbkou 79,3 m. Napriek ťažkým podmienkam nejdeme až tak zle, podľa mapy nám to malo trvať 3 hodiny, my sme to zvládli za 2:30 hod.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Je nádherný jesenný deň, obloha bez jediného obláčika a práve svitá. Spoza hrebeňa Miedziane vychádza slnko. Nevieme sa vynadívať na nádherné a na naše pomery nezvyčajne obrovské plesá Doliny Piatich poľských plies. Zamýšľame sa aj nad poľskými špecifikami – prečo má jedna dolina, na prvý pohľad úplne jednoliata, prerušená iba jazernou stenou ako napr. u nás Malá Studená dolina, dva názvy (dolná časť ako Dolina Roztoki) ? A prečo je poľských plies päť, keď ich je v skutočnosti šesť? Sprievodca uvádza, že rozloha malého a tretieho najvyššie položeného poľského plieska Wole oko, ktoré je tým šiestym do počtu, veľmi kolíše v závislosti od stavu vody. Žeby ho nezarátali do názvu doliny pre túto jeho nestálosť?

O 8:50 hod., čiže za necelé 4 hodiny, stojíme v sedle Zawrat vo výške 2.158 m. Nie je to nijaký extra mimoriadny čas, ale aj tak máme oproti predpísanému času 55 min. rezervu. A to boli podmienky po celý čas pod psa – poľadovica, osuheľ, námraza a vyliaty ľad na chodníku. V sedle sa stretávame so skupinkou deviatich mladých českých chlapcov a dievčat, ktorých by som odhadom zaradil do vekovej skupiny okolo 30 rokov. Prišli do sedla z druhej strany po nocľahu na chate Murowaniec a aj oni sa chystajú na Orliu prť. Z krátkeho rozhovoru dedukujem, že pôjde o ich premiéru a tak budem zrejme jediný z celej skupiny, kto už Orliu prť absolvoval. Jediný, ktorý vie, čo ho v najbližších hodinách čaká. Česi vyrážajú bez mačiek napriek môjmu upozorneniu, že ich už o chvíľu budú potrebovať. My v rýchlosti niečo zjeme a začíname sa chystať na túru. Obliekame sa do zimných podmienok, zapíname sedací horolezecký úväz a rovno si nasádzame aj mačky. Po nakuknutí na severnú stranu hrebeňa nám nie je veľmi do smiechu. Podmienky sú totálne zimné, snehu je od 10 cm na južnej strane do 50 cm na severe, miestami sú nafúkané riadne vankúše ako uprostred pravej zimy. Počítame s tým, že to nebude žiadna sranda a že pôjde o zimné lezenie. Každý z nás má v sedačke uviazanú jednu dlhšiu slučku s karabínou, ktorú v prípade potreby použije na reťaziach na samoistenie. Máme so sebou aj 25 metrov „repky“ (horolezeckej repšnúry), pomocného 7-milimetrového lana s nosnosťou 700 kg, tri slučky a šesť karabín. Na nejaké veľké padanie by to nebolo, na odistenie nezabezpečených úsekov medzi reťazami by to však stačiť malo.

O 9:15 odkladáme paličky, každý si berie do ruky horolezecký čakan a vyrážame v ústrety zimnému dobrodružstvu. Cítim, že podmienky sú o dosť horšie ako pred 6 rokmi, napriek tomu verím, že všetko zvládneme. A ak nie, možností ústupu je na trase viac než dosť. Ak nepočítame sedlá na začiatku a na konci trasy, túru je možné predčasne ukončiť na piatich miestach. Ale len z Kozieho sedla (Kozia Przełęcz) môžete zostúpiť súčasne na obidve strany hrebeňa, z Kozieho Wierchu iba ku Poľským plesám a zvyšné tri trasy – jedna zo Żlebu Kulczyńskiego a dve z Granátov vás nasmerujú na druhú stranu hrebeňa do Kozej Dolinky a ku chate Murowaniec. Vracať sa od chaty Murowaniec späť smerom na Lysú Poľanu okľukou popod Gęsiu Szyju („Husí krk“) nie je vôbec žiadna výhra a zostup na druhú stranu hrebeňa si preto treba riadne zvážiť. V zimných podmienkach sa výber ústupových možností zužuje aj o trasy z Kozieho sedla a zo Żlebu Kulczyńskiego, ktoré sú rovnako ťažké a rovnako zabezpečené technickými prostriedkami ako Orlia prť. Ak sa v zimných podmienkach ešte ako-tak dá na hrebeni preliezť po reťaziach, v žľaboch ich prikryje sneh a môžete sa dostať do pekných problémov. Aj s tým treba počas túry rátať pri rozhodovaní, či pokračovať alebo nepokračovať ďalej a kde to prípadne zabaliť.

