Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Morské oko – Nežabec – Potašňa

Počas víkendu stráveného na chate pri Morskom oku sme toho chceli z Vihorlatských vrchov vidieť čo najviac a využívame ju, vlastne len na spanie. A tak sa aj druhý deň ráno budíme zavčasu s cieľom vyšliapať ku Sninskému kameňu, pokiaľ tam nie je veľa turistov a potom sa vydať po málo frekventovanej červenej značke smerom na Nežabec až k Strihovskému sedlu.

Vzdialenosť
19 km
Prevýšenie
+1091 m stúpanie, -1091 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 30.07.2010
Pohoria
Vihorlatské vrchy (CHKO Vihorlat)
Trasa
Voda
studnička pri chate Vartáš
Doprava
Michalovce (vlak, bus) - Remetské Hámre (bus)
SHOCart mapy
» mapa momentálne nie je v ponuke

Trasa

Morské oko – sedlo Tri tably – Sninský kameň – Nežabec – Strihovská poľana – Fedkov – Chata Vartáš – Strihovské sedlo – dolina Barlohov – Poťašňa – dolina Okna – parkovisko Krivec – Morské oko

Naberanie dychu

Skoro ráno, keď ešte celá chata spala, sme sa potichu vkradli do kuchyne, nachystali si klobásky i cibuľu a naliali plné fľaše vody. Slnko práve prvými lúčami olizovalo hladinu Morského oka, tá bola ako zrkadlo. Začíname napojením sa na modrú značku a stúpanim do sedla Tri tably. Mne, ako vždy, hneď zo začiatku dochádzajú sily, ale je to len chvíľkové, takto zavčasu ráno sa mi vždy akosi ťažšie rozbieha.

Tento úsek cesty už mám prejdený viackrát a tak už len automaticky šliapem do kopca. V sedle ma už čaká Tomáš a za mnou fučí brat, ktorý si ani tu nedokáže odpustiť cigarety. Oddychujeme a naberáme troška dychu. V podstate to najväčšie stúpanie máme za sebou, už len vyšliapať k Sninskému kameňu a potom pekne-krásne a pohodovo kráčať hrebeňom.

Sninský kameň

Sninský kameň je prázdny. Niet tu ani živáčika a tak si nerušene vychutnávame úžasnú atmosféru. Výhľady sú excelentné. Sadáme na skaly a dávame si poriadne jedlo, ráno sme ho akosi nestihli. O Sninskom kameni je na hikingu pekný článok a tak sa mu nebudem viac venovať. Skôr by som chcel svoju pozornosť upriamiť na trocha zanedbanú, málo frekventovanú červenú značku, ktorá vedie cez vrchol Nežabec.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Zo značky sa nenúkajú nejaké parádne výhľady, ale krajina okolo zastavuje dych. Neporušené lesy a až dobrodružne vedená značka, ktorú občas treba hľadať len za pomoci mapy, predierať sa malinčím, popadanými stromami a vysokou trávou...

Zostupujeme zo Sninského kameňa a hneď sa napájame na červenú značku smerom na Nežabec (1023 m n. m.). Príroda tu je naozaj nedotknutá. Chodník sa v poraste takmer stráca, len udupané lístie je znamením, že trasa vedie tadiaľto. Žiadne náročné stúpania nás už dnes nečakajú. Stále obdivujeme okolie. Mám dojem, že sme sa presunuli v čase. Les bez známok ľudskej činnosti. Je to vôbec možné?

Nežabec

Miernym stúpaním prichádzame až na vrchol Nežabec, na ktorom je pár skalných útvarov, ale bez výhľadov. Zapisujeme sa do vrcholovej knihy a čítame predchádzajúce príspevky. Poslední ľudia, ktorí tu boli, sú akýsi českí turisti pred troma dňami, ich zápis značí, že sú z tohto miesta unesení. Cítili sa ako na dobrodružnej výprave... Asi takto nedotknutý les už dlho nevideli. Ako si tak prezeráme knihu, zisťujeme, že táto trasa je naozaj využívaná veľmi málo a to ju robí ešte zaujímavejšou. Vlastne, my sme takisto celou cestou nestretli ani jediného človeka.

