Trasa

Hronský Beňadik, kláštor; Tekovské Nemce – Pečanské – Veľký Inovec – Inovecké sedlo – studnička Stoky – Obycké lúky – Škripec pod Hrádkom – Machulince – Topoľčianky

Vymazanie bieleho miesta

Mám rád svoju vlasť a vždy sa tak trochu na seba hnevám, že som ešte nenavštívil niektoré miesta späté s jej históriou. Roky som chodil okolo kláštora v Hronskom Beňadiku a nikdy som si ho neprezrel. Tri hodiny čakania na Milana mi teda padli vhod. Hneď po vystúpení z autobusu, ktorý tu mimochodom nemal vraj vôbec stáť, hoci na internete to bolo napísané, vyťahujem fotoaparát a hľadám najvhodnejšie miesto na zábery. Na matričnom úrade je na veľkom plátne namaľovaný kláštor v plnej kráse. Opátstvo založil pred rokom 1075 vojvoda, neskorší uhorský kráľ, Gejza I. Zaujal ma tiež dom so sgrafitmi a nadpisom – Spoločnosť pre zachovanie tradícií. Podľa ošumelého vchodu do informačného centra má asi problémy zo zachovaním seba samej.

Z námestia sa potom vyberám k bráne kláštorného areálu. Nepoteší ma oznam o návštevných hodinách. Kostol má byť otvorený až poobede. Nuž, aspoň si vyfotím areál. Po prechode Krížovou chodbou však vidím vchádzať dnu upratovačky a tak sa vkradnem za nimi a tíško si sadám do lavice. Nepokúšam sa fotiť, len nasávam atmosféru a sledujem cvrkot okolo seba. Ženy umývajú podlahu, utierajú lavice, chystajú kvety. Nevyrušujem ich otázkami a vychádzam na nádvorie. Stojí tu socha zakladateľa rádu Pallotínov. Budova bývalej kláštornej sýpky je v dosť dezolátnom stave a treba si priznať, že celý areál kláštora by si zaslúžil pármiliónovú rekonštrukciu. Po cestičke schádzam k ceste popod kláštor. Stojí tu pomník padlým v I. svetovej vojne. Vedie tu aj žltá značka, ktorá na mojej mape nie je a tak sa po nej, popri múroch opevnenia kláštora, vyberám lesom. Po chvíli som došiel ku skale s krížom, z ktorej mám celý Hronský Beňadik ako na dlani. Spravím si panoramatický záber a vraciam sa na námestie do krčmy. Pri kofole počúvam reči miestnych chlapov o množstve hríbov a medveďov v okolí.

Černicovo-hríbové stúpanie na Veľký Inovec

Milan o 11.20 h konečne vystupuje z autobusu a hneď sa dohodneme na autobusovom presune do Tekovských Nemiec. Slnko pečie a po asfaltke sa nám nechce šliapať. Po vystúpení zájdeme k miestnemu kostolu a napokon po žltej vyrážame na Inovec. Asfaltka poľom nás dovedie k mostu ponad rozširovanú R1 z Nitry do Zvolena. Hneď za ním narážame na černičie a čierne, sladké a šťavnaté černice nadlho zastavia naše putovanie. Napokon sa odtŕhame a dochádzame k smerovníku Pečanské. Je tu potok a na lúke rozpadajúci sa kravín. Ale v prípade nepohody určite dobre poslúži.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Kúsok vyššie v lese nachádzame mrcinu zajaca bez hlavy a prvý z nekonečného množstva hríbov. Dlho sme riešili dilemu, či ich zbierať, alebo nie. Nocľah máme zaistený na štadióne v Topoľčiankach, ešus nemáme, tak čo s nimi. Napokon sme neodolali a asi desať najkrajších sme zobrali.

Po vyše hodine prichádzame k studničke a veru jej chladná voda nám padla vhod. Neďaleko je posed a samozrejme aj krmelec. Chodník začína stúpať. Dobehli sme skupinu mladých, ktorí si práve pri ďalšej studničke napĺňali fľaše. Vraj idú stanovať na lúku pri turistickej chate. Spolu zdolávame krátke strmé stúpanie a po dvoch hodinách od vystúpenia z autobusu sme pri Chate na Veľkom Inovci. Objednávame si kofolu a fantastickú fazuľovicu so širokými slížami a kopou feferóniek. Mladí sa nám smejú, ako nám tečie od nich sopeľ, no ani ich to neminie. Hríby venujeme chatárom a na oplátku dostávame varenú kukuricu. Spomínam Milanovi, ako som tu pred desiatimi rokmi v sedle stanoval s dcérou a prišlo také krupobitie, že lúka bola v okamihu celá biela. Snáď sa mi raz podarí prespať aj na chate. Chatári vyzerajú byť správni chlapíci a iste na gitare a fujare vytvoria večer skvelú náladu. Hoci neradi, ale po hodine sa dvíhame.

Na vandri stretneš rôznych ľudí

Len čo sme vykročili od ústredného smerovníka na lúke po modrej, presvedčili sme sa, že v lese stretáš rôznych ľudí. Po skupine mladých, veselých vysokoškolákov a dvojici správnych chatárov sme rýchlo vytriezveli. Z lesa sa na nás vyrútila skupina piatich štvorkolkárov. Nezastavila ich ani rampa na cestičke. Jednoducho ju obišli. Ten posledný z nich ich hrdinstvo natáčal kamerou upevnenou na prilbe. Človek len bezmocne zatína päste.

Znechutení sme prešli lúkou a vnorili sa do lesa. O 30 minút sme prišli k studničke Stoky a o ďalších 10 minút na rozsiahle Obycké lúky. Popri viacerých chatách vyzeral dosť zvláštne obytný príves uprostred lúky aj s ohradeným pozemkom. Prešli sme mierne podmočenú lúku a dostali sme sa na asfaltku klesajúcu k lomu pred Machulincami. Ja som neodolal a nazbieral som nádherné, malé dubáky. To sa naozaj nedalo nechať v lese.

Keďže sme sa blížili k Topoľčiankam, rozprával som Milanovi, ako som prišiel k nocľahu na futbalovom štadióne. Desať rokov som sem chodil na služobné cesty a dlho to bolo jediné ubytovanie v šírom okolí. Ako si tak vykračujeme debatujúc popri domoch, zavolal cez plot na mňa jeden pán. Skoro som spadol z nôh, keď sa z neho vykľul človek z firmy, kam som tie roky chodil. Hoci tam už sedem rokov nechodím, spoznal ma. Pohostil nás slivovičkou a sladučkými hruškami. Ťažko sa nám odchádzalo, ale už sme sa chceli zložiť na izbe.

Na štadión sme dorazili v okamihu, keď domáci dali tretí gól. S recepčným sme dopozerali zápas a do spŕch sme sa dostali až po futbalistoch. Aspoň som zatiaľ nakrájal dubáčiky. Osprchovaní sme sa vybrali prejsť po Topoľčiankach. Je tu kaštieľ, bývalé letné prezidentské sídlo, veľký park, Národný žrebčín, dostihová dráha, šampiňonáreň. V kaštieli bola práve veľká svadba a tak sme sa na prehliadku nedostali. Nuž sme sa vybrali do cukrárne na zákusky a zmrzlinu za ceny v Bratislave dávno zabudnuté a napokon sme sa vrátili na štadión. Milan si myslel, že celú noc pršalo a to sa len neďaleký potok ponáhľal svojím korytom.

Pokračovanie na budúci týždeň.