1. úsek Zawrat – Kozia Prelęcz: dĺžka 0,8 km, hore 205 m, dole 225 m, 1:30 hod., „szlak bardzo trudny“.

Môžem potvrdiť, že okrem začiatku je tento úsek naozaj veľmi „trudny“. Až po Mały Kozi Wierch (2.228 m) ide o romantickú, 15 minút trvajúcu pohodičku. Potom ale príde na rad zostup do sedla Zmarzła Przełączka Wyżnia, kde sa začínajú prvé vážnejšie problémy a „láme sa tu chlieb“. Pri zvažovaní predčasného návratu je toto miesto na otočenie asi najvhodnejšie. Ak totiž v nasledujúcich partiách preleziete niečo „nadoraz“, verte, že nazad to bude ešte ťažšie. No a spoliehať sa v zlých podmienkach na ústup z Kozieho sedla nie je, ako som už uviedol, žiadna výhra. Pri tejto príležitosti sa vrátim späť k článku Zbigniewa Ładygina a jeho pasáži o úrazovosti na Orlej prti: „Na Orlej prti každoročne dochádza k tragickým udalostiam. Od roku 1909, keď vznikla Tatranská dobrovoľnícka záchranná služba (TOPR), tu do roku 2001 zaregistrovali 88 smrteľných nehôd, zatiaľ čo v celých Poľských Tatrách ich bolo 709. Štatistiky nehodovosti ukazujú, ktoré miesta sú obzvlášť nebezpečné. Takým miestom je lokalita Závratu, najmä Závratový žľab a chodník od Kozieho sedla do Doliny Piatich poľských plies. Jednako najviac smrteľných nehôd – až 34 – zaznamenali v úseku od Kozieho sedla po Kozí vrch. Zlú povesť majú aj Granáty, kde vyhaslo 6 ľudských životov.“

Na Małom Kozom Wierchu dobiehame našich českých priateľov, ktorí si tu hromadne nasádzajú mačky. Zliezame do sedielka a po reťaziach opatrne schádzame ponad neuveriteľné strminy Żydowskiego Żlebu. Je tu záľaha prachového snehu, ktorý v jednom mieste prekrýva reťaze. Čakan v ňom veľmi nedrží a nesmieme sa pošmyknúť. Po reťaziach vytraverzujeme doprava do severnej steny žiletkovo ostrého hrebeňa zvaného Zmarzłe Czuby a postupne sa dostávame hore na hrebeň. Jeho povrch má charakter hladkej platne prikrytej prašanom, reťaze sú väčšinou pod snehom a na čakan a mačky sa v sypkom snehu veľmi spoľahnúť nedá. Treba sa maximálne sústrediť a neurobiť chybu. Česká skupina je lezecky nevyrovnaná, sú v nej už na prvý pohľad excelentní lezci ako aj výkonnostne slabší jedinci, ktorí postupujú veľmi pomaly a dožadujú sa lana. Postupne dobiehame prvú dvojicu, ktorá nám až doteraz robila stopu. Česi sa navzájom čakajú a tak sa so Zdenom dostávame dopredu. Byť na čele je neporovnateľne ťažšie – treba hľadať cestu, prešliapavať stopu v hlbokom prašane a uvoľňovať reťaze spod snehu. Každý lezec, ktorý zažil podobnú situáciu, si určite vie predstaviť, čo znamená lezenie v nie príliš vhodných zimných podmienkach. Sypký prachový sneh celkom eliminuje výhody zimného lezenia, akými sú postup v mačkách po predných hrotoch alebo možnosť sebaistenia pomocou zaseknutého horolezeckého čakanu. Miesto toho tu máme skalné platne posypané snehom, ktorý dokonale zakrýva všetky zákernosti terénu. Chodenie v mačkách po skale je veľmi nepríjemné – kedykoľvek sa vám môže zvrtnúť noha, stratíte rovnováhu a padáte dole. Ak si ich ale nenasadíte, môžete stúpiť na kúsok ľadu pod snehom a dopadnete rovnako zle. Človek musí ísť veľmi opatrne a musí neustále dodržiavať horolezecké bezpečnostné pravidlo „troch pevných bodov“, čo je značný nápor na sústredenie a psychiku (tri zo štyroch lezcových končatín musia počas lezenia neustále spočívať na stopercentných stupoch alebo chytoch). A ak takýto psychický nápor trvá veľa hodín, dokonale to človeka vyšťaví.