Od tohto vrcholu sa značka stáča smerom na juh, ale my ju postupne strácame, keď ju nájdeme, znova ju stratíme a znova objavíme v poraste vysokého malinčia a žihľavy. Prejdeme pár sto metrov a značka sa znova kdesi stráca. Už to ani nie je turistika, ale pátranie. Neskôr sa na ňu vykašleme, predsa máme mapu a vieme približne, akým smerom sa treba vydať, ak na ňu natrafíme, o to lepšie, ak nie, neprekáža. Miestami mám dojem, že sa predierame lesom niekde v džungli a nie v našom slovenskom lese.

Ak mám povedať pravdu, troška mi to už liezlo na nervy. Časy, ktoré boli v mape, sa nám predĺžili takmer o polovicu a nohy sme mali doškriabané až do krvi. Kiežby som si bol vzal dlhé nohavice. Ale v letnom sparne to aj tak nebolo rozumné riešenie.

Pre dnešok nestačilo

Smerujeme na Strihovskú poľanu, kde sa musíme rozhodnúť, či sa vrátime na parkovisko Krivec pri Morskom oku, alebo budeme šliapať až do Strihovského sedla. Popravde, nemal som veľmi chuť šliapať až do Strihovského sedla z dôvodu, že potom bolo potrebné sa vracať dlhý úsek po asfalte. No, klobáska, cibuľa a pár dúškov vody to napravia a tak sa všetci zhodneme, že pre dnešok nám nestačilo.

Cesta už len klesá, nachádzame pár húb, ktoré so sebou berieme. Míňame poľovnícku chatu Vartáš a z neďalekej studničky si naberáme ľadovú vodu. Dole z kopca máme tempo rýchle a tak doháňame stratený čas. V sedle sa križuje viacero ciest. Dokonca tu je aj skládka dreva, čo narúša idylku neznámeho a neporušeného. Ale len na chvíľku. Na drevách nachádzame veľké množstvá fúzačov alpských a dostávam sa do fotografického ošiaľu. Museli sa cítiť ako P. Hiltonová. Fotím ich z každej strany.

S posolenými zadkami

Zo Strihovského sedla vedie žltá značka do doliny potoka Barlohov, tam sa napája na spevnenú cestu a tá sa pri smerovníku Potašňa napája na cestu, vedúcu z Remetských Hámrov k Morskému oku. Našli sme prvú žltú značku a viac nie. Buď si po tomto výlete všetci skočíme zaobstarať dioptrie alebo moja mapa stojí toľko, čo nožík za korunu.

Podľa mapy vedie značka ľavým brehom potoka, ktorý pramení pod sedlom. Potok nachádzame, dokonca sme až tak nečakane šikovní, že vieme identifikovať aj ľavú stranu potoka, ale značky niet. Darmo beháme všetci ako s posolenými zadkami lesom naokolo.

Neprekáža. To sa občas stáva a tak sa len držíme koryta potoka a sme si istí, že nás dovedie aj tak tam, kam potrebujeme. Uberáme sa cestou, ktorú zanechali traktory po ťažbe dreva, je úplne rozmočená a blatistá. Aj krajina už nie je taká krásna ako na hrebeni. Akonáhle zostúpime až do doliny, objavujeme aj značku, aj spevnenú cestu a nečakane aj obrovské množstvo motýľov, ktoré preletujú z kvetu na kvet.

Guľáš a odľahlosť

Dostávame skvelý nápad, ako sa osviežiť pred pár kilometrami po rozpálenom asfalte. Vyzúvame topánky a v ľadovom potoku dávame odpočinúť chodidlám. Príjemný pocit. Od tejto chvíle šliapeme len asfaltom, cesta ma akosi unavuje. Veľmi nerád kráčam cestou, kde sa preháňajú autá, aj keď nie často, ale vyrušuje ma to. To, že na chate nás už čaká kotlíkový guľáš a grilovaná divina, bolo hnacím motorom pre tento úsek cesty.

S plným žalúdkom, pri ohníku, pod jasnou nočnou oblohou a pri otvorenom vínku rozprávame dnešné zážitky. Dnešný deň bol naozaj nádherný. Dúfam, že takéto úžasné lesy tu ostanú zachované aj pre moje deti. Verím, že honba za peniazmi neurobí z Vihorlatských vrchov len ďalšiu skládku dreva.

Trasa nie je veľmi náročná, ale značkovanie je slabšie a tiež je dosť namáhavé predieranie sa malinčím a vysokou trávou. Určite každému, kto navštívi Vihorlatské vrchy, odporúčam prejsť aj túto trasu, aj keď je pomerne málo známa. Pocit odľahlosti sa v dnešnom svete hľadá veľmi ťažko.

Fotogaléria k článku

Najnovšie