Nasleduje zostup po reťaziach do sedla Zmarzła Prezełecz, kde sa nachádza asi trojmetrový skalný viklan pripomínajúci tak trochu jednu zo sôch z Veľkonočných ostrovov. Je dobre viditeľný aj zdola pri pohľade od Wielkeho Stawu ponad Pustú Dolinku. Impozantný je aj pohľad na platne južnej steny Zamarłej Turne, ktoré spadajú doprava do Pustej Dolinky. Chodník nás ale nasmeruje doľava na lávku v severnej stene, po ktorej sa vcelku v pohode dostaneme k najväčšiemu bonbóniku tohto úseku a možno aj celej Orlej prte – k nesmierne exponovanému zostupu do Kozieho sedla. Na úvod nás čaká populárna „drabinka“ – dosť biedne vyzerajúci rebríček v kolmej stene s niekoľko stometrovou expozíciou pod nami. Aj teraz mám pocit, že sa musí každú chvíľu odtrhnúť a že tu kvôli tomu čakal iba na mňa. Po dlhšom čase použijem slučku a karabínu ako samoistenie – keby náhodou!! Dúfam, že „nepôjdem dole“ aj s „drabinkou“ zaistený o jeden z jej stupňov.

Znovu sa vrátim k článku Zbigniewa Ładygina a jeho pasáži o umelých pomôckach: „Pôvodné istenia a umelé pomôcky, ktoré tam namontoval zakladateľ Orlej prte, sa už asi nikde nezachovali. Niekoľkokrát sa vymieňali reťaze a ich ukotvenia, kramle a stúpačky, naposledy to bolo na prelome 20. a 21. storočia. Kováčske výrobky nahradili certifikovanými produktmi známych západných firiem, zmenili technológiu kotvenia týchto prvkov do skaly takým spôsobom, že olovo nahradili syntetickými živicami a takéto spoje zakaždým podrobovali dynamometrickým skúškam. Hoci sú nové bezpečnostné pomôcky trvácnejšie, predsa len sa každoročne vyskytuje ich poškodzovanie prírodnými silami – zosuvmi skalných blokov, údermi blesku. Najmä posledné menované javy sú zvlášť nepríjemné, pretože energia elektrického výboja nezriedka rozrušuje nevodivé živice a týmto poškodzuje upevnenie bezpečnostnej pomôcky.“ No neviem, neviem, podľa mňa tá „drabinka“ vyzerá, ako by ju tu osadil ešte sám Gadowski. Po rebríčku nasleduje exponované zliezanie po reťaziach, kde sa občas priistím, a o 10:50 stojíme v Kozom sedle. Trvalo nám to 1:35 hod., máme iba 5-minútovú sekeru, a to je perfektné.

2. úsek Kozia Prelęcz - Kozi Wierch: dĺžka 0,4 km, hore 225 m, dole 45 m, 1:40 hod., „szlak bardzo trudny“.

Doteraz prejdený úsek bol pre mňa pred 6 rokmi najťažší. Sľúbil som Zdenovi, že teraz bude nasledovať síce nesmierne exponovaný, ale o to parádnejší lezecký úsek v poriadnej skale, kde „poletíme ako strely“. Oproti tomu turistickí sprievodcovia hodnotia úsek od Kozieho sedla po Kozi Wierch ako najťažší. Sľúbená pohoda sa ale nekoná. V Kozom sedle sú záľahy snehu a ústup z hrebeňa do jednej alebo druhej dolinky si ani neviem predstaviť. Čo je ale horšie, nasleduje pomerne dlhý traverz po reťaziach doprava, najskôr mierne nadol a potom hore, ktorým človek nalezie do strmej steny veží Kozie Czuby. Lenže teraz sú reťaze hlboko pod snehom. Našťastie sa nám ich podarí spod snehu vyslobodiť a môžeme sa driapať hore. Postup po zasnežených platniach s pomocou ľadom obalených reťazí je fyzicky nesmierne vyčerpávajúci. Zhora pozorujeme, ako naši českí priatelia zdolávajú nástrahy hrdzavej „drabinky“ cestou do Kozieho sedla. Hovorí sa, že prvá polovica Orlej prte po Kozi Wierch má tatranský charakter, zatiaľ čo druhá cez Granaty skôr „roháčsky“. Môžem potvrdiť, že je to naozaj pravda. Lenže naše dnešné „tatranské lezenie“ má do pohody veľmi ďaleko. Podmienky sú viac než tvrdé, obidvaja ich takmer súčasne a riadne od pľúc zhodnotíme rovnakým, veľmi neslušným slovenským výrazom.

Okolo 11:30 doliezame na miesto, kde sa z nepochopiteľných príčin končia reťaze a striedajú sa zaistené a nezaistené úseky, ktoré sú ale po lezeckej stránke rovnako obtiažne. Sme v nesmierne exponovanom mieste, skala je buď pokrytá námrazou alebo zasypaná prašanom, takže nevieme, aké nástrahy sa pod ním ukrývajú. Chyty a stupy sú pomerne jemné a treba ich najskôr očistiť od snehu. V týchto podmienkach by som niektoré úseky tipol možno až na III. stupeň horolezeckej obtiažnosti. Naväzujeme sa na repku a snažíme sa navzájom istiť, aj keď nám je jasné, že je to skôr symbolická podpora našej psychiky. V duchu preklíname celé Poľsko a celú Orliu prť – ako nám to len mohli „tí bastardi“ urobiť? Je nám pritom jasné, že oni za to nemôžu. Chyba je na našej strane, my sme podcenili podmienky!!! Treba sa poriadne sústrediť, pretože v prípade chyby by nasledoval podľa môjho odhadu zhruba 300-metrový pád do hĺbok Kozej Dolinky. Ešte väčším šokom je ale pre mňa pohľad späť na českú skupinku za nami – postupujú v našich stopách nenaviazaní, bez akéhokoľvek istenia a viacerí z nich dokonca aj bez mačiek a čakanu. To je ale „morál“, chcel by som taký mať!!! Liezť toľko hodín a v tak ťažkom teréne s tým, že nesmiem urobiť ani najmenšiu chybu, na to treba byť veľmi dobre rozlezený a ešte mať nervy z ocele. Ja také nemám a tak sa ideme istiť. Myslím pri tom na rodinu, deti, Zdenovu priateľku, ako aj na rôzne prozaické veci ako napr. náš úver na byt. Žiadnu chybu si nemôžeme dovoliť, niečo také predsa našim blízkym neurobíme.

Až zhruba o 12:45 hod. sa konečne prebojujeme na vrchol Kozích Czub (2.263 m), kde s miernym rozčarovaním zisťujeme, že to ešte nie je nami očakávaný vrchol a koniec trápenia. Ešte nasleduje exponované zliezanie po reťaziach do sedla Wyżnia Kozia Przełęcz a nakoniec záverečný výšvih na najvyšší bod trasy – Kozi Wierch. Reťaz sa za sedielkom veľmi rýchlo stráca a opäť nasleduje exponované zimné lezenie bez istenia až na vytúžený vrchol. Konečene hore!!! Kozi Wierch je so svojou výškou 2.291 m najvyšším vrcholom Poľska, ktorý leží výlučne na jeho území a nie na našej spoločnej štátnej hranici. Vrchol dosahujeme o 13:45 hod. a tá hodina lezenia z Kozích Czub hovorí za všetko. Celý tento úsek nám namiesto 1:40 trval skoro raz toľko: 2:55 hod. Dlhší čas spôsobila náročnosť terénu a trošku aj moje fotenie, ktorým som Zdena celkom slušne zdržiaval. Celý čas som sa snažil zdokumentovať trasu, čo sa mi darilo len s najväčším úsilím. Fotoaparát som mal na hrudi skrytý pod vetrovkou, ale aj tak som musel na vrchole meniť vybitú baterku za čerstvú. Celý čas som zápasil so zmrznutými rukami a s neustále zasneženým objektívom. Celé fotenie prebiehalo viac-menej podľa rovnakého scenára: rýchlo vybrať spod bundy, očistiť od prachového snehu, šťuknúť cez automatiku, znova očistiť, odložiť a pri tom nespadnúť do priepasti.

Na Kozom vrchu stretávame štyroch poľských turistov, ktorí sem prišli od Piatich poľských plies. Spolu s ďalšími dvoma z rána spod Zawratu sú to jediní živí ľudia, ktorých za celý deň na poľskej strane stretneme. V rýchlosti pojeme a plánujeme, čo ďalej. Padne aj návrh zakončiť to a zísť dole ku chate. Lezenie nám trvalo príliš dlho, je už dosť neskoro a rozum velí zabaliť to. Medzitým došli hore naši českí priatelia s tým, že niektorí pôjdu dole na chatu, kde plánovali prenocovať, a niektorí to skúsia ďalej. Počas krátkeho oddychu si užívame výhľady z vrcholu, ktorý je považovaný za jeden z najlepších vyhliadkových bodov v Tatrách. Impozantný je najmä pohľad do Doliny Piatich poľských plies, rovnako nádherný je aj netradičný, panoramatický pohľad na naše slovenské Tatry, ktoré sú odtiaľ celkom iné. Je mierny mráz, bezvetrie a neskutočná dohľadnosť, aká býva pred zmenou počasia. Nakoniec sa dohodneme, že skúsime ísť ešte aspoň o kúsok ďalej a ak sa nám to nebude pozdávať, vrátime sa. Z minula som si pamätal, že druhá polovica trasy by mala byť už ľahšia a že by sme to hádam mohli do sedla Krzyżne do tej 18:00 hod. stihnúť. A tak zbohom zdravý rozum, pokračujeme ďalej......

Titulná fotografia: Svitanie v Pustej dolinke pod Malým Kozím Wierchom

Súvisiace články

Pomsta orlov - zimná Orlia prť I.
Orlia prť (Orla Perć) zo Slovenska

